Sme národ fragmentov, odlomkov, improvizácií, diskontinuity. Nie syntéz, celistvosti, nadväznosti. Nemáme skutočné kontinuálne symboly, ani osobnostné. Aj taký Ľudovít Štúr, osobnosť fundamentálneho charakteru, je pre veľkú, ak nie pre takmer úplnú väčšinu rodákov symbol skôr školsky formálny, bezobsažný, takmer mŕtvy, ako zmysluplný, inšpiratívny, živý. To všetko napriek tomu, že v ankete z prelomu tisícročí ho označila slovenská verejnosť za najvýznamnejšieho Slováka. Dostal sa na prvé miesto pred Štefánika a Dubčeka.
Hmlistný, v lepšom prípade mýtický
Keby sme sa však pokúšali pátrať po tom, prečo to je tak, odpovede by sa pravdepodobne líšili. V každom prípade, napriek tomu, že netreba ma? ilúzie o autentickom poznaní Štúrovho života a diela, obraz, ktorý sa naším rodákom dostal do vedomia školskými kanálmi bol asi ten najpodstatnejší. Ak by sme však išli za vecou exaktne, zistili by sme, že je to obraz skôr hmlistý, v lepšom prípade mýtický, pre mnohých možno charakteristický len akousi záhadnosťou pestovanou okolo jeho smrti. (Inak smrť, samozrejme, je u nás silný prvok pri vytváraní mýtu, nielen štúrovského, ale napríklad aj štefánikovského či dubčekovského.)
Skôr sa nám Ľudovít Štúr možno vryl do pamäti pri politických a ideologických deformáciách, na ktoré bolo 20. storočie také bohaté. Radi sa ním oháňali najmä starí dobrí zjednocovači všetkých sort – pre jedných bol (doslova!) slovenským Hitlerom 19. storočia, druhým sa videlo, že uskutočňujú industrializáciu, o ktorej, Štúrom počínajúc snívali najlepší synovia národa, že pravým nositeľom štúrovského demokratizmu a vlastenectva je revolučné robotnícke hnutie a jeho internacionálna strana, pravdaže, komunistická. Orwellovské vlastnenie minulosti platilo pre všetkých prekrúcačov dejín. Nemali k nemu ďaleko ešte len nedávno iní zjednocovači, ktorí si chceli privlastniť minulosť aj so štátom rovno pred našimi očami, a neverím, že sa tejto fixnej idey už vzdali.
Iste, nielen toto malo vplyv na to, ako sme si Štúra osvojovali, aj na to, ako sme ho privatizovali. Ale najmä na to, ako sme ho vydávali, študovali, hodnotili. Nie celkom povzbudivým rezultátom tohto vplyvu, hoci nielen jeho, napríklad, je, že dodnes nemáme kritické, to jest kompletné vydanie diela Ľudovíta Štúra, čo je v podobnej situácii u kultúrnych národov nemožné. Polstoročie po vydaní päťzväzkového Diela Ľudovíta Štúra (vychádzalo v náklade vyše tritisíc výtlačkov) a trojzväzkového vydania Listov Ľudovíta Štúra (vyšli v náklade dvetisíc exemplárov) sme už väčšinou žili iba z tejto podstaty. Z vydaní editora a textológa najpovolanejšieho, Jozefa Ambruša, ktoré sú dodnes jediným spoľahlivým zdrojom ďalších edícií. Z týchto vydaní (pripomeňme ešte jedno kuriózum – roku 1953 vyšli Štúrove politické úvahy v masovej edícii Hviezdoslavovej knižnice v náklade dvadsaťpäť tisíc!), zväčša z polovice päťdesiatych rokov, času, keď socializmus poriadne zúril, naše uvažovanie profituje, s malými dodatkami a doplnkami, ako so základným prameňom do dnešných dní. Na kritické vydanie Ľudovíta Štúra – zopakujme si to – sme sa nezmohli a nevyzerá to na to, že sa v najbližších desaťročiach zmôžeme.
O syntetickej monografii, ktorá by mohla byť svojou komplexnosťou a modernosťou priam reprezentatívna, ani nehovoriac. Vyhovárať sa však niet na koho! Na tie príslovečné pomery tobôž nie.
