Koncom roku 2016 sa mnohých Európanov, otrasených Brexitom a vyvedených z miery víťazstvom Donalda Trumpa v amerických prezidentských voľbách, zmocnilo hlboké zúfalstvo. Zmierili sa s predstavou, že Európska únia má svoj historický moment za sebou. O necelý rok neskôr je všetko po starom, no predsa je všetko inak.
Foto: Peter Marlow / Magnum Photos
Podľa prieskumov verejnej mienky čoraz viac Európanov verí v Európsku úniu. Zlepšujúca sa hospodárska situácia na celom kontinente, žalostné výsledky populistov v Holandsku a potupa, akú predstaviteľka tvrdého Brexitu Theresa May zožala v predčasných voľbách vo Veľkej Británii im dodali nádej, že Európska únia dostala ďalšiu šancu a že ju bude vedieť využť.
Presvedčivé víťazstvo Emmanuela Macrona vo francúzskych voľbách – najprv v májových prezidentských a potom zas v júni, vo voľbách do parlamentu – muža, ktorý sa hrdo hlásil k Európe, presvedčilo mnohých Európanov, že EÚ sa nerozpadne, ba naopak, že sa možno podarí spraviť ďalšie kroky k integrácii. Zástancovia hlbšie integrovanej Únie dúfajú, že Macronove reformy na trhu práce presvedčia Nemecko investovať viac do ekonomík eurozóny. Súčasne sa rozbiehajú plány na ďalšie investície do európskeho systému obrany.
Zatiaľ čo sa celou Západnou Európou šíri nákazlivý optimizmus, na Východe pretrváva nápadná skepsa. Perspektíva, že Východoeurópania odídu z Únie – k čomu ich vyzýva bývalý český prezident Václav Klaus – je síce naďalej rovnako pravdepodobná ako to, že ruský prezident Vladimír Putin budúci rok prehrá voľby, no fakt je, že veľa ľudí vo Východnej Európe odmieta nemecko-francúzske snahy zaviesť v Európe nové poriadky. Prečo?
Odpoveď je dosť jednoduchá. Vlády Poľska a Maďarska sa boja, že ďalšia politická integrácia ohrozí neliberálne režimy, ktoré nastolili, zatiaľ čo mnohí občania Východnej Európy sa obávajú, že v dôsledku iniciatívy Macrona a Merkelovej vznikne dvojrýchlostná Európa, kde budú občanmi druhej triedy.
Väčšina krajín Strednej Európy nie je súčasťou eurozóny – Bulharsko a Rumunsko dokonca nepatria ani do schengenského priestoru – a mnohé krajiny v regióne postavili svoju konkurencieschopnosť na nízkych mzdách a nízkych daniach. Stredoeurópski politici, ale aj niektorí západoeurópski podnikatelia sa teda boja, že politiky, ktoré Macron presadzoval počas svojej kampane, ako harmonizácia daňových systémov naprieč Úniou či uvaľovanie sankcií za export lacnej pracovnej sily, by mohli zničiť obchodný model Strednej Európy.
No kým väčšina východoeurópskych elít k Macronovej politike pristupuje s nedôverou, nájdu sa aj takí, čo tvrdia, že politika nízkych miezd je hlavnou príčinou obrovského odlivu ľudí z tohto regiónu. Z niektorých krajín odišlo za prácou do zahraničia vyše desať percent obyvateľov. Ak podľa výpočtov Medzinárodného menového fondu tento odliv bude pokračovať rovnakým tempom, Stredná, Východná a Juhovýchodná Európa príde zhruba o deväť percent hrubého domáceho produktu, aký sa očakával v rokoch 2015 až 2030.
Stratégia Merkelovej a Macrona predstavuje výzvu pre hospodárstvo Strednej Európy. No realita dvojrýchlostnej Európy znamená strategické riziko.
Stredoeurópsky odpor voči novej osi Berlín-Paríž by mohol do Európy vniesť celkom nové príchute.
Máločo tak dokonale stelesnilo obavy Východoeurópanov, že sa z nich stávajú občania druhej triedy, ako škandál s dvojakým metrom na potraviny. Východoeurópski spotrebitelia zistili, že niektoré výrobky, napríklad Nutella, chutia inak v Rakúsku ako v Maďarsku. Prečo? Testy ukázali, že nadnárodné spoločnosti niekedy používajú lacnejšie prísady v potravinách, ktorými zásobujú trh na východnej strane bývalej železnej opony. Firmy tvrdia, že prísady menia, aby vyhoveli miestnym chuťovým návykom, no český minister poľnohospodárstva prehovoril za mnohých, keď povedal, že Východ už nechce byť odpadkovým košom Európy.
Stredoeurópsky odpor voči novej osi Berlín-Paríž by mohol do Európy vniesť celkom nové príchute. Tieto krajiny sa teraz musia rozhodnúť, či chcú hlbšiu integráciu za podmienok, aké stanovia Nemecko a Francúzsko, alebo chcú ostať politickou perifériou. V tom prípade by sa obavy z dvojrýchlostnej Európy mohli stať sebanaplňujúcim proroctvom.
Maďarský a poľský obrat k neliberálnej politike – prejavuje sa v snahách ovládnuť súdy, umlčať nezávislé média a zasahovať do občianskej spoločnosti (o primitívne nacionalistickej rétorike politikov ani nehovoriac) – spôsobil, že mnohí Západoeurópania ignorujú sťažnosti Strednej Európy, hoci sú niekedy oprávnené.
Ukážkovým príkladom je utečenecká kríza. To, že Poľsko, Česká republika a Maďarsko odmietajú prerozdeľovacie kvóty utečencov, nariadené v Bruseli v roku 2015, je pre Západoeurópanov dôkaz, že vo východoeurópskych krajinách nefunguje solidarita, bez ktorej sa EÚ nezaobíde. Na druhej strane Východoeurópania právom tvrdia, že požiadavka solidarity nesmie byť nadradená demokