Veľkorysosť v postmodernistickej krajinke / Stĺpček

Teraz je túto krajinu vidno najlepšie. Začína sa jar. Dni sú teraz dlhé a svetlé. Stromy ešte nemajú lístie, a tak výhľad nič nezakrýva. Krajina je nahá. Začiatkom jari je vidieť, že je hrdinská a dramatická. Mení sa, sťahuje zo seba kožu. Chvíľami je škaredá ako odhalená kostra. Všetky tie reklamy popri cestách, bilbordy, veľké farebné tabule, vychvaľujúce lacný tovar, monštruózne fotografie mäsa: pliecko 9,90, sedliacka klobása 16,90, kuracie filé… Lišaje ostrých farieb pokrývajú steny, zakrývajú stromy, nebo, krajinu. Všetky tie lákadlá, bez ohľadu na to, či ide o mäso, oblečenie, telefóny alebo vyučovanie jazykov – pôsobia rovnako pornograficky, sú rovnako dotieravé. Majú nás oddeliť od našej minulosti, za ktorú sa hanbíme, na ktorú túžime zabudnúť. Pretože vtedy sme boli chudobní a takmer nič sme nemali. Často to nie je myslené metaforicky, ale konkrétne. Plachty z farebnej umelej hmoty visia na rozpadávajúcich sa budovách, na dedinských drevených chalupách, ktoré onedlho prestanú existovať.

Stačí zísť z hlavnej cesty trochu nabok, trochu hlbšie a hneď sa ukáže, že domy, krajinky, celé obce odchádzajú do minulosti. To, čo ešte pred dvadsiatimi rokmi žilo a tvorilo skutočnú, najskutočnejšiu podobu tejto krajiny, jednoducho vymiera. Z dedín miznú zvieratá. človek ide autom, a už nevidí kravy, kone ani sliepky. Len občas sa ešte zjaví pes. Čoraz častejšie je to husky na prechádzke s pánom. Drevené domy, ktoré si po stáročia dokázali zachovať jednoduchý a krásny tvar, sa prepadávajú pod vlastnou váhou. Na ich mieste vznikajú budovy ako zo sna, ako z filmu o ďalekej ceste. Sú tak trochu nemecké, trochu rakúske, trochu talianske a trochu americké. Podľa toho kde, v ktorej krajine ich majiteľ pracoval na poli, na stavbe alebo v reštaurácii. Tieto pseudodomy či karikatúry sídel stoja medzi prapodivne zastrihnutými kríkmi, uprostred záhrad na spôsob miniatúrnych Versailles. Tam, kde sa ešte nedávno pásol dobytok a ryli svine sú teraz kultivované anglické trávniky. Majitelia už nepestujú pšenicu ani zemiaky, len pravidelne raz za týždeň v pote tváre pred sebou tisnú elektrické a motorové kosačky. Dalo by sa povedať, že to všetko dohromady je škaredé, vykorenené, zbavené zmyslu. A istotne aj je.

No súčasne sa v tejto groteskne postmodernistickej krajinke prejavuje istý druh veľkosti. Mentálni vydedenci tu úporne hľadajú novú identitu. Budujú ju z toho, čo nachádzajú okolo seba, z toho, čo im ponúka civilizácia náhradkovosti, falzifikátu a kópie. Berú to, a oslobodení od pochybností, oslobodení od rozporov to všetko prijímajú za svoje. Nie je vylúčené, že sú veľmi dobre pripravení na to, čo má nastať, a že jednoducho nikdy nezažijú čosi ako duševné bezdomovectvo. Tento svet im patrí. Veru, stačí trochu odbočiť a pozerať sa, ako krajina mení kožu. Vyskúšal som to minulú nedeľu. Na juhovýchode, v doline rieky Wislok, medzi Brzozowom a Sanokom. Svietilo slnko. V každej väčšej dedine chlapci v športovom oblečení hrali futbal na ihriskách, čo sa už zelenali. Nadávali z plného hrdla, boli diví a šťastní. Na tričkách mali názvy svojich dedinských klubov: Tajfún, Uragán, Plameň a Vpred!. Okolo trávnika stáli ich autá: desať-pätnásťročné volkswageny a ople, dovezené z Nemecka. Trpezlivo čakali na svojich pánov, aby ich za súmraku odviezli spolu s pištiacimi dievčatami na zadnom sedadle, v dyme spálených pneumatík. Z výšky a z diaľky tieto obrazy pripomínali súčasného Breughela. Boli trochu falošné, sfalšované, odkiaľsi ukradnuté, ale plné nespútaného života.

A potom som sa vybral smerom k rieke. Plynula dolu, v rozľahlej doline. Ale bola už tma a vodu nebolo vidieť. Dedinčania starým, barbarským spôsobom pálili suchú trávu. Dolina sa naplnila červenozlatými plameňmi. Bolo cítiť dym. Tento obraz a zápach bol ako znaky, vysielané odkiaľsi z hĺbky času, z ďalekej stepi.