Aj takto sa správame k svojim dejinám, k minulosti, ktorá nás, či chceme alebo nie, utvára. Lebo Štúr, pripomínajme si to častejšie, doslova vymyslel, vytvoril, vypeľhal slovenský národ ako politický v časoch, keď to nebolo také jednoduché ako sa nám dnes zdá. Nešlo len o jazyk, nešlo len o kultúru. Išlo najmä o spoločné vedomie dejinnosti, o vedomie národa. O faktické dokončenie jeho integrácie. A Štúr vedel čosi o tom, ako sa vytvára národ. Keď radil ?echom, aby boli politicky pokojnejší, teda asi taktickejší, písal v marci 1849 Josefovi Václavovi Frišovi z Viedne priam prorocky: Za rok nestvoríš národ ani nenapíšeš jeho históriu, za rok nenapravíš to, čo storočia zahubili a spotvorili. Pravdou je, že Štúrovi to trvalo síce pár rokov, kým ho doslova stvoril, ale národ si na to musel nažiť pár storočí.
Ponad generácie a režimy
Štúrovou výhodou bolo, že sa narodil do historickej doby, do čias, keď sa vskutku písali dejiny, veľké dejiny, keď sa začala vytvárať nielen moderná spoločnosť národná, ale aj občianska, keď sa slovenská intelektuálna elita cieľavedome pokúšala prostredníctvom národnej myšlienky, ale aj občianskych princípov prebúdzať dovtedy celkom neprivilegované ľudové, rurálne vrstvy, aby sa z nich sformovala tá nová entita, dovtedy takmer neznáma a nepoznaná. Tá, samozrejme, ideu národnej emancipácie mohla prijať najmä v sociálnom balení. Mýtus ľudovosti, tak nadužívaný najmä v časoch komunizmu, mal svoj reálny základ tu. Ľudovít Štúr vedel, že aj keď samotné vytvorenie národa je dielom intelektuálov, jeho stavbu treba budova? odspodku, od ľudu obecného (ľud náš obecný). To už bol iste základný predpoklad presahu intelektuála do politiky, ktorá nestavia dom od strechy, vo víziách, ale dole, presnejšie odspodku. To už bol postoj nepochybne politický, nerátal už len s čitateľom, nebodaj vzdelaným, rátal s robotným ľudom, menej vzdelaným či nevzdelaným, ale tvoriacim národ.
Ľudovít Štúr k národnému elementu pridal sociálny. Predstavovala mu ho drobná osvetová práca vo verejnom priestore, všetky tie spolky miernosti, nedeľné školy, čitárne, vôbec dôraz na vzdelanie, sociálna práca všetkého druhu, ktorá mala povzniesť ten obecný ľud.
Treba pritom, nazdávam sa, zdôrazniť, čo výstižne pripomína filozof Tibor Pichler, že naše národotvorné snahy z logiky dejín mali svoje východisko v zdanlivo nepolitickej sfére života – v jazyku, že nevyhnutnosť premýšľania o jazyku a národe bola daná imperatívom modernizácie. Modernizácia našej spoločnosti sa teda začala jazykom, kultúrou. Politika išla za ňou. V dôsledku revolučných rokov 1848/49 však zrejme prekvapujúco rýchlo. Len čo sa stihla zavŕšiť kodifikácia spisovnej slovenčiny, ktorá mala zjednotiť národnú elitu, ale vnútorne fakticky zjednotiť celé národné spoločenstvo, len čo vznikli základné romantické opusy Janka Kráča, Andreja Sládkoviča, len čo vyšli prvé skutočné politické noviny a literárne časopisy, bolo treba vybojovať ešte zložitejší zápas: sociálny a politický. Ľudovít Štúr, pravdaže, mal politickú víziu, nechcel skončiť pri jazyku a kultúre, ale intelektuál prorockého typu (pomáham si typológiou Christopha Charlesa), ktorým zrejme v prvej fáze Štúr predovšetkým bol, musel byť v zrážke s politikou, nota bene revolučnou, trochu zaskočený.
