Keby ste sa ma na slobodu slova spýtali pred dvadsiatimi rokmi, určite by som hovorila o o komunizme alebo o totalite. Na začiatok by som možno privolala obraz Winstona Smitha, hrdinu románu Georgea Orwella 1984, ktorý, ako vieme, bol cenzorom na Ministerstve pravdy. Celé dni si vystrihoval z kníh a článkov všetky politicky nekorektné pasáže a strkal ich do kovových nádob, a tie postupne mizli v priepasti zosypu. Vedľa neho sedela žena, ktorá vyhľadávala a odstraňovala mená ľudí, čo sa „vyparili“.
Sväté právo
Čítajúc 1984 v roku 2010 si uvedomujeme, ako veľmi sa zmenil náš spôsob myslenia na tému „slobody“ a „cenzúry“. Na svete je naďalej veľa vlád, ktoré, ako Orwellov Veľký brat, vyvíjajú obrovskú snahu, aby kontrolovali, čo ich občania čítajú, čo si myslia a čo hovoria. Ich metódy sa takmer nezmenili. Papier? Kovové nádoby? Už ich netreba: všetko sa odosiela elektronicky a po telefóne. Akčný rádius súčasnej cenzúry prekračuje hranice štátov a z Ruska, Číny či Blízkeho východu siaha až do Európy a Spojených štátov. Stačí sa prizrieť rozhodnutiu amerického vydavateľstva Yale University Press z roku 2009 – išlo o knihu Kresby, ktoré otriasli svetom, vedeckú štúdiu, venovanú medzinárodnému sporu okolo dvanástich karikatúr proroka Mohameda, ktoré roku 2005 vyšli v dánskych novinách. Autorka, Jytte Kalusen, napísala, že celý spor bol výsledkom manipulácie a tej sa dopustili dánski imámovia, ako aj – okrem iných – egyptská vláda. Svojim čitateľom totiž ukázali falošné, sexuálne urážlivé kresby a tým vzbudili „pobúrenie“. Klausenová tvrdí, že pôvodné kresby vôbec urážlivé neboli.
Spotrebitelia luxusného tovaru propagovaného v časopisoch žijú v častiach sveta, kde sa sloboda tlače nedodržiava.
Napriek tomu sa Yale University Press rozhodla tieto kresby nepublikovať. Nezávislé vydavateľstvo vyhlásilo, že po konzultácii s americkými štátnymi úradníkmi pre boj s terorizmom a s americkými a európskymi diplomatmi usúdilo, že hrozba terorizmu je priveľká. Kapitulácia Yaleu pod nátlakom bezmenných teroristov nie je výnimkou, ale príkladom toho, ako rastie schopnosť neliberálnych skupín a systémov – nielen islamských teroristov, ale aj autoritárskych vlád a ústupčivých firiem – vykonávať faktickú kontrolu nad západnými vydavateľmi, novinami a médiami. Obmedzujú tým kedysi sväté právo na slobodu prejavu a kedysi tiež nenarušiteľnú tradíciu slobody tlače.
Boľavý otlak
Ešte zlovestnejší je príklad amerického vydavateľstva Conde Nast. Patria mu časopisy New Yorker, Vogue a Wired. Pred rokom sa vedenie Conde Nast dozvedelo, že jeden z ich časopisov, GQ, plánuje publikovať článok Temný vzostup Vladimíra Putina k moci. Novinár Scott Anderson presvedčivo ukázal, že FSB bolo nielen schopné roku 2000 uskutočniť sériu bombových atentátov v Moskve, ale aj že to bolo v záujme ruského prezidenta Vladimíra Putina. Po dlhšej zvade medzi Andersonom, jeho redakciou a firmou Conde Nast článok vyšiel na stránkach amerického vydania časopisu. Právnici však neodporučili článok publikovať v ruskom vydaní a ani v ostatných zahraničných vydaniach a na všetkých webových stránkach Conde Nast. Firma navyše zakázala všetkým svojim časopisom, aby sa o tomto článku zmienili alebo ho akýmkoľvek spôsobom propagovali. V maili, adresovanom šéfredaktorom právnici firmy išli ešte o krok ďalej a zakázali pracovníkom dovážať americké vydanie do Ruska a ukazovať ho ruským štátnym úradníkom, novinárom a zadávateľom reklamy.
Motívy Conde Nast samozrejme nemali nič spoločné s bezpečnosťou, no zato veľa s ruskými zadávateľmi reklamy, z ktorých mnohí sú istým spôsobom napojení na ruskú vládu. Vydavateľstvo sa zosmiešnilo: v priebehu niekoľkých dní sa článok objavil v angličtine aj v ruskom preklade na internete. Je však možné, že to nikomu nevadilo. Conde Nast zrejme išlo o to preukázať pokoru k ruským abonentom a zadávateľom reklamy. A to sa im podarilo.
Aj v tomto prípade ponižujúca autocenzúra vytvorila precedens. Ak sa jedna z najväčších a najbohatších mediálnych firiem sveta bojí stúpiť Gazpromu na otlak, prečo by to mal robiť niekto iný?
