Pred pár týždňami som svoj trojročný BlackBerry Pearl nahradil výkonnejším BlackBerry Bold. Ani sa nebudem rozpisovať o tom, ako som bol ohromený technickým pokrokom posledných troch rokov. Aj keď som nemal práve komu volať, esemeskovať alebo mailovať, každú chvíľu som sa musel pomaznať so svojím novým boldom, prežívať nádherné prevedenie displaya, hodvábne ovládanie trackpadu, šokujúcu reakčnú rýchlosť a závratnú eleganciu grafiky. Bol som, skrátka, zamilovaný. Pochopiteľne, že takisto som bol zamilovaný aj do starého blackberry; no náš vzťah rokmi stratil lesk. Zažil som so svojím Pearlom aj krízy dôvery, účtovné krízy, krízy kompatibility, ba ku koncu som už mal pochybnosti aj o jeho duševnom zdraví, než som si konečne priznal, že náš vzťah vyhasol.
Obranná stratégia
Vari netreba zdôrazňovať, že – bez ohľadu na túto krkolomnú antropomorfnú projekciu a že mi za tou chradnúcou láskou k môjmu starému blackberry bolo ľúto – to bol úplne jednostranný vzťah. Dovoľte mi ešte poukázať na to, že slovo sexi je pri popisovaní týchto novodobých hračiek všadeprítomné; a že tie extrémne cool veci, ktoré s týmito hračkami môžeme stvárať – prinútiť ich niečo urobiť zaklínadlami, alebo to rozpínanie prstami, ktorými si môžete zväčšiť obraz – veci, ktoré by pred sto rokmi na ľudí pôsobili ako zaklínadlá a čary; pričom my, keď opisujeme fungujúci erotický vzťah, naozaj hovoríme o čare, o mágii. Dovoľte mi hodiť do priestoru túto tézu. V rámci toho, ako naše trhy objavujú a uspokojujú želania spotrebiteľov, preukázala technika neuveriteľnú šikovnosť vo vyvíjaní produktov, ktoré zodpovedajú nášmu vyfantazírovanému ideálu erotického vzťahu, v ktorom si predmet našej túžby nič neberie a okamžite všetko dáva, nerobí scény, keď ho nahradíme ešte vytúženejším predmetom a zatvoríme do šuplíka. Tvrdím, že najdefinitívnejším cieľom techniky, telosom techné, je nahradiť prirodzený svet, ktorému sú naše želania ľahostajné – svet hurikánov, trápenie, krehkosť srdca; nahradiť to celé svetom, ktorý bude taký citlivý k našim prianiam, že sa v skutočnosti stane rozšírením nášho ja. A napokon, dovoľte mi naznačiť, že svet technokonzumentstva má práve z tohto dôvodu so skutočnou láskou problém a neostáva mu nič iné, ako robiť problém láske.
Jeho prvá obranná stratégia spočíva v tom, že nepriateľa skomercializuje. Všetci môžete uviesť svoje najobľúbenejšie, najomamnejšie príklady komercializácie lásky. K tým mojim patrí svadobný priemysel, reklamné spoty s krásnymi detičkami či autá ako vianočné darčeky, a ešte mimoriadne groteskné stotožňovanie diamantov s večnou láskou. Každopádne, posolstvo znie, že ak niekoho milujeme, máme mu niečo kúpiť.
Veľkolepí spojenci
Príbuzným javom je reklamný darček od Facebooku: postupujúca premena slovesa „páčiť“ z duševného stavu na skutok, ktorý vykonávame myšou počítača: premena pocitu na vyhlásenie spotrebiteľskej vôle. A “páčiť sa” je v spotrebiteľskej kultúre spravidla substitútom slova “milovať”. Na produktoch konzumu a úplne špeciálne na elektronike a príslušných aplikáciách je najpozoruhodnejšie to, že sú vyrobené tak, aby sa šialene páčili. To je v skutočnosti definícia spotrebného produktu, na rozdiel od produktu, ktorý je jednoducho sám sebou a výrobca nie je fixovaný na to, aby sa páčil. (Mám na mysli letecké motory, laboratórne prístroje, vážne umenie a literatúru.)
Ale keď o tom rozmýšľame v ľudských pojmoch a predstavíme človeka definovaného zúfalým prianím páčiť sa, čo vidíme? Vidíme človeka bez integrity, bez stredu. V prípadoch inklinujúcich k patológii vidíme narcisa – osobu, čo neznesie žiadny zásah do svojho obrazu, ktorý by znamenal nepáčenie, a tak sa kontaktom s ľuďmi buď vyhýba, alebo sa usiluje páčiť extrémnym spôsobom, za cenu vlastnej integrity. A keď sa človeku podarí zmanipulovať ostatných tak, že sa im páči, tak – keď príde čas – nemá problém týmito ľuďmi pohŕdať, práve preto, že mu naleteli. Z toho na vás môže padnúť depresia, môžete začať piť alebo, pokiaľ ste Donald Trump, (predbežne) kandidovať na prezidenta.