Ľudovít Štúr bol prvý slovenský intelektuál, ktorý vstúpil na pole politiky s úmyslom robiť ju profesionálne. Vstupoval do nej s úmyslami gradualistickými, ktoré sa však veľmi rýchlo museli vyrovnať s revolučnými situáciami, dovtedy nepredstaviteľnými. Kým bol v službe duchovnej, pedagogickej, musel rátať s obmedzeniami takpovediac ex offo. Keď sa dal na politiku, zdanlivo sa oslobodil, ale zároveň vstúpil na pole neprebádané, hoci isto príťažlivé. Limitovanú individuálnu slobodu intelektuála vymenil za zápas o kolektívnu slobodu sociálnu, národnú. Intelektuálna elita, tá Štúrova škola, bola predovšetkým iniciátorom národnej nezávislosti. A sám Štúr priam kanonizoval moderný slovenský nacionalizmus, národnú ideológiu (prinajmenšom za výdatnej pomoci Hurbanovej). Ale kanonizoval aj kultúrne normy slovenského národa, ktoré fungujú – ponad generácie a režimy – dodnes, niekedy ako stereotypy, inokedy rovno mýty.
Ľudovít Štúr okrem toho, že bol mnohostrannou osobnosťou (jazykovedec, literárny vedec, vlastne prvý politológ v dnešnom slova zmysle, pedagóg, organizátor, publicista, redaktor, poslanec uhorského snemu, revolučný aktivista, politik…), bol osobnosťou integrálnou a všetko, čo robil, možno uviesť na spoločného menovateľa: politiku. Ale pred politikou, či skôr jej predpokladom, bol svet intelektuálny, bol Štúr intelektuál. Intelektuál, ktorý postupne všetko, jazyk, literatúru nevynímajúc, podriadil politike.
Z čias rovno od Štúra
V moderných slovenských dejinách môžeme termín politik vztiahnuť na Štúra ako prvého. Presnejšie môžeme povedať, že ide o prvého slovenského intelektuála v politike. Aj pred ním boli verejní a kultúrni činitelia, ktorí vyslovovali politické tézy a požiadavky, ale Štúr už nielen hovoril o politických požiadavkách: vypracoval ucelenú koncepciu a ?o je nemenej podstatné, pokúšal sa ju presadiť v praxi. Všetko, čo ako politik robil, prenášal do praxe, a tak aktivizoval verejnosť. To sa dialo u nás po prvýkrát.
Začal s tým už na bratislavskom lýceu. Spoločnosť česko-slovenská sa pod jeho vedením v podstate zmenila na národnopolitický spolok. Kontaktoval sa so študentami a vodcami Srbov, Chorvátov, Čechov a iných, uvedomil si, že najlepší spôsob, ako prenášať idey do verejného života, je založiť noviny, časopis. Organizoval prosbopisy, spoluzakladal Tatrín ako celonárodný spolok, rečnil na uhorskom sneme, aj v záujme oslobodenia ľudu od poddanstva, spoluformuloval mikulášske Žiadosti slovenského národa v Uhorsku, ?o bol prvý autentický slovenský politický program národnostného federalizmu, vystupoval vo Viedni, na Slovanskom zjazde v Prahe. Zúčastnil sa na vojenských výpravách dobrovoľníkov, pretože všetko smerovalo k revolučnému vystúpeniu. Len revolučná prax mohla uviesť do života prevratné idey o národnom zrovnoprávnení v Uhorsku, o národnom sebaurčení, o zrušení nevoľníctva, o demokratizácii spoločnosti.
Myšlienka demokratizácie spoločnosti, ktorá sa v tom romantickom čase začínala, či priam idea občianskej spoločnosti, idea modernizácie spoločnosti, to všetko sa viaže na čas Štúrovho účinkovania v slovenskom verejnom živote. A čo je najpodstatnejšie, tento historicky prelomový čas štyridsiatych rokov 19. storočia našiel Štúra i viacerých jeho súputníkov pripravených. Štúra najpripravenejšieho, ale skôr na riešenie evolučné, gradualistické, ako radikálne, revolučné, hoci mikulášske Žiadosti možno isto považovať za čin revolučný, za razantný prejav slovenského politického nacionalizmu. Z toho hľadiska je potom Štúrov nasledujúci porevolučný príklon k cárskemu rusofilstvu už len zúfalým popretím nielen Žiadostí, ale celého predrevolučného Štúrovho diela – jazykovedného, kultúrneho a politického najmä. Aj také sú konce intelektuálov v politike.
