Foto: John Vink
Pred pár rokmi som sa – na jednom letisku – z ničím neodôvodnenej chute osudu, takpovediac zčistajasna stal občanom EU. Neemigroval som z Maďarska, ešte som ani len nevstúpil do bezcolnej zóny, chcelo to len ten krištáľovo jasný okamih náhleho prezrenia, osvietenia ducha. Nejako sa totiž stalo, že som v to popoludnie bol cestujúcim maďarskej leteckej spoločnosti, nemal som so sebou žiadnu batožinu, a tak som prišiel na pasovú kontrolu o pár sekúnd skôr ako ostatní cestujúci. Namiesto obvyklej, trochu neostrej kategórie „iní“ alebo „ostatné krajiny“, „lúzeri“ či „mimozemšťania“ ma vítal radostný, pekne usporiadaný kruh hviezd rovnakého tvaru, ktorý mi však kládol bremenom hamletovského významu obťažkanú otázku: EU alebo NIE EU.
Automaticky som sa kratšou cestou zaradil smerom k NIE EU a po ceste labyrintom zábran, ktoré rozdeľovali celú miestnosť a navádzali imaginárny dav k svietiacemu logu EU, som sa nevedel zbaviť chytráckeho úškrnu. Za mnou sa pomaly trúsili a v logike systému zoraďovali prví cestujúci. Zacítili infantilnosť tej situácie a po troch alebo štyroch zákrutách už vyškerení prehadzovali tašky veľkými oblúkmi napravo a naľavo.
Ako sa ukázalo, prepážka NIE EU nebola vôbec obsadená, úradník na druhej strane kýval rukou, naznačujúc mi, že som na zlej strane, bez ohľadu na to, čí som syn. V tej chvíli sa mi zjavilo ako úderom blesku: NIE EU je preč, vymazané, ako Sovietsky zväz, odviate vetrom. Odteraz je každý EU: všetci rovní, aj keď niektorí rovnejší. To podľa všetkého dokumentoval aj čerstvo vytlačený európsky cestovný pas v mojej ruke, ktorého pravý význam som, uznávam, až do tejto chvíle nechápal. Keďže som mohol vkročiť len do EU na nemeckej pôde, musel som prejsť na druhú stranu.
Ako novopečený člen lakťovej spoločnosti som na prvý pohľad zistil, aká nevýhoda by ma čakala, keby som sa obrátil a vrátil späť na koniec labyrinta zábran. Tak som vyskočil, urobil úplne divadelnú piruetu ponad mrežu a, sledovaný nesúhlasnými pohľadmi, pristál pod hviezdičkovou vlajkou. Týmto skokom som sa stal jedným z mála Východeurópanov, ktorí odstránenie hranice nevnímali pasívne, ale aktívne sa ho zúčastnili.
To, čo sa ma zmocnilo vzápätí, sa dá ťažko opísať slovami. Tak sa musí cítiť v hĺbkach zemegule driemajúce uhlie, keď po miliónoch rokov skameneného čakania odrazu zmutuje na diamant. Alebo tekuté zlato, keď ho Cellini nalieval do formy. Stál som tam ako stratená ovca, čo sa, havkajúcemu psovi v pätách, uprostred svojho záverečného akordu vytrvalého, neradostného bľačania naraz ocitla na správnom mieste. Podal som doklad, prezrádzajúci môj pôvod, úradník ho výdatne skúmal, ako keby bol v turečtine, ohýbal na všetky strany, presvecoval, dôkladne študoval aj mňa, a potom mi zasa pokynul rukou. Mohol som ísť ďalej.
Túto ceremóniu kvitoval dav NIE EU a každý jednotlivý NIE EU občan v ňom s tichým mrmľaním. Veď každý z nich sa sem už prečakal nespočetnými čakacími priestormi a prekľučkoval pozdĺž nespočetných existujúcich aj neexistujúcich zátarasov. Prekonal aj náš surreálny slalomový parkúr, namiesto dvadsiatich metrov dvesto, lebo pochopil, že aj keď sa tu nie všetko deje kvôli nemu, predsa len je svojím spôsobom súčasťou poriadku, ktorý je väčší než on.
