Ak ste čítali správy o európskej ceste prezidenta Obamu, mohli ste získať dojem, že tam bol ako turista. V Dubline predviedol tradičný rituál objavovania írskych koreňov. V Londýne sa zúčastnil ceremónie, pre ktorú by sa hodil názov Kráľovská svadba. Druhý diel.
Vo Washingtone zatiaľ všetko beží po starom. Vláda si ďalej požičiava peniaze, napriek tomu, že štátny dlh prekročil kritickú hranicu. Demokrati v Senáte potopili plán Paula Ryana na zníženie nákladov na Medicare, systém zdravotného poistenia pre penzistov, napriek tomu, že nepredložili vlastný plán stabilizácie dlhu.
Obamova cesta však mohla byť príležitosťou poučiť sa z fiškálnych chýb Európy. Pre amerických komentátorov, predovšetkým pre stĺpčekára New York Times Paula Krugmana, z nich vyplýva jasné ponaučenie. „V Európe,“ napísal minulý týždeň, „je už rok pri moci frakcia zástancov bolestných opatrení, ktorá hlása, že odpoveďou je solídna fiškálna politika a vyrovnaný rozpočet… Zadlžené európske krajiny však… zažívajú ďalší ekonomický úpadok práve vďaka úsporným opatreniam.“ Okrem toho Krugman pravidelne nadáva britskej vláde za to, že sa snaží znížiť deficit.
Je neodškriepiteľné, že ekonomické ukazovatele Grécka, Írska a Portugalska – troch krajín, ktoré museli prijať úsporné opatrenia ako podmienku záchranných balíčkov z Európskeho a Medzinárodného menového fondu – sa za posledný rok zhoršili. Miera nezamestnanosti vo všetkých troch krajinách prekračuje 10 percent. Aj Veľká Británia zaznamenala len minimálny ekonomický rast. No usudzovať z toho, že Spojené štáty si môžu dovoliť odkladať seriózne pokusy o fiškálnu stabilizáciu je nielen celkom nesprávne, ale aj mimoriadne nebezpečné.
Ide o to, že problémy Grécka a spol. zapríčinila prehnaná zadlženosť. V období od 1999 do 2010 štruktúrny deficit gréckej vlády stúpol z dvoch percent hrubého domáceho produktu na takmer 18 percent. Írsko prešlo od prebytku k jedenásťpercentnému deficitu. Portugalsko je na tom len o čosi lepšie. Výsledkom bol výbuch zadlženosti. V Grécku, ktoré sa správalo najmenej zodpovedne, štátny dlh v priebehu minulého roku stúpol zo 76 percent HDP na 146 percent.
Keď sa ukázalo, že neexistuje automatický mechanizmus prevádzania finančných prostriedkov z relatívne šetrného európskeho centra na márnotratnú perifériu, investori sa začali obávať, že štátne dlhopisy nebudú vyplatené. Zbavili sa dlhov a vytlačili výnos z desaťročných gréckych dlhopisov – a tým aj úrokovú sadzbu na nové úvery – na 17 percent. Tým sa situácia len zhoršila a vyžiadala si čoraz zúfalejšie škrty v rozpočte a zvyšovanie daní v snahe zabrániť štátnemu bankrotu.
V Británii je iná situácia. Nová vláda na čele s konzervatívcami, ktorá nastúpila v podobnej fiškálnej kríze – štruktúrny deficit roku 2009 tvoril 8 percent HDP a pomer medzi štátnym dlhom a HDP sa za predchádzajúcich sedem rokov zdvojnásobil – sa rozhodla pre preventívne opatrenia a ohlásila radikálne škrty v rozpočte predtým, než vypukla panika na finančných trhoch. V dôsledku toho sa znížili reálne náklady na splácanie dlhov.
Intelektuálne leniví príslušníci Klubu večného deficitu tvrdia, že britská ekonomika rastie pomaly, pretože úsporné opatrenia nie sú efektívne a naznačujú, že by bolo lepšie ďalej vydávať množstvo peňazí. Možno. Ale možno aj nie. A žiaden zodpovedný politik by to neriskoval, pretože ak by sa mýlil, zaplatil by privysokú cenu. Stačí sa pozrieť na Grécko.
Pre Spojené štáty z toho vyplýva jednoznačné ponaučenie. Ak sa zadĺžite po uši v dobrých časoch, nemôžete si už dovoliť zadĺžiť sa oveľa viac keď nastane kríza. Hlboko zadlžené vlády, ktoré odkladajú fiškálnu stabilizáciu berú na seba obrovské riziko. Ak reformy odkladáte dovtedy, kým trh s dlhopismi povie dosť, ste – povedané odborným ekonomickým termínom – v keli.
Najlepším príkladom je, samozrejme, Švajčiarsko, krajina, ktorú Krugman zo záhadných príčin ignoruje. Švajčiari počas celej ekonomickej krízy robili prezieravú fiškálnu politiku. Každý z posledných piatich rokov skončili so štruktúrnym prebytkom. Ich štátny dlh netto je dnes dokonca nižší ako r. 2005. A výsledok: ich ekonomika zaznamenala roku 2009 najmenší pokles v celej Európe a súčasná miera nezamestnanosti nedosahuje ani 4 percentá. A čo sa týka solídnej meny, švajčiarsky frank od roku 2000 stúpol proti doláru o 97 percent.
Škoda, že americkí prezidenti nechodievajú na návštevy do Švajčiarska. Predpokladám, že si to nemôžu dovoliť.