Revolúcia bez záruky / Esej

Svet užasol nad revolúciou: tých hore zachvátila panika, tí dolu nedokážu pochopiť, ako z minúty na minútu prekonávajú strach; tí, čo stoja mimo –  experti, vlády, televízni diváci, a aj ja – čelia obvineniu, že nepredvídali nepredvídateľné. Z čoho plynie zvada na francúzskych kostolných vežiach: pravica zlyhala, bubnuje ľavica, ktorá bezstarostne zabudla vysvetliť, prečo Ben Ali (a jeho Strana jednoty) zostal členom Socialistickej internacionály, a Mubarak so svojou monokratickou stranou takisto. Toho prvého vyhodili 18. januára 2011, tri dni po tom, čo utiekol, druhého bleskurýchle 31. januára. Tejto chúlostivej témy sa nikto nedotkol. Ani nedbalá tlač. Ani pravica spätá s všemocnou Putinovou stranou Jednotné Rusko, čo sa momentálne líška Komunistickej strane Číny. Namiesto toho, aby skúmala túto všeobecne rozšírenú lásku k autokratom, radšej pranieruje mlčanie intelektuálov.

Premýšľať neznamená vyšprintovať, to aby sme dobehli a predbehli udalosť, ktorá berie dych. Okrem obdivu k masám, prekonávajúcim svoj strach, je zaujímavé venovať sa prekvapeniu, ktoré zastihlo predpripravenú mienku, úplne nepripravenú. Predsudok číslo jeden: po konfrontácii dvoch blokov nastúpil boj kultúr. Predsudok číslo dva, alternatívny: po Studenej vojne nasledoval mier ekonomického rozumu a nekrvavý koniec dejín. Dvojnásobný omyl, ako ukazujú implózie arabskej výnimky. Násilím stŕhajú zdanlivo pevne zamurované etnické a náboženské bloky, arabský svet, islamskú kultúru. Koľko sme sa napočúvali, že kým trvá izraelsko-palestínsky konflikt, budú sloboda a demokracia arabskej ulici ľahostajné? Neodsúvať otázku útlaku na neurčito – či do Jeruzalema –  sa v salónoch a na univerzitách považovalo za vrchol eurocentrickej neslušnosti, za ľudskoprávny aktivizmus alebo sionizmus.

Od januára 2011 už v Magrebe a na Blízkom východe neexistuje nič nevyhnutne dané. Nech sa stane čokoľvek: privítajme tento zvrat zdieľaním želaní tesne hraničiacim s nadšením. Povedal to Kant o Francúzskej revolúcii, hoci s niektorými jej rozhodujúcimi bodmi nesúhlasil.
Globalizácia, ktorá už tridsať rokov obchádza Zem, sa nekončí financiami a ekonomikou. Prenáša cez hranice vírus slobody, a ten z času na čas získa prevahu (ako v Zamatových revolúciách), a niekedy sa zrazí s brutalitou profánneho politicko-vojenského aparátu ako v osemdesiatom deviatom na Námestí nebeského mieru alebo brutalitou zbožného politicko-vojenského aparátu ako v Iráne 2009.

Globalizovaná mládež neprestáva z celej sily (často digitálne) volať: Odpáľ! Tuniská vášeň veľmi rýchlo otriasla aj egyptskou pevnosťou. Duchovná atómová bomba vyhodila do vzduchu staré otroctvo, ktoré sa neukázalo ako prirodzený útvar, a preto sa ho Egypt mohol striasť.

Stačí, keď sa obzrieme na naše vlastné dejiny: budúcnosť je bez záruky.

Želieť nad pádom tyranov neprichádza do úvahy. Chcel som koniec komunistických miestodržiteľov vo východnej Európe, ale aj koniec Salazára a Franca, a koniec Saddáma Husseina, tak prečo by som mal ľutovať pád niekoho ako Ben Ali a Mubarak? Čo si so sebou vezmú, keď ich poddaní vyženú a nebudú im chýbať?

