Zhodou okolností som v tejto chvíli na Svetovom ekonomickom fóre v Davose a nie v Káhire. Vládne tu skľúčená nálada. Trhy klesli. Ropa stúpla. Práve, keď sa krehká ekonomika začala stavať na nohy, vynoril sa rad nových zapeklitých problémov a všetko prevrátil dolu hlavou. Prominentný ekonomický komentátor priznal, že keď sa ho pred niekoľkými dňami ktosi opýtal, či udalosti v Tunisku významne ovplyvnia svetovú ekonomiku, odpovedať: Nie, ani v najmenšom. Teraz musel vziať svoje slová naspäť: ak v Egypte dôjde k výbuchu, možné je všetko.
Neviem, čo sa v novembri 1989 rozprávalo v Davose či v jeho vtedajšej obdobe, pretože som vtedy bola v Berlíne. Ale stavila by som sa, že to bolo viac menej to isté. Roku 1991, keď sa Ukrajina chystala vyhlásiť nezávislosť od Sovietskeho zväzu, prezident George H.W. Bush predniesol prejav, ktorý vošiel do dejín ako “prejav o kyjevskom kurčati”. Chválil v ňom Sovietsky zväz. Bush a jeho poradcovia celé roky behali po Východnej Európe a Balkáne a praktizovali izolepovú diplomaciu v snahe zaplátať rozpadávajúci sa svet.
Politici si potrpia na stabilitu. Bankári si potrpia na stabilitu. Ale “stabilita”, v ktorú sme tak dlho verili v arabskom svete, nebola skutočnou stabilitou. Bol to útlak. Diktátori, ktorých sme podporovali, alebo v každom prípade aspoň tolerovali – všetci tí Zajnovia al-Ábidín bin Alíovia, Husníovia Mubarakovia, rozliční králi a princovia – sa pri moci udržiavali tým, že brzdili ekonomickí rozvoj, umlčiavali slobodu prejavu, držali školstvo na tesných opratách a predovšetkým potláčali všetko, čo pripomínalo občiansku spoločnosť. Ročne sa viac kníh prekladá do gréčtiny – jazyka, ktorým hovorí niečo vyše 10 miliónov ľudí – než do arabčiny, jazyka viac ako 220 miliónov ľudí. Nezávislé organizácie každého typu, od politických strán a súkromných firiem po ženské organizácie a vedecké spolky boli sledované, prenasledované alebo zakazované.
V dôsledku toho má Egypt, ako mnohé iné arabské krajiny, bohatú a dobre vyzbrojenú elitu navrchu a dobre organizované islamistické fundamentalistické hnutie naspodku. A medzi tým je obrovská, neorganizovaná masa ľudí: títo ľudia sa nikdy nepodieľali na politickom živote, ich obchodnú činnosť obmedzovala korupcia a rodinkárstvo, a prístup k vonkajšiemu svetu in sťažovali idiotské zákony a podozrievaví byrokrati. Všimnime si, že rozhodnutie egyptskej vlády vypnúť na víkend internet – bolo to možné, lebo internet ešte stále používa tak málo ľudí – na demonštrácie nemalo takmer žiaden vplyv. Napriek všetkému, čo sa tára o Twitteri a sociálnych médiách sa zdá, že povstanie v Káhire je veľmi staromódna revolúcia, takmer ako v 19. storočí: ľudia vidia, že iní ľudia vychádzajú do ulíc a rozhodnú sa k nim pripojiť.
A tak sme prekvapení, a nečudo. Za posledné desaťročie jedna americká vláda za druhou sem-tam vyslovila verbálnu podporu pre demokraciu a slobodu prejavu v arabskom svete. Niektoré americké organizácie, oficiálne i neoficiálne (napríklad National Endowment for Democracy) podporovali nezávislých ľudskoprávnych aktivistov v Egypte a iných krajinách. Našli sa americkí novinári, ako môj kolega z Washington Post Jackson Diehl, čo udržiavali kontakt s egyptskými demokratmi, robili s nimi rozhovory a písali o nich. Zdá sa však, že pre amerických prezidentov a ministerky zahraničia za obe politické strany boli vždy oveľa dôležitejšie iné veci – ropa, Izrael a neskôr boj proti terorizmu. Z našej rozvojovej pomoci sa subvencovala egyptská armáda a polícia a Egypťania to vedia. V Káhire polícia vypúšťala na demonštrantov slzotvorný plyn z kanistrov so značkou „Made in the USA“.
Preto tá skľúčená nálada. Ak sa v Egypte vyskytujú potencionálne vedúce osobnosti (okrem staromódneho a trochu nepravdepodobného Mohameda El Baradeia), nič o nich nevieme. Ak tam existuje alternatívna elita, neuržiavali sme s ňou kontakt, aký sme udržiavali s alternatívnymi elitami v Strednej Európe v osemdesiatych rokoch. Vláda Georgea W. Busha viedla veľké reči o propagovaní demokracie, no neskôr si túto myšlienku pomýlila s okupáciou Iraku. Skutočné propagovanie demokracie – podpora novinárov, sudcov a učiteľov; financovanie nezávislých médií; povzbudzovanie otvorenej diskusie a debaty – nikdy nepatrilo k prioritám v arabskom svete.
Neostáva nám veľa možností. Ale tých pár, čo nám ostalo, by sme mali okamžite využiť. Mali by sme priamo osloviť egyptskú verejnosť, nie len jej čelných predstaviteľov. Mali by sme blahoželať Egypťanom, že našli odvahu vyjsť do ulíc. Mali by sme s úsmevom prijať nestabilitu. A mali by sme sa radovať, pretože zmena v represívnych spoločnostiach je vždy dobrá.