Mnoho vecí je čudesných, ale máločo je čudesnejšie ako postaviť sa pred tú prepážku a len jednoducho byť človek ako ostatní, ako keby to bola najprirodzenejšia vec na svete, bez toho, aby sa človeku pritom stiahol žalúdok. S úsmevom, sebavedome si stáť, nie v rade ostatných krajín, kuriozít a zvláštností, nie, pred vlajkou Európskej únie s množstvom maličkých hviezd vo viere a nádeji, že najmladšou hviezdičkou toho bezoblačného neba ste vy sám.
Akosi sa stalo, že zároveň so zmenou vo východnej Európe prehovoril k oslavujúcemu ho davu čerstvo zvolený venezuelský prezident: „A teraz, ľudia, urobí naša krajina obrat o 360 stupňov.“ Ľudia tlieskali. Tristošesťdesiat, to je už čosi, pri tristošesťdesiatstupňovom obrate stráca význam ľavo a pravo a podobné nuanse. Podstatné je, kto je pri moci, a oveľa viac, kto nie je, pretože papieroví rečníci najradšej vystupujú ako záchrancovia národa. Pred niekým nás predsa musia zachraňovať, keď už pred sebou samými sa nás zachrániť nedá. Zdá sa, ako keby práve v Strednej Európe národ potreboval ustavičnú záchranu, aspoň, keď človek počúva nových konzervatívcov, ktorí rozlišujú medzi vinníkmi a obeťami, nazvú menom tých, čo za všetko zlo môžu, a vedia jednoduchými slovami povedať, kto je nepriateľ a kto priateľ.
To je impozantné, tá sebaistota, je dobré vedieť, že za celých tridsať rokov Kádárovej diktatúry niekde bokom stáli títo rovní muži, dvíhali hlas, boli vzorom a odvážne čelili cynickej štáto-straníckej nomenklatúre. Zároveň musíme tomu rafinovanému systému vzdať obdiv, že po tridsať rokov udržal status quo aj napriek tomu. Moderní populisti nebojujú za naše blaho, ale za pravdu. Kto má pravdu, má moc. Výsledok volieb je nepodstatný, ak nie je pri kormidle pravý Maďar. Nie je podstatné, že v mocenskom boji rozdupeme ešte aj zvyšok morálneho a finančného kapitálu, že zmizla solidarita s bezmocnými, že krajina je rozlomená, hoci ešte nedávno boli jednota a súdržnosť dôležité. Pravda je dôležitejšia než všetko ostatné.
Demokrati Strednej Európy robia jeden po druhom obrat o 360 stupňov, dá sa povedať, že naháňajú vlastné chvosty, ako idiotský pes, čo vystupuje z času, naháňa svoj kedysi nádherný chvost a, samozrejme, nikdy ho nedoženie. Podobných obratov je schopná len Južná Amerika. V jednej krajine nejaký čas vládnu dvojičky, ako keby to bol normálny jav v rámci zverokruhu, v druhej unesie prezidentovho syna štátna bezpečnosť, za ktorou stojí bývalý boxer, z ktorého sa stal bývalý premiér, ktorý je stále ešte partnerom v koalícii, v jeho volebnej kampani hrala úlohu aj Claudia Schifferová, aj keď jej agent tvrdil, že to iba za 200 000 dolárov otvárala diaľnicu. V tretej krajine je mesiace na vrchole rebríčka popularity hokejista, čo sa vypracoval na bankového lupiča a celá krajina ho oslavuje polícii, bankám a ministrovi vnútra natruc. V tretej je predseda kresťansko-demokratickej strany nútený odstúpiť z postu vicepremiéra, lebo sa mu na konte ocitli čudné sumy, o ktorých dotyčný tvrdí, že nie sú jeho, a keď jeho sekretárka dosvedčí, že videla, ako prijíma peniaze, argumentuje tým, že ona to hovorí len preto, že jej zmaril postup. Tento márquezovský raj sa smerom na východ a juhovýchod rozširuje do väčšieho a väčšieho surreálna, a na pochopenie albánskych, srbských a bieloruských pomerov už potrebujete solídny odborný background a hojnú dávku zvrhlosti.