Nikde nie je napísané, že sa po Chomeínim táto situácia nebude opakovať. Mám Kráľovi kráľov vytknúť, že v poslednej bitke neprelial ešte viac krvi, alebo že jej v predchádzajúcich rokoch prelial priveľa?

Ľudové povstanie, ktoré odstráni despotický režim, nazývame revolúciou. Každá veľká demokracia Západu vie o svojich násilných počiatkoch, Francúzom hovorme najmä o Saint-Justovi: Okolnosti sa protivia len tým, čo sa boja hrobu. Zavraždenie Chálida Saida, mladého blogera, ktorého v Alexandrii polícia ubila na smrť, nezastrašilo, ale zelektrizovalo. Facebook a Twitter sú tým, čím bol kedysi samizdat. Malá skupina občanov Siete nesie fakle disentu.

Zažalo ich zopár tých, čo sa neváhali obetovať ako Mohamed Bouazizi in Sidi Bouzid, iskra, ktorá podpálila tyraniu a ženie sa naším časopriestorom. Atény, 5. storočie pred Kristom, mesto filozofov, si ctilo aj vrahov, tyrana Harmodia a Aristogitona.

Ako mocnosť rozporov v sebe sloboda skrýva najhlbšiu priepasť a najvyššie nebo (Schelling). Európska cesta nám ukazuje, že revolúcia môže viesť kamkoľvek, k republike, ale rovnako k teroru, dobýjaniu a vojnám. V tejto chvíli najväčšieho kolísania v Káhire, slávi Teherán 32. výročie svojej revolúcie popravami a odporným mučením. Egypt – Bože uchovaj! – nie je Chomeíniho Irán, ani Leninovo Rusko, ani Nemecko národnosocialistických revolúcií. Egypt bude tým, čo je jeho mládež, rozhodnutá slobodne dýchať a komunikovať, jeho Moslimskí bratia, jeho sporná a v skrytosti konajúca armáda, jeho chudoba a od nej na svetelné roky vzdialení boháči.

Štyridsať percent Egypťanov trpí hladom, 30 percent sú analfabeti. To robí demokraciu ťažkou a krehkou, ale vonkoncom nie nemožnou, keby to tak bolo, Parížania by nikdy neboli dobyli Bastilu.

Osemdesiatdva percent egyptských moslimov si praje (podľa jedného prieskumu z júna 2010) zavedenie šaríe a kameňovanie cudzoložníc. Sedemdesiat sedem percent považuje za normálne, že zlodejovi sa odsekne ruka, a osemdesiat štyri percent je za trest smrti pre toho, kto zmení vierovyznanie. Toto všetko nesľubuje ružovú budúcnosť.

Od revolúcie a jej repríz až k demokratickej a laicistickej republike to Francúzsku trvalo dvesto rokov. V Rusku a Číne nebude je ten oblúk kratší, ak vôbec dorazia do cieľa. Aj Spojené štáty, ktoré verili, že do desiatich rokov dospejú do Kráľovstva nebeského, sa mýlili. Najprv prišla hrozná občianska vojna, triedny boj a bitka za ľudské práva – dlhých dvesto rokov hnevu.

Kto hovorí revolúcia a sloboda, nehovorí hneď demokracia, úcta k ľudským právam, rovnoprávnosť, dobré susedstvo s inými národmi. Privítajme arabské revolúcie – prekonávajú takzvaný osud. Ale neprikrášľujme ich: všetky riziká, aj tie najhoršie, ich ešte len čakajú. Stačí, keď sa obzrieme na naše vlastné dejiny: budúcnosť je bez záruky.

Foto: Abdullah Doma / AFP / Getty Images

Foto: Abdullah Doma / AFP / Getty Images

Esej vyšla v denníku Libération, v nemeckom preklade na stránkach Perlentaucher.