Čosi také by produkty technológie konzumu nikdy neurobili, veď nie sú ľudia. Sú to však veľkolepí spojenci a umožňovači narcizmu. Okrem zabudovaného pudu páčiť sa majú ešte zabudovaný pud pričiniť sa o to, aby sme dobre vyzerali. Náš život, vyzerá oveľa vzrušujúcejšie prefiltrovaný sexi rozhraním Facebooku. Hráme hlavnú úlohu v našich vlastných filmoch, neprestajne sa fotografujeme, klikáme myšou a stroj potvrdzuje naše panovanie. A keďže technika je vlastne len predĺžením nášho ja, nemusíme ňou za to ani opovrhovať – veď nie je človek. Všetko je jedna veľká, nekonečná slučka. Páčime sa zrkadlu a zrkadlo sa páči nám. Spriateliť sa s niekým jednoducho znamená integrovať tohto niekoho do nášho lichotivého kabinetu zrkadiel.
Technika preukázala šikovnosť pri vyvíjaní produktov, ktoré zodpovedajú nášmu vyfantazírovanému ideálu erotického vzťahu.
Možno trochu preháňam. Je veľmi možné, že sa vám už nechce počúvať, ako vám vrtošiví päťdesiatjedenroční nadávajú na sociálne siete. Chcel som len sformulovať protiklad medzi narcistickými sklonmi techniky a problémom samotnej lásky. Moja priateľka Alice Seboldová rada hovorí, ako “spadne do jamy a ľúbi niekoho“. Myslí tým špinu, ktorou láska nevyhnutne okvická zrkadlo našej sebaúcty. Je to jednoducho tak, že pokus neprestajne sa páčiť je s ľúbostným vzťahom nezlučiteľný. Skôr či neskôr sa ocitnete v reve hroznej zvady a počúvate z vlastných úst veci, ktoré sa vám ani trochu nepáčia, ktoré ničia seba-obraz férového, príťažlivého, vtipného a milovania hodného človeka. Vyšlo z vás niečo, čo je skutočnejšie ako páčenie, a človek má odrazu ozajstný život. Naraz treba urobiť naozajstné rozhodnutie, žiadne umelé spotrebiteľské rozhodovanie medzi Blackberry a iPhonom. Ale rozhodnúť sa: milujem tohto človeka? A ten druhý: miluje ma tento človek? Niečo také ako človek, na ktorého skutočnom ja sa nám každá čiastočka páči, neexistuje. Preto je svet páčenia v konečnom dôsledku lož. Niečo také ako človek, na ktorého skutočnom ja každú čiastočku milujeme, však existuje. A preto je láska pre techno-konzumistický poriadok takým existenciálnym nebezpečenstvom: obnažuje lož.
Veľké riziko
Tým nechcem povedať, že v láske ide len o zvady. V láske ide aj o priepastne hlbokú empatiu, zrodenú z poznania srdca, že ten druhý je presne taký skutočný ako my. A preto je láska, ako jej rozumiem ja, vždy konkrétna. Pokus milovať celé ľudstvo je možno úctyhodný, ale čo je zvláštne, vždy sa sústreďuje na vlastné ja a jeho mravné či duchovné blaho. Ale na to, aby sme milovali konkrétneho človeka, identifikovali sa s jeho strádaním a radosťami, ako keby boli naše vlastné, sa musíme kúska svojho vlastného ja vzdať.
Veľkým rizikom je samozrejme odmietnutie. Že sa sem tam niekomu znepáčime, to nejako všetci vydržíme, veď je tu ešte nekonečná zásobáreň potenciálnych likov. Ale exponovať celé vlastné ja, nielen ľúbivý povrch, a potom zažiť odmietnutie, môže byť katastrofálne bolestivé. Práve perspektíva bolesti vo všeobecnosti, bolesti zo straty, odlúčenia, smrti, spôsobuje to veľké pokušenie vyhýbať sa láske a zostávať v bezpečnej ríši páčenia. No aj tak: bolesť bolí, ale nezabíja. Keď pomyslíme na alternatívu – narkotizovaný, technicky uľahčovaný sen o autarkii – tak nám bolesť príde ako prirodzený produkt a prirodzený indikátor toho, že sme živí, vo svete kladúcom odpor. Prejsť životom bez bolesti znamená, že sme nežili. Dokonca aj povedať si: “Á, tú záležitosť s láskou a bolesťou si odložím na neskôr, možno keď budem mať tridsať“, znamená, že desať rokov zredukujeme len na zaberanie miesta na tejto planéte a spaľovanie jej zdrojov. Znamená to (a myslím to pekelne doslova) byť spotrebiteľ.
Keď som bol na univerzite a ešte veľa rokov po tom, páčil sa mi prirodzený svet. Nemiloval som ho, ale určite sa mi páčil. A keďže som sa obzeral po niečom, čo na tomto svete nebolo v poriadku, cítil som sa prirodzene priťahovaný k ekologickému hnutiu. V životnom prostredí toho bolo v neporiadku toľko! A čím viac som sa obzeral po tom, čo je zle – explózia svetovej populácie, explodujúce ničenie zdrojov, nárast teplôt, zasvinenie oceánov, výruby našich posledných pralesov – tým som bol zúrivejší a nenávistnejší. Nakoniec, v polovici deväťdesiatych rokov, som sa vedome rozhodol, že životné prostredie ma už nebude trápiť. K záchrane planéty som nemohol nijako významnejšie prispieť, a chcel som sa venovať veciam, ktoré som mal rád. Stále som si strážil svoju uhlíkovú stopu, ale ďalej som už nemohol ísť bez zúrivosti a zúfalstva.
Frontové správy
Lenže potom sa mi stala čudná vec. Je to dlhý príbeh, ale v podstate som sa zamiloval do vtákov. Bránil som sa tomu, pretože pozorovať vtáky nie je cool, ono totiž všetko, čo prezrádza pravú vášeň, je z definície necool. Ale kúsok po kúsku, hoci som to nechcel, sa vo mne táto vášeň rozvinula, a aj keď polovicu vášne tvorí obsesia, tou druhou polovicou je láska. A tak, áno, viedol som si pedantský zoznam vtákov, ktoré som videl, a, áno, robil som všetko možné, aby som uvidel ďalšie druhy. Ale, a to je nemenej dôležité, kedykoľvek som uvidel vtáka, hocakého vtáka, aj holuba alebo červienku, cítil som, ako mi srdce preteká láskou. A s láskou, ako som už snažil vysvetliť, sa začínajú problémy.
Pretože teraz, keď sa mi príroda už nielen páčila, ale jednu konkrétnu a živú časť z nej som miloval, som ani nemohol inak, než znovu si robiť starosti o životné prostredie. Správy z tohto frontu neboli o nič lepšie ako vtedy, keď som sa rozhodol, že sa už o ne nebudem starať – vlastne boli ešte oveľa horšie – ale ohrozené lesy a mokrade a oceány už pre mňa neboli iba scenéria, ktorou som sa kochal. Boli obydlím zvierat, ktoré som miloval. A na tomto mieste som dospel k zvláštnemu paradoxu. Moja zúrivosť a moja bolesť a moje zúfalstvo nad planétou sa s obavami o divo žijúce vtáky len zväčšili, čím viac som sa venoval ochrane druhov a viac čím viac som sa dozvedal o nebezpečenstvách, ktoré vtákom hrozia. Bolo to zvláštne, ale teraz sa mi ľahšie žilo so zúrivosťou a bolesťou a zúfalstvom.
Reálne nebezpečenstvo
Ako sa to stalo? Po prvé, myslím, že láska k vtákom mi otvorila dvere k dôležitejšej časti mňa, menej centrovanej na seba, o ktorej som ani nevedel, že existuje. Namiesto toho, aby som sa ďalej posúval životom ako svetoobčan, ktorému sa všeličo páči, a to, čo sa mu nepáči, si v sebe pestuje, a lipnutie k niečomu si šetrí na neskôr, som bol nútený konfrontovať s oným ja, ktoré som mohol buď na mieste prijať alebo celé odmietnuť. Toto s človekom robí láska. Pretože naším fundamentálnym faktom je, že sme nažive chvíľu, a onedlho umrieme. Tento fakt je koreňom celej našej zúrivosti a našej bolesti a nášho zúfalstva. A pred týmto faktom môžeme buď ujsť alebo ho, na spôsob lásky, privítať s otvoreným náručím.
Keď človek zostáva vo svojej izbe a besní alebo sa uškŕňa alebo krčí plecami, ako som to robil veľa rokov ja, svet a jeho problémy sú skľučujúce. Ale keď z nej vyjde von a zapletie sa do ozajstného vzťahu s ozajstným človekom alebo len s ozajstným zvieraťom, nastane veľmi reálne nebezpečenstvo, že niekoho z nich začne milovať. A ktovie, čo bude potom?