Ľudská bytosť sa vynára zo spojenia dvoch buniek. Jej prazáklad je teda celkom závislý od udalostí a procesov, o ktorých rozhoduje život rodičovských bytostí a organizujúce sily prírody. Ale zárodok, skupinka buniek, o ktorých ešte vôbec nie je isté, či sú “bytosťou” a kedy sa “bytosťou” stanú, má vlastnú organizujúcu silu, svoj vitálny elán: stáva sa teda už vo svojich prapočiatkoch nezávislým.
Novorodenec, už očividne bytosť (tu už úvodzovky môžeme vynechať), začína sa namáhavo vyrovnávať so svetom, ktorého hranice sú čoraz viac vzdialené, ba napokon je svet neohraničený. Tu sa zreteľne prejaví dialektický vzťah dvoch pólov: závislosti a nezávislosti.
Rozhodujúci mechanizmus
Keby bolo dieťa len závislé, nikdy by sa neoddelilo od prostredia. Bolo by len lokálnym zvlnením, zaligotaním sa prostredia. Ale príroda vymyslela individuáciu, bytosť sa usiluje oddeliť od prostredia. V ľudskom svete sa formuje ja so svojimi nárokmi a právami.
Trojročné dieťa nechce, aby mu pomohla mamička. “Ja sám,” kričí, protestuje proti diktátu mamičky, hnevá sa, keď cíti, že sa nerešpektujú jeho práva. Cíti naliehavosť svojho práva byť sebou. Dvanásťročné dieťa už chápe aj veľký svet, aj jeho abstraktné hodnoty. Jeho oprávnenosť byť sebou sa uplatňuje aj vzburou proti autoritám, proti poriadku celého vesmíru.
A neskôr, v celom behu života, individuácia je rozhodujúcim mechanizmom, ktorý buduje človeka ako osobnosť, ako niečo oddelené od sveta, s vlastnými právami. Všetky teórie ľudských práv a slobôd sú len abstraktnými vyjadreniami prirodzenej potreby byť sebou.
Ale dialektickosť ľudského sveta nedovolí zrušiť prapôvodnú závislosť. Chlapček, ktorý zlostne kričí “ja sám”, keď robí prvé autonómne činy a bráni sa mamičkinej asistencii, zároveň sa utieka k mamičke, keď spadne a udrie si kolienko. Musí sa k mamičke privinúť a nechá si pofúkať boľavé miesto. Bez rodičovskej opory a podpory nemôže prežiť, a podporu a oporu vyžaduje. Mamička mu musí večer rozprávať rozprávku, ráno ho musí poobliekať – dieťa popri oprávnenosti byť sebou rovnocenne cíti oprávnenosť prijať opateru a povinnosť byť poslušným.
Bez opornej siete
Nech sme akokoľvek autonómni, sme hlboko, naozaj hlboko závislí. Predstavme si extrémneho solipsistického filozofa, ktorý verí, že celý svet je produktom jeho ja. Môže sa jeho ja rozhodnúť prestať dýchať? Môže sa rozhodnúť vyjsť zo svojho okolia a žiť o dve storočia neskôr?
Sme predovšetkým závislí od prírodných a sociálnych okolností, ktoré nás tak husto prerastajú, že sa stierajú hranice medzi nami a okolím. Ak tu a teraz mám autentickú chuť čítať knihu, je moja potreba naozaj autentická? Nie je výsledkom výchovy, ktorá ma naprogramovala na čitateľskú vášeň? Ak chcem, naozaj chcem, alebo musím chcieť?
Právo ako pojem, ktorý má etické konzekvencie, nemôže sa uplatniť bez povinnosti. Právo bez svojej dialektickej opozície, bez povinnosti, je eticky neprijateľné: vyúsťuje nielen do čohosi nemravného, ale do čohosi nezmyselného. Nevieme si predstaviť bytosť, ktorá má len práva bez povinností. Teda, nevieme si predstaviť bytosť, ktorá je len nezávislým indivíduom bez opornej siete závislostí.
Možno si všimnúť, že závislosť nás obdarúva pocitom bezpečnosti, útulnosti, udomácnenosti. Je nevyhnutná pre pôžitok zo života, ktorý vyvažuje ľudskú stratenosť v prázdnej nekonečnosti vesmíru. Prejavuje sa napríklad ako opradenosť vrstvami zvykov, aj malých, nenápadných zvykov, od ktorých často prísne závisíme. Napríklad spisovateľ-fajčiar si musí zapáliť cigaretu, kým sa mu vynoria myšlienky hodné záznamu. Kým nezacíti svoj cigaretový dym, múza mlčí. Potrebuje aj viac, svoje kreslo, svoje staré papuče. Bez drobností, od ktorých závisí, bol by nervózny, nesústredený, písanie by viazlo. Ale ako autor je veľmi nezávislý, považuje sa za originálneho, odmieta autority, okrem svojej. Aký teda je? Nezávislý alebo závislý?
Kríza ľudskosti
Bývame nezávislí, kým sme spokojní a neohrození. Ohrozenosť nás núti hľadať opory. Zdravý muž je filozofický ateista, keď mu povedia, že má rakovinu, pocíti svoju biedu a zrazu hľadá pomoc v Bohu. “Som v Tvojich rukách,” modlí sa.
Súčasná ťažká epidémia závislostí, ktoré sa stali chorobami, teda presiahli do chemických a fyziologických vrstiev bytosti, pravdepodobne reflektuje akúsi krízu vzťahu závislosti a nezávislosti človeka. Jej vysvetlenie je veľmi ťažkou úlohou pre odborníkov, ktorí študujú (akúsi) všeobecnú krízu súčasnej ľudskosti. Prečo Dylan Thomas ako básnik veľmi svojský, tvorivo nezávislý, zotrval v závislosti od alkoholu? Príklad nie je osamelý. Často vidíme, že najnezávislejší výrobcovia myšlienok sú nepochopiteľne závislí v medicínskom zmysle. Veľký Dostojevskij bol závislý od rulety, Musorgskij bol závislý pijan a tak ďalej, a tak ďalej, príkladov je viac ako protipríkladov.
Ak si všímame (len ako neodborníci) nezávislú existenciu národov, ktoré sa usilujú o svoju autentickú historickú pozíciu, musí nám udrieť do očí dialektická spletenina opozít. Od čoho všeličoho závisí svojbytný slovenský národ? Konštantín a Metod, otcovia slovenského kultúrneho povedomia, boli Neslováci. Kresťanská ideológia, ktorá dominuje v slovenskej kultúre, je vecou sústavného importu. Intelektuáli, buditelia Slovenska v 19. storočí, boli zväčša odchovanci nemeckých univerzít a nemeckého nacionálneho prebudenia sa. Milan Rúfus, veľký a typicky slovenský básnik, priznáva svoju afinitu k Holanovi. Kde všade sa učíme, odkiaľ dovážame svoje vzory?
V hrách záujmov
A politická nezávislosť? Nie je smiešny, kto jej uverí? Dokonca ani superveľmoci, Rímska ríša, USA, nie sú nezávislé. Nezávislosť ako politický konštrukt je artefakt, má vynikajúcu praktickú pôsobnosť v hrách záujmov. Ak o nej uvažujeme dialekticky, spozorujeme jej často tragické, často smiešne slabiny.
Ale tu už hovoríme o niečom, o čom nie sme kompetentní hovoriť. Hegelov Svetový duch sa musí uškŕňať, ak nás počuje.