Foto: Athit Perawongmetha / Getty Images
Keď poslali do vesmíru prvého človeka, starostlivo hľadali niekoho, kto bude zodpovedať všetkým možným ideologickým kritériám a dal by celému projektu jasnú ľudskú tvár. Našli Jurija Gagarina. Keď vybuchol v Čornobyle (tak to miesto voláme) 4. reaktor, stali sa symbolom tejto katastrofy nespočetní „likvidátori“. Bolo ich mnoho, veľmi mnoho. Tvár už nemali.
Robert Musil mal pravdu, že človek nemôže zúriť na svoju dobu bez toho, aby mu to ublížilo. Rovnako je to s podozrievaním. Aj permanentné podozrievanie zabíja, neprestávajúca nedôvera. Vytesňovanie nie je len ignorantstvo, môže byť život zachraňujúce. Vytesňujeme kvôli životu, nie kvôli smrti. To môže pochopiť len niekto, kto žije v zamorenom svete, z ktorého niet úniku, a pritom je pred ním ešte celý život.
Jedného dňa si poviete, že nech deje, čo chce, ale ja chcem žiť aj svoj život bez toho, aby som stále musel myslieť na dávku v hubách alebo v mlieku a a udržovať v hlave pohyb vzdušných hmôt. Raz si človek povie: radšej kratší, ale bezstarostný život, ako dlhší, zamorený ustavičnými pochybnosťami. Pretože to druhé tiež nie je život.
Paradoxne spôsobuje japonská tragédia na Ukrajine okrem iného aj veľkú úľavu – veď roky sme žili s touto stigmou. Pretože dovtedy ešte nikdy nedošlo k nehode takéhoto rozsahu, pretože pre tento národ ťažko trpiaci komplexmi menejcennosti to bolo ako potvrdenie vlastnej ničotnosti. A teraz vysoko rozvinuté Japonsko, pre mnohých stelesnenie modernej technologickej civilizácie ako takej. Na druhej strane, plno Ukrajincov dnes žasne nad neochvejnou istotou, že v Japonsku nedôjde k najhoršiemu, pretože Japonsko nie je Ukrajina. Ako keby japonské ožiarenie plutóniom nebolo také zlé ako ukrajinské.
A zároveň je to, ako keby nám japonské udalosti týchto dní udelili vnútorné povolenie pristúpiť konečne bližšie k vlastnému žiaľu a vlastným traumám. Utrpenie iných nie je len pozvaním k súcitu, ale aj k tomu, aby sme si priznali vlastné utrpenie.
Tým, čo akoby mení vnímanie obrovskej havárie v Čornobyle spred dvadsiatich piatich rokov aj v samotnej Ukrajine, nie sú len, a možno ani nie v prvom rade, udalosti vo Fukušime. Ale isteže to, čo sa pred niekoľkými týždňami stalo v Japonsku a ešte stále má úplne otvorený koniec, aj tu postavilo rozhodujúce akcenty. Už sa teraz nemôžeme dohadovať, ako by sme prežívali ukrajinské výročie bez Japonska. Pretože nepredstaviteľné sa stalo skutočnosťou a všetkým nám vzalo zmysel pre to, čo je možné. Zostal len číry zmysel pre pravdepodobné.
Na začiatku bolo skôr vyžarovanie samotnej tej číslovky: 25 rokov je v prípade katastrof, akou bola a stále zostáva Čornobyľ, faktorom, ktorý skôr umožňuje postupné približovanie, než že by ju zasúval do ďalekej minulosti – u najťažších spoločenských a osobných tráum, nenávratného poškodenia životného prostredia, ohrozenia fyzického a psychického zdravia a nebezpečenstiev, ktoré sa stali stelesnením Čornobyľa.
Existuje všeobecná zhoda, že politické zmeny a zmeny života, ktoré spustila táto havária, boli také výrazné, že najpríhodnejším slovom na ne je cézura. Tou haváriou bol vlastne spečatený koniec Sovietskeho zväzu.
Čo sa pred päťdesiatimi rokmi, 12. apríla 1961, začalo „kozmickou érou“, totiž poststalinská povojnová legitimizácia reálneho socializmu heroizáciou ideologicky podmieneného a ideologicky podopieraného technologického pokroku – sa takmer presne na deň o dvadsaťpäť rokov, 26. apríla 1986, v Čornobyle skončilo: nielen dôveryhodnosť komunistickej doktríny, ale aj viera v neobmedzenú ovládnuteľnosti celej reality – nielen prírodnej, ale aj ideologickej a estetickej. Ukrajinskí spoločenskí vedci sú zajedno v tom, že Čornobyľom sa vo všetkých oblastiach života začala ukrajinská postmoderna. Je to úplne evidentné.
