S Ingvarom Kampradom, zakladateľom siete Ikea, ktorý zomrel 27. januára 2018 vo veku 91 rokov, som sa stretla len raz.
Foto: Inter Ikea Systems B.V., via European Pressphoto Agency
Bolo to v auguste 2010 v centrále jeho firmy vo švédskom mestečku Almhult (adresa je ul. Ikea 1). Písala som knihu o jeho najbližšom priateľovi, Ottovi Ullmanovi – židovskom utečencovi z Rakúska, ktorého Kampradova rodina za vojny zamestnala ako pomocníka na statku – a požiadala som ho o stretnutie. Keď sme sa vzájomne predstavili, pán Kamprad ma objal okolo pása, akoby sme boli na tanečnom parkete a on chcel skontrolovať, akú mám postavu. Potom sme si sadli, zapla som magnetofón a začal sa dva a polhodinový rozhovor.
Ingmar Kamprad vybudoval ríšu priam neuveriteľnej veľkosti. Keď vystúpite z vlaku na stanici v Almhulte, môžete si vybrať medzi dvomi mostami pre peších: jeden vedie do samotného mestečka, ktoré má asi 10 000 obyvateľov a ten druhý do firmy Ikea – lepšie povedané, do Hotela Ikea, do kultúrneho strediska Ikea Tillsammans, do Múzea Ikea a do Experimentálneho laboratória Ikea spolu s obrovským komplexom podnikových oddelení. Zatiaľ čo všade na svete si ľudia so značkou Ikea spájajú iba lacný nábytok a obrovské modré nákupné haly, vo Švédsku je nerozlučne spätá so životom Ingvara Kamprada. V múzeu sú dejiny dizajnu poprepletené s rodinnými fotografiami.
Podobne ako tie dva mosty v Almhulte, dve cesty vedú aj do príbehu firmy Ikea. Tá prvá je povznášajúca a inšpirujúca: mladý muž zo skromných pomerov, no s výnimočným komerčným ňuchom, vybuduje obchodnú veľmoc. Hrdina tohto príbehu sa síce sem-tam dopustí nejakej chyby, ale práve to ho poľudšťuje a robí z neho taký drahocenný symbol všetkého švédskeho.
Ten druhý príbeh sa začína Kampradovým detstvom a mladosťou v rodine nemeckých obdivovateľov Hitlera, prisťahovalcov zo Sudet v Československu, kde jeho otec i stará mama boli nacisti a pokračuje celoživotnou oddanosťou švédskemu fašistickému hnutiu až po členstvo v švédskej nacistickej strane, Švédskej socialistickej jednote, počas Druhej svetovej vojny. Oba príbehy sú rovnako pravdivé.
V deväťdesiaych rokoch vyšli dve veľké reportáže venované Kampradovmu spojeniu so švédskymi nacistami a jeho dlhoročnej spriaznenosti s Perom Engdahlom, vodcom povojnového antisemitského fašistického hnutia. Články vyvolali pozornosť, no na celú záležitosť sa rýchlo zabudlo. Značka Ikea mala takú moc, že sa zdalo, že ňou nič neotrasie.
Po rozhovore s Kampradom som však rešeršovala ďalej – a ukázalo sa, že toho bolo viac. V archíve Švédskej bezpečnostnej služby som našla jeho spis z roku 1943 označený „Memorandum o nacistovi“, s červenou pečiatkou „Tajné“.
Ingmar Kamprad, v tom čase 17-ročný, bol vedený ako člen č. 4 014 Socialistickej jednoty, hlavnej švédskej extrémne pravicovej strany počas vojny (Švédsko si zachovalo neutralitu, no mnohí obyvatelia boli naladení pronacisticky). Švédske bezpečnostné služby ho podľa všetkého sledovali prinajmenšom osem mesiacov, habali mu korešpondenciu a čítali ju.
V novembri 1942 napísal, že pre stranu naverboval „dosť veľa nových súdruhov“ a že nevynechal žiadnu príležitosť pracovať v prospech hnutia. Memorandum o jeho korešpondencii bolo 6. júla 1943 doručené Šiestemu oddeleniu polície v Štokholme. O šesť dní neskôr Kamprad na krajskej správe v Vaxjo požiadal o registráciu svojej novej firmy, Ikea.
V prvých rokoch po vojne sa ľuďom nechcelo hrabať sa v minulosti, možnože sa im nechce ani dnes. Kamprad sa stal symbolom ambiciózneho švédskeho podnikateľa, človeka, korý má oko na nové trendy, silného, inšpiratívneho lídra – muža, ktorý masám spotrebiteľov dáva to, po čom masy túžia. Stal sa vzorom a súčasne aj odrazom švédskeho imidžu. Ikea predáva Švédsko a Švédsko zas predáva Ikeu a tak sa štát a firma stávajú vzájomným zrkadlovým obrazom a ich mienka o sebe samých tým stúpa.
Keď som roku 2011 vo svojej knihe zverejnila nové informácie o Kampradovi a jeho židovskom priateľovi, začalo sa o tom písať na celom svete. Ikea reagovala až po mesiaci tým, že Vysokému komisárovi OSN pre utečencov darovala 51 miliónov dolárov, najväčší dar v dejinách tejto organizácie. Zlé správy zanikli vo svetle tohto veľkorysého daru.
Odvtedy prešlo sedem rokov a Švédsko ešte stále neodpovedalo na otázku: Kým bol Ingvar Kamprad? Ako mohol zachovať vernosť fašistickému vodcovi a popieračovi holokaustu Perovi Engdahlovi, byť členom nacistickej strany a napriek tomu mať blízky vzťah k svojmu židovskému priateľovi Ottovi Ullmanovi? K Ottovi, ktorého rodičov zavraždili v Osvienčime?
Počas nášho rozhovoru som sa na to Kamprada niekoľkokrát opýtala, a nakoniec som sa dočkala šokujúcej odpovede: „Ja v tom nevidím nijaký rozpor. Per Engdahl bol veľký človek a neprestanem to tvrdiť, kým nezomriem.“
Od môjho rozhovoru v roku 2010 som nemala príležitosť opýtať sa Kamprada na jeho členstvo v Socialistickej jednote a jeho uctievanie Engdahla a nemal ju ani žiaden iný novinár. V Múzeu Ikea sa spomína, že Ingvarova stará matka mala veľmi blízky vzťah so svojím synom a že v Hitlerovi videla budúcnosť Nemecka. To je všetko.
Obraz Ingvara Kamprada a Švédska sa neprestávajú vzájomne zrkadliť: bez tieňa, bez hanby a bez najmenšej a snahy vysporiadať sa s minulosťou.