V životnej forme Strednej Európy, preklopenej z diktatúry na demokraciu, sa demokratické ideály už naozaj objavili, ale reflexy nadobudnuté v starom systéme zatiaľ nedokáže zotrieť. V Maďarsku nežnú diktatúru vystriedala drsná demokracia, v ktorej sa politici občas zabudnú a z pocitu spoločenstva prehovárajú obidvoma jazykmi naraz. Tým, že prechod bol pokojný, región sa vyvinul na svojráznu zmes starého a nového, ktorá je pochopiteľná, no k socializácii väčšiny aktérov v nej došlo ešte v starom systéme. V Maďarsku populistická opozícia neusiluje o to, aby získala prevahu nad svojím súperom, ale aby ho taktikou niekdajších mužov tvrdej línie zničila, lebo ho nepovažuje za legitímneho, aj keď mu parlament hlasovaním vyslovil dôveru. Zato vláda vzkriesila slogan, ktorý musela poznať ešte z detstva: „Dôveruj nám, musíme len prečkať zopár ťažkých rokov“ – s nemenej známym dovetkom: „kto nie je s nami, je proti nám“.
Nič nie je, ako sa zdá, vrátane pravice a ľavice. V čele socialistickej strany stojí multimilionár, ktorý oproti Berlusconimu experimentuje s reformou hovorového jazyka, u nás doteraz nevídanou. Konzervatívcov vedie bývalý revolučný liberál, s protekcionistickými názormi podobnými českým a poľským antiliberálom. Prirovnania k sci-fi nie sú stredoeurópskym populistom cudzie. Mojím favoritom je Ján Slota, predseda Slovenskej národnej strany – nedávno povedal, že Čechom závidí, lebo sa úspešne zbavili Nemcov, on sám by s chuťou poslal politického lídra maďarskej menšiny Bugára na Mars, najlepšie bez spiatočného lístka.
Keď koncom osemdesiatych rokov stredoeurópske štáty bez krviprelievania pregalopovali od diktatúry k demokracii, nikto si nevedel predstaviť, že neskôr budú mnohí práve v tom vidieť zdroj všetkých starostí. Podobné procesy sa ani nie tak dávno odohrávali aj na európskej periférii, v Španielsku a Portugalsku.
Pokojný prechod bez gilotíny nevyhnutne znamená aj prevzatie časti starej nomenklatúry, pretože každý štát potrebuje dôveryhodných ľudí slúžiacich moci. „Tak potom ste, páni, predsa len mali urobiť revolúciu,“ povedal József Antall, prvý demokraticky zvolený premiér, svojim frfľajúcim funkcionárom. Keď Antall dostal zoznam bývalých agentov a ten obsahoval aj značný počet cirkevných hodnostárov, rozhodol sa radšej minulosť zakopať. Za to, že našej krajine sa dodnes nepodarilo zbaviť sa kádárovského dedičstva, nemôže pokojný prechod, ale fakt, že každý Maďar v sebe do určitej miery tento, povedzme, zážitkový materiál v sebe nesie. Každý, kto v nej žil dostatočne dlho, nesie v sebe kúsok diktatúry. Musí vymrieť celá jedna generácia, aby tá éra definitívne zmizla. Musíme vedieť žiť s našimi zakoreneným reflexami a nemôžeme to odškriepiť: sme deti Gabriela Garcíu Márqueza, my zasnení stredoeurópski darebáčikovia.
Stál som teda v čakárni pasovej kontroly a pozoroval prázdne hadiace sa zátarasy, ktoré v tej obrovskej miestnosti vyzerali komicky, ako opustená prekážková dráha na ihrisku. Nemohol som sa neusmiať a s týmto úsmevčekom som vstúpil do Európskej únie. Toto je teda to ihrisko, ktoré treba obehnúť bez zastavenia, už len preto, že za vami už idú ďalší. Smiať sa môže až potom. Už koncom osemdesiatych rokov mi hviezdna vlajka pripadala zábavná. Čo mi už zábavné nepripadalo, bola neúprosná súťaž, ktorá medzi bývalými „bratskými krajinami“ odrazu prepukla. Každý sa, podmanený, díval na Západ a chcel byť prvý v cieli, zážitok spoločnej minulosti bol vytesnený, skupinové záujmy pretromfli individuálne. Ako konkurenčné firmy bojujúce o prežitie sme zabudli, že nás medzi sebou spája viac, než, dajme tomu, s Angličanmi, s Belgičanmi alebo Holanďanmi.