Pokiaľ ide o ukrajinské snahy o nezávislosť, katastrofa podala definitívny dôkaz o tom, že Sovietsky zväz nemá na svoju existenciu nijaké oprávnenie. Havária uvoľnila sily, ktoré o niečo neskôr vyústili do kolapsu celej ríše. Z tohto hľadiska to bol impulz na uskutočnenie sna: trauma priblížila sen. O päť rokov sa to stalo. Roku 1991 sa Ukrajina stala vlastným štátom. Stovky ľudí medzitým zomreli a tisíce ochoreli. A napriek tomu bolo okolo Čornobyľa neobyčajne ticho. Žiadna väčšia diskusia o jadrovej energii nebola, ani v krajine, ktorá už bola sama sebe paňou. Bola to téma medzi ostatnými témami, zatiaľ čo ukrajinská jadrová energia sa potichu a akoby samozrejme ďalej budovala, s pomocou čisto ekonomických argumentov. Ako keby to nebola krajina, v ktorej sa len niekoľko rokov predtým odohralo najhoršie technologické nešťastie v dejinách.
Ale to všetko má svoje vysvetlenie. Pokúsim sa teraz vybrať niekoľko podľa môjho názoru dôležitých aspektov, pochopiteľne, z vnútroukrajinskej perspektívy. Čornobyľ je pojem, vrchovate nabitý prvkami libida: ako symbol a ako politický predel. Na trúchlenie a konfrontáciu teda prirodzene neostalo veľa miesta. Bola to záruka, doklad nedostatočnosti predchádzajúceho života. A aj alibi, aj tým, čo sa nikdy zvlášť neangažovali za nezávislosť: teraz všetci vedeli, prečo musíme začať novú, vlastnú kapitolu uchránenú od „cudzími vnútených“ katastrof. Nový začiatok namiesto konca. Bolo to „cudzie“ nešťastie, kým bola Ukrajina súčasťou Sovietskeho zväzu. S vlastnou krajinou sa stalo „vlastným“. To bolo oveľa neznesiteľnejšie.
Okrem toho vonkajší svet spájal tú mladú krajinu prakticky výlučne s Čornobyľom. To bola príliš exkluzívna súvislosť. A príliš zužujúca všetko na tragédiu a smútok, pričom Ukrajinci dúfali v nejakú nadšenejšiu súvislosť, dúfali, že v nich vonkajší svet uvidí niečo iné. Ten vonkajší svet, do ktorého sa niekoľko desaťročnej sovietskej izolácii chceli konečne včleniť. Chceli sme nadšenie, alebo aspoň potvrdenie. No naše nové zaradenie znelo: Ukrajina? Kde to len môže byť? Kde to len leží? Aháá, to je tam, kde je Černobyľ! Už vieme!
Že k tomu v ďalších rokoch pribudli ešte ďalšie veci, -cie a –ity, pre ktoré Ukrajina vystupuje vo svete v celkom inom svetle, než ako dúfala, korupcia, prostitúcia, migrácia, kriminalita, brutalita – to tú záležitosť s rádioaktivitou veľmi nezmiernilo. Skôr sa tým rádioaktivita a suverenita dostali do nebezpečnej blízkosti.
Čím bola krajina bezvýznamnejšia, tým horlivejšie sa budoval idiotský mučenícky mýtus. Odporným oficiálnym slovníkom a organizovanými opatreniami sme sa snažili prekryť nielen vlastnú bezmocnosť a skorumpovanosť, ale stvoriť si svoj zakladateľský mýtus. Zúčastňovali sa na tom nielen úradníci štátu, ale aj umelci a spisovatelia. Vyvinuli sme neznesiteľne falošný čornobyľský diskurz, ktorý sa pestoval aj v školách. Iste, mnohí sa od neho dištancovali. Samotná „téma“ ním bola taká zamorená (niečo podobné sa ostatne stalo nedávno s diskurzom holodomoru a hlade v rokoch 1932/33). Pridajte k tomu neuveriteľné machinácie okolo pomoci postihnutým: peniaze zmizli alebo sa dostali do nesprávnych rúk a tí, čo mali na ne naozaj nárok, obišli naprázdno.
A aj keď v euforický pocit prvých rokov nezávislosti dávno ochabol: milovať a žiť nejde dokopy s permanentným spomínaním na tragédiu. Aby šiel život ďalej, potrebujeme zabúdanie. Dokonca aj vytesňovanie. Dve veci, ktoré sú len zdanlivo nespojiteľné: bagatelizácia Čornobyľu a ustavičná starosť o vlastné zdravie, ktorá je pre mnohých Ukrajincov taká charakteristická.
Mnohé naznačovalo, že – pravdepodobne vôbec po prvýkrát od 26. apríla 1986 – by to s pripomínaním Čornobyľa mohlo byť tentoraz inak. Nebývalá pestrosť podujatí a publikácií. Dúfajme, že táto nová vlna zistení a hlasov hneď tak neopadne. Traumy, a spoločenské tým viac, potrebujú dlhý čas na svoje uznanie. Ešte dlhší čas potrebujú na svoju integráciu. Či tým aj my zmúdrieme a zosilnieme, to zatiaľ ponechajme bokom.
Vychádza v rámci projektu Mirrors of Europe.