Ľudovít Štúr prišiel do doby, keď štatút intelektuála v Európe rástol a šľachta to musela rešpektovať. On sám je prvý slovenský intelektuál, ktorý sa vedome transformoval na angažovaného politika so silným národotvorným ťahom. Prekonal všetky dovtedajšie bariéry – malosť a nerozvinutosť slovenského prostredia, absenciu šľachtického pôvodu, ale aj štátu či aspoň ohraničeného územia, historického centra, deficit politickej tradície a politického myslenia. To, čo takpovediac mal k dispozícii, bola úzka, ale silná elita inteligencie, ktorá sa začínala intenzívne národne profilovať a prebúdzať v dolinách hornatého územia obecný ľud.
Ľudovít Štúr spĺňal základný predpoklad intelektuála – presah úzkeho učeneckého pohľadu do širšieho prostredia. To, čo v Ohlase v Slovenských národných novinách a Orlovi tatránskom v júli 1845 formuloval tak, že “človek vzdelaný stará sa okrem najbližších aj o krajinu, vlasť, v ktorej žije, o národ, ku ktorému patrí (…) doveduje sa o tom, čo za medzami vlasti sa prihadzuje, čo sa vo svete, napospol ľudstve, stáva (…)”. Vzdelaný človek, teda intelektuál, v Štúrovej interpretácii sa nestará len o “každodenné svoje potreby, ale aj o potreby vyššie, duchovné starosti má, za pospolité veci vlasti sa zaujíma a úhrnkom na všetko, čokoľvek sa v ľudstve robí, pozor dáva.”
Na tie časy je to charakteristika intelektuála naprosto moderná. Ak príjmeme názor, že učenec, vzdelanec sa stáva intelektuálom, keď reflektuje nie úzko odborné otázky, ale keď ich presahuje, to jest, keď kladie otázky civilizačné, morálne, politické, otázky o zmysle, tak Štúr, ale i Hurba, Hodža. Dohnány, Francisci či Záborský, Štefanović, Palárik a ďalší ho potvrdzovali spôsobom príkladným.
V európskych dejinách 19. a 20. storočia vždy pri spoločenských zmenách účinkovali intelektuáli. Epocha kulminujúceho romantizmu, v ktorej Štúr pôsobil, bola epochou nacionalizmu, sprvu kultúrneho, potom politického, ktorý mal v európskych dejinách významnú, hoci nie vždy len kladnú úlohu. Najmä 20. storočie bolo z tohto hľadiska potom priam charakteristické neriešiteľnými rozpormi, ktoré vyústili v stret nacionalizmov, vojnové katastrofy. Nepodarilo sa vytvoriť Európu intelektuálov, už v tých rokoch meruôsmych. A po nich sa intelektuáli, nielen tí transformovaní na politikov, dostali do sporov, zápas za slobodu a nezávislosť, ktorý ich mohol spájať, ich rozdelil. A rozdeľuje dodnes, napríklad v slovensko-maďarskom pomere exemplárne. Korene všetkých budúcich slovenských fóbií v tomto pomere sú z týchto čias a často rovno od Štúra. Maďarský teritoriálny nacionalizmus a slovenský jazykový a kultúrny nacionalizmus od tridsiatych rokov 19. storočia nevysielali na rovnakej vlne, v revolúcii sa nemohli stretnúť, keďže išlo najprv o záujmy partikulárne a až potom o nezávislosť a slobodu univerzálnu a keďže Slováci od Maďarov ochranu ťažko mohli očakávať, upli sa na Rakúsko a chiméru federalizácie. Ako písal roku 1965 (päť rokov po návrate z komunistického žalára, kde strávil desať rokov za obvinenia z buržoázneho nacionalizmu, tri roky pred smutným návratom do najvyššej politiky na jedno dvadsaťročie) Gustáv Husák v reformnom Kultúrnom živote v úvahe Revolučná generácia, nepochopenie národnostných otázok zoslabilo alebo aj zahubilo už nejednu revolúciu. (Husák, ak o niečom vedel, tak isto o tom, že spolužitie národov v jednom štátnom útvare si nevyhnutne žiada rovnoprávne postavenie týchto národov, vyjadrené aj štátnymi inštitúciami, ktoré majú chrániť menšieho a slabšieho…, ale sám sa s problémom vyrovnával len v rámci možného, ak vôbec (…) Štúra však poznal, bol z generácie politikov, ktorí ho ešte dobrovoľne považovali za povinné čítanie. Naslovovzatým znalcom, priam historikom Štúra politika bol však najmä po Štúrovi druhý, ale už dôsledný slovenský politik 20. storočia s nadpriemernou intelektuálnou výbavou – Milan Hodža.)