Bolo by pekné veriť, že s rozpadom Sovietskeho zväzu postavili bývalé „bratské krajiny“ svoje vzťahy na nový a čestný základ, a na svoje vzájomné chyby a výhody sa už nedívali cez ružové okuliare štátneho komunizmu. Bolo by pekné zatvoriť oči a nevidieť, ako sa od veľkého ruského tresku stredoeurópske hviezdičky od seba vzďaľujú rýchlosťou svetla a ako medzi sa nimi rozťahujú závratné čierne diery. A pritom sa na seba tak podobáme. Ešte aj sci-fi metaforami našich populistov. Hoci v tom sa môžeme pridať k Južnej Amerike a ja by som sa na letisku mohol postaviť pod vlajku Únie Macombo. Tam však nestojím, stojím v tom belasom poli, kde sa teraz tvárime, že sme malé hviezdičky, drobučké zlatisté hviezdy, ktoré sa držia za ruku, usmievajú sa na seba a na neviditeľnú pani učiteľku v škôlke, stojacu uprostred, tú dobrú tetu, čo sa nikdy nevie nahnevať: takto si, každopádne, predstavujeme Európu.
Európa je v kríze. To, že nemá ústavu, je ešte to najmenšie. Kým ten stred kruhu nevieme naplniť obsahom, nemáme Európu, len to Nič medzi hviezdami. Ale sme predsa len spolu, a to nie je málo. Aktuálne rivality pošpatili aj vzniknuté poľsko-nemecké a česko-slovenské vzťahy. Pri pohľade na citovú sociometrickú mapu nášho regiónu sa ukazuje, že tradičná rusofília Slovákov a primárna rusofóbia Poliakov zostali. U Poliakov k tomu ešte pristupuje tradičná nenávisť k Nemcom a novopečené priateľstvo s Amerikou. Pre umiernených Čechov je charakteristická umiernená nenávisť k Nemcom a umiernená láska k Rusom, ktorá bola teraz príjemne doplnená o umiernené priateľstvo s Amerikou. Česi, po tom, čo prekonali jednu z najtvrdších stredoeurópskych diktatúr, sa zároveň obracajú chrbtom východnej Európe a so svojimi starými bojovými druhmi už nechcú mať veľa spoločné. Zato je povzbudivé vidieť, že Maďari nenávidia iba Maďarov, k Rusom a Američanom majú dobrý vzťah a nedá sa im uprieť ani im samým nevysvetliteľná afinita k Nemcom.
Situácia – Strednej Európy – dámy – sa zmenila v tom zmysle, že z očividne zlého manželstva bez váhania prebehla do lepšej partie. Ale to manželstvo bolo len na papieri: aj keď je už teraz konečne európska, nemala nevesta v skutočnosti nikdy na výber, lebo dedičstvo jej už predkovia prehajdákali. O láske niet ani reči, hoci spoločné záujmy a istá príťažlivosť tu nepochybne sú – a to pre manželstvo nikdy nebol zlý základ. Stredná Európa dokázala, že je schopná zmeny. Demokracia tu zrejme už bude natrvalo, jej príklon k európskym hodnotám je nespochybniteľný. Pokiaľ ide o korupciu, darí sa jej prekonať aj os nemeckých a francúzskych škandálov, a aj jej populistickí politici sa nemusia schovávať za svojich holandských, rakúskych, dánskych či talianskych kolegov.
Takže populistov sa nemusíme báť, musíme sa báť iba seba. Noví populisti sú deti demokracie, nie diktatúry. Budú existovať demagógovia, ochotní obetovať ekonomiku na oltár moci, to zbrzdí rozvoj krajín Strednej Európy, ktoré majú ešte ďaleko k blahobytnej spoločnosti, a mohlo by to zväčšiť priepasť medzi západom a východom Európy. No musíme a môžeme sa ich zbaviť, tak ako sa to pred časom podarilo Rakúsku. Stredoeurópske štáty patria k najstarším v Európe, kapitál skúseností, čo sa tu nahromadil, sa nemôže stratiť. Nemám o tieto štáty strach: vedia, kde je Európa, a aj, že cesta k nej nevedie rovno za nosom cez letiskový hrad, ale že sa k nej treba idiotsky prekľučkovať labyrintom zátarasov. Vedia, že hviezdy nie sú zlaté toliare a poznajú pavučinkovo jemný rozdiel medzi uhlím a diamantom, medzi bičom a závanom vzduchu, svetlom a tmou. Je to typicky európska skúsenosť, že musíme prečkať zlé, aby sme vedeli oceniť dobré. Otázka je len, akú vysokú cenu budeme za svoje budúce bláznovstvá musieť zaplatiť.
Text vyšiel v denníku Frankfurter Allgemeine Zeitung.