Ako herec Ulrich Matthes zastavuje na krátky čas tok času.
Kleistovo hovorenie z úst Ulricha Matthesa. Foto: Reuters
Vo Viedenskom akademickom divadle vidím a počujem Ulricha Matthesa čítať Kleistove listy. Vidím jeho tvár a z nejakého dôvodu považujem za správne to, čo tento herec hovorí.
Je to v každom okamihu správne. Je zvláštne, že to tak je, neviem presne, odkiaľ sa to vzalo, nerada sa totiž dívam na ľudí, keď hovoria, obvykle rozpačito odvraciam pohľad, pretože hovorenie je pre mňa taký intímny akt, že sa pri ňom nechcem na nikoho dívať.
Je to hercova krása, čo ma fascinuje? Iste áno, aj ona, čosi vtáčie v tejto tvári s blízko pri sebe a trocha nepravidelne posadenými očami, akoby ma prechodne vykúpilo z mojej extrémnej plachosti voči ľuďom, možno preto, že aj moje oči sú posadené podobne blízko pri sebe. Ulrich Matthes je romantický hrdina, ak v súčasnom divadle vôbec nejaký kedy bol, no nemusí byť hrdinom, možno vravím hrdina, pretože pôsobí akosi nedotknuteľne? Hrdinov sa nemáme dotýkať a siahať na nich už vôbec nie. Cúvnu a zmiznú, alebo človeka zničia.
Môj pohľad z neho teda skĺzava, načúvam jeho hlasu, ktorý sa vymyká akémukoľvek hlasovému priemyslu. Hlas hovorí a súčasne sa vymyká mašinérii zužitkovávania, aká sa prejavuje v nespočetných knihách na počúvanie. Ulricha Matthesa som dokonca už raz videla v jednom pokračovaní nepokračujúceho detektívneho seriálu (tuším v Derrickovi), aj tam bol, samozrejme, lepší než ostatní, ale to nestojí za reč. Počujem ho teraz, v tomto okamihu, počujem ho hovoriť. Počujem ho hovoriť Kleistove listy.
Ak by som sa pokúšala toto hovorenie niekam zaradiť, bolo by to beznádejné, pretože je, ako to len povedať: nepravidelné, podobne ako postavenie hercových očí. Vety dáva, a v každom okamihu ich zasa berie, pretože tento herec dokáže každú vetu, skutočne každú, vysloviť úplne inak ako ktorúkoľvek inú, ktorá sa už postavila na koniec radu, aby zmizla v toku času, do ktorého bola hodená.
Tieto vety síce potrebujú to, čo ide pred nimi a nasleduje po nich, inak by bol ich pád bezodný, ale tým, že ich Ulrich Matthes hovorí, padajú, akoby sa vznášali, pretože sa stratili v čase, tápajúce listy, ktoré sa nikdy nedostanú na zem. Padajú, ale nepadajú preto, že by sa chceli alebo museli úmyselne strácať, naopak, svojím nekonečným padaním, čo predsa nepodlieha vôli, sú tieto vety práve naozaj prítomné, a pretože sa vzpierajú tomu, aby sa ich plynutie zaradilo do tohto Kleistovho šialeného a pochabého bezmerného jazyka, vzpierajú sa samotnému toku času, ktorý predsa čerpá svoju mieru z minulosti a prikrýva budúcich, ktorí sú dnes dnešní.
Minulosť je miera, ktorou sa merajú súčasníci. Hercom hovorené vety, ktoré prichádzajú z minulosti, popierajú hodiny ako merač času, pretože z úst Ulricha Matthesa poznajú svoju minulosť, no odmietajú sa jej podriadiť.
Jednoducho idú ďalej, nadčasovo a nemerane a neprimerane, sú neprimerane materiálne, hoci neboli primerané žiadnej hmote, to jest: Kleist svoje vety, prirodzene, primeriaval k ich predmetu – k ľuďom, k veciam, no Matthesovo hovorenie vytrháva predmety a ľudí z týchto viet tým, že tento hovoriaci nedáva ani nám a ani hovoreným vetám žiadne zábezpeky, že by sa niekedy mohli dať zaradiť, aspoň nie do časovej schémy.
Hovorenie je uplývanie času (aj film je uplývaním času, lenže tam niečo vidno, ale veď aj tohto herca vidno, keď hovorí! to však na veci nič nemení) a čo sa týka Kleistových listov, tak už samotný ich jazyk je nezmerný a priam pochabý, aj keď píše o absolútnej nehybnosti, napríklad o nehybnosti svojej tety, ktorá sa bráni akejkoľvek zmene (ako sa v nej len poznávam!).
Tým, že tento herec odníma Kleistovmu jazyku samotnú dimenziu času, darí sa mu pridávať ku Kleistovej nezmernosti ešte ďalšiu dimenziu, a pritom – ako vraví jej meno – je už nezmernosť bez miery, je nekonečná a súčasne obmedzená nedostatkom (hoci by to bol len nedostatok ničoho).
Ulrich Matthes takpovediac dáva a súčasne berie čas hovorenia zasa späť tým, že niečo hovorí, akoby nikdy nikto predtým nič také nehovoril (a akoby to bol len Kleist sám, kto predtým niečo také napísal), a zastavuje ho v konkrétnom slove a žiadne z týchto slov neznie ako iné.
Preto vnáša nenávratne minulé toho, čo Kleist opísal, zasa do prítomnosti, no tá už nemôže vidieť svoju minulosť – Kleistovo hovorenie z úst Ulricha Matthesa je v každom okamihu úplne nové a hovorené ako nikdy predtým. Tak ako človek počas všedných dní proste nevidí všetko to, čo už má za sebou (hoci si mnohé z toho môže takmer stále uvedomovať), anjel histórie sa obzerá, ale u Matthesa je anjelom hovorenia, a ten nás neutešuje tým, čo bude neskôr, čo ešte len príde, ani tým, že existovalo nejaké predtým. Naopak, pretože toto predtým vlastne ani neexistuje, pretože všetko bolo v každom okamihu, akoby to nikdy neexistovalo, neposkytuje nám ten, ktorý hovorí, len útechu, že čas napriek tomu plynie a uplynul až k básnikovi, ku Kleistovi, ale ponecháva nás v pocite bezútešnosti vo vzťahu k tomu, že to, čo minulo, jednoducho minulo. A súčasne tým, že to, čo minulo, vnáša, nanucuje späť do hovorenia (ktoré je predsa plynutím času, komplikovaným procesom, ktorý tu môžem opísať len veľmi nedostatočne, napokon nič neviem opísať dostatočne, ale toto obzvlášť nie, pretože tu sú vzájomne premenlivo poprepájané viaceré premenné ako v mobile času), zastavuje, teda anjel hovorenia, ktorý sa v tomto prípade volá Ulrich Matthes, zastavuje na krátky čas – aký paradox! – skrátka kým hovorí, tok času.
Potom to pominie a čas znova vteká do svojho predurčeného koryta, ktoré mu vykopalo toľko ľudí ako jamu, do ktorej potom vždy sami padajú, pretože sa nenaučili zastaviť čas, možno preto, že to nepovažovali za hodné námahy.