Slzy preliate nad hrobom
Kultúrny boj, v ktorom sa intelektuáli vymedzujú jedni voči druhým alebo jedni proti druhým je, podľa znalca dejín intelektuálov v 19. storočí, Christopha Charlesa, koniec koncov bojom o kultúru a symbolickú moc. Vo svojej najzákladnejšej podobe je to najprv boj o podmienky túto moc umožňujúce, čo sa v 19. storočí zahrnovalo pod pojem slobody (tlače, zhromažďovania, spolčovania, vyjadrovania, vzdelania), ale keď sa tento kultúrny zápas presunul do politického kontextu, nadobudol neraz militantnú podobu. Tam bol ten moment, kedy sa intelektuáli dostávali do sporov a stretov v mene ideologických a politických ideí, kde sa prechyľovali na politikov. A tí už mysleli na iné zbrane ako duchovné.
Vo chvíli, keď sa Štúr zmenil na politika, prestával čoraz väčšmi byť vizionárom, idealistom. Ako prvý slovenský politik ex professo, teda aj pragmatik, vedel, že ideály a vízie treba v politike vidieť v kontexte možného, neraz v lepšom prípade len kompromisného riešenia, nehovoriac o tom, že politik bez verejnosti je generál bez vojska. Aj preto mu tak záležalo na ľude, aj preto videl silný politický nástroj v novinách. V Slovenských národných novinách, ktoré v rokoch 1845 – 1848 nielenže habilitovali produktívnosť a zmysluplnosť štúrovskej spisovnej slovenčiny, ale boli prvými slovenskými politickými novinami v modernom zmysle, videl nástroj aj v skromných pomeroch porovnateľný so susedmi. Boli nevyhnutnou podmienkou pre rozvíjajúcu sa autonómnu slovenskú politiku., ktorá si mikulášskymi Žiadosťami postavila latku veľmi vysoko. Federalizácia Uhorska (Slovensko v nej malo predstavovať osobitnú korunnú krajinu habsburskej monarchie) však už bola zjavne nad jej sily. Aj po Štúrovej smrti, v čase memorandovom.
Napriek tomu, že slovenskí dobrovoľníci sa postavili proti maďarskej revolúcii na stranu cisárskej Viedne, tá sa im neodvďačila ani vtedy, ani neskôr, keď sa vyrovnala s Mačarmi. Štúrovo sklamanie z Rakúska bolo aj preto obrovské a nereparovateľné. V Slovanstve a svete budúcnosti ho doslova symbolicky pochoval, trištvrtestoročie pred zánikom monarchie prognózoval: Najsmutnejšie na celom Rakúsku je to, že nebude hádam nikoho, kto by prelial slzu nad jeho hrobom.
Tento vývoj potom v dôsledku porevolučného sklamania vyústil u Štúra do orientácie na cárske Rusko, na slovanskú mocenskú politiku, do rezignácie na latinský civilizačný okruh (Slovanstvo sa nikdy nebude znáša? s rímskym katolicizmom, burácal virtuálny konvertita z ortodoxného luteránstva na pravoslávie). Ibaže tadiaľ už cesta reálnej slovenskej politiky napriek veľkému sklamaniu neviedla ani neskôr, keď sa na ňu koncom 19. storočia podujímali niektorí martinskí intelektuáli v službách politiky pasívnej rezistencie.
Z revolučnej depresie sa Ľudovít Štúr politicky už nikdy v skutočnosti nespamätal. Víťazstvo v zápase o slovenskú emancipáciu, predovšetkým jazykovú a kultúrnu, teda víťazstvo vlastne intelektuálne, mu nebolo dožičené zavŕšiť víťazstvom politickým, aj keď k nemu národ podstatne nasmeroval. Ak svojou predrevolučnou aktivitou literárnou, jazykovednou, žurnalistickou, politickou posunul kollárovskú myšlienku slovanskej vzájomnosti (na ktorej bola romantická generácia odkojená), inak dosť abstraktnú a hmlistú, na novú úroveň tak, že položil dôraz na národnú identitu, na národný demokratizmus ako na základňu celého historického pohybu, svojím chef d’ouvres, Slovanstvo a svet budúcnosti, sa nielen vrátil ku kollárovskej koncepcii, ale ju domyslel do dôsledkov, o ktorých sa Jánovi Kollárovi ani nesnívalo, tak, že spojil celý slovanský svet dohromady a vlial ho do ruského mora, vrátane ruského jazyka a pravoslávia. Tento cárofilský fundamentalizmus, ktorý bol zrejme výrazom zúfalstva politika znova transformovaného na intelektuála, nebol nikdy inkorporovaný do reálneho či realistického slovenského politického myslenia ani do politickej praxe. Našťastie, kultúrny, spoločenský a neskôr (s istými okľukami) aj politický život nadviazal na Štúrove počiatky, na idey, s ktorými vstupoval do verejného a politického života v čase dorevolučnom.