Rozšírený program
No toto flirtovanie s cenzúrou je nič v porovnaní s ústupkami, aké západné firmy robia na čínskom trhu. Prístup k bezplatným informáciám cez internet mal v 21. storočí spôsobiť pád autoritárskych režimov. Takýto osud mal postihnúť predovšetkým komunistickú cenzúru v Číne. No nestalo sa to. Od roku 2002 Yahoo! – výmenou za možnosť umiestniť svoje servery v Číne – dobrovoľne cenzuruje svoj prehliadač. Microsoft – tiež na žiadosť čínskych úradov – pristal na zmenu čínskej verzie blogovacieho programu MSN Spaces. Čínski blogeri, ktorí do prehliadača vpíšu zakázané slová ako napríklad „Tiananmen“ či „demokracia“, dostanú varovanie: „správa obsahuje zakázané slová, prosíme o ich odstránenie“. Google sa roku 2006 pri zakladaní pobočky Google.cn zaviazal dodržiavať čínske zásady, týkajúce sa zakázaných webových stránok. Keď sa do prehliadača Google.cn vpíše „Falun Gong“ – názov zakázaného čínskeho duchovného hnutia – vyhľadávač nevyhľadá nič, hoci všade inde na svete Google zobrazí tisíce výsledkov. Aký bol výsledok amerického poklonkovania Číne? Čínske úrady požiadali Yahoo!, aby im poskytol informácie o internetových poštových schránkach čínskeho novinára, ktorý cez nich posielal súbory do Spojených štátov. Vyvíjali nátlak aj na Microsoft, aby zo siete odstránili texty známeho zástancu slobody slova. Microsoft súhlasil, napriek tomu, že servery firmy sa nachádzajú v Spojených štátoch. Inými slovami, čínska vláda prinútila americkú korporáciu, aby zmenila informácie na amerických serveroch, nachádzajúcich sa na území USA, a tým snáď vytvorila precedens.
Tlak odvtedy vzrástol a zasiahol celý systém. Roku 2009 YouTube (jeho vlastníkom je Google) a Flickr (patrí Yahoo!) záhadne mizli z čínskych serverov, obvykle v čase, keď sa odohrávali chúlostivé politické udalosti. YouTube bol celé mesiace nedostupný, napríklad, keď sa v sieti objavili filmy, kde čínski vojaci bili Ujgurov, demonštrujúcich vo vzbúreneckej provincii Sin-ťiang. Koncom januára minulého roka Google oznámil, že má v úmysle stiahnuť sa z Číny. Firma tvrdí, že sa stala predmetom neuveriteľnej série kybernetických útokov. Ich cieľom malo byť preniknúť do jej serverov a krádež informácií – tiež z internetových účtov čínskych a tibetských disidentov. Google sa rozhodol zaujať rezolútny postoj: generálny riaditeľ Eric Schmidt povedal pre Newsweek, že „to nebolo obchodné rozhodnutie“. Nie je však jasné, či rozhodnutie Googlu diktovali morálne ohľady, alebo obava o dobrú povesť firmy vo svete.
Väčší význam Ešte pred desiatimi rokmi by bolo ťažké predstaviť si, že americké vydavateľstvo odmietne vytlačiť text z obavy pred zahraničným terorizmom, alebo že veľká a vážená americká korporácia bude ochotná zúčastniť sa masovej cenzúry. Východoeurópski korešpondenti amerických novín kedysi písali články, ktoré rozzúrili komunistické vlády a z príslušnej krajiny ich za to neraz vyhostili. Ale nebolo ani reči o tom, žeby sa podriadili totalitným režimom. V mene čoho by to mali robiť?
No svet sa zmenil, finančný potenciál neliberálnych režimov vzrástol a akčný rádius medzinárodného terorizmu dnes siaha ďalej než v minulosti.
Globalizácia má nečakané následky: spotrebitelia luxusného tovaru, hojne propagovaného okrem iného v časopisoch firmy Conde Nast, čoraz častejšie žijú v Rusku, Číne, v krajinách Perzského zálivu a v iných častiach sveta, kde sa sloboda tlače nedodržiava. Peniaze, ktoré sa v tomto porobenom svete dajú zarobiť, majú väčší význam pre firmy ako Yahoo!, Microsoft a Google než pre ich predchodcov, napríklad General Motors či American Express. V dôsledku toho sa aj tlak, vyvíjaný na mediálne firmy, líši od nátlaku spred rokov.
Dochádza tu k významnej kultúrnej premene, a tú nezmenia americké či európske zákony, ba ani európska rezolúcia. Myslím si, že jediný spôsob, ako odolávať novému ohrozeniu slobody tlače, je diskutovať o týchto hrozbách. Google je asi najlepším príkladom korporácie, ktorá sa nakoniec rozhodla, že peniaze, aké môže zarobiť v Číne, nevyvážia stratu dobrej povesti. Bez profesionálnych a komerčných dôsledkov pre tých, čo spolupracujú s režimami, sa táto spolupráca bude ďalej utužovať.