Štúr je formovateľom integrálneho nacionalizmu 19. storočia, ktorý predpokladal emócie, citovú oddanosť národnej myšlienke. Znalci hovoria, že nacionalizmus je vecou viery, že je čosi iracionálne, rovnajúce sa náboženskému cíteniu (Carlton J. H. Hayes). Národná vec, hovorí Slavoj Žižek, existuje potiaľ, pokiaľ v ňu príslušníci spoločenstva veria, je doslova produktom tejto viery osebe. Ak k tomu prijmeme myšlienku Elia Kedouriea, že najdôležitejším kritériom pre identifikáciu národa je jazyk, tak Štúrova zásluha je na vzniku slovenského nacionalizmu vitálna, fundamentálna. Veril, že vytvorením spisovného jazyka dosiahne vytvorenie vyššieho celku národného. Spojenie jazyka a národnosti bolo preto pre nacionalizmus podmienkou nespochybniteľnou. A keď Štúr hovoril o ľude, objavil takisto ako iní intelektuáli 19. storočia, že pre tento ľud treba vytvori? štandardný národný jazyk. V tomto je Štúr modelovým intelektuálom 19. storočia – vytvoril jazykový základ národa, na ktorom mohol uskutočňovať sprvu kultúrny a potom i politický rozmach, najmä v prvej, predštátnej fáze, porovnateľný s inými národmi.
Ak však prijmeme tézu, že na jazykovom základe sa národu priznáva existencia a právo vytvoriť si vlastný štát, tak na jej naplnenie museli Slováci po Štúrovom kodifikovaní slovenčiny čakať ešte poldruhastoročie. Integrálny nacionalizmus epochy romantizmu sa u Slovákov po roku 1849 fakticky zastavil v stave predštátneho nacionalizmu, nevládal držať krok so susednými nacionalizmami, predovšetkým maďarským, zrážal sa s ich expanzívnou politikou. Aj tu sú korene historického oneskorovania, ktoré, práve pre tento fakt, už slovenský národ v 20. storočí len dobiehal, aby svoje národné obrodenie dokončil v podmienkach jeho konca, poznačeného najmä zrútením komunizmu. Ale aj korene predsudkov, stereotypov a tráum, ktorými sa nacionalizmy strednej Európy živia dodnes.
Ak som na začiatku hovoril, že Ľudovít Štúr by ani dnes nemal byť len symbol školsky formálny, ale zmysluplný, mal som na mysli, že by mal byť aj predmetom kritickej reflexie, že by sme s ním mali komunikovať nielen v dňoch jubilejných. A nielen pri pomníkoch (ktorých je inak hriešne málo). A propos, pomníky sa väčšinou v Európe stavali, až keď bol národ politicky zjednotený. U nás doteraz nie je národ zjednotený, hoci základnú integráciu nepochybne Štúr uskutočnil. A hoci sme už politický aj štátny národ. U nás však ešte nie je integrálny nacionalizmus v pravom zmysle slova, a to je sto šesťdesiatjeden rokov po vydaní Štúrovho Nárečia slovenského a Náuky slovenskej, diel, ktoré tvoria základný kameň slovenského národa skutočnosť hodná povšimnutia, hoci Štúr je v tom isto nevinne.
Absencia pomníkov, symbolov, monografických syntéz, kritického vydania, skutočnej prítomnosti Štúra v našom historickom aj aktuálnom vedomí, ale nielen to, však čosi hovorí aj o tom, akí vskutku sme. Ako sa vyrovnávame s minulosťou. Sám Štúrov príbeh je napokon len prvým v rade príbehov slovenských intelektuálov, ktorý uverili, že môžu zmeniť beh sveta. Nebol to však príbeh márny. Ba možno bol aj, napriek všetkej skepse, víťazný. Hoci stále neskončený.
Text vyšiel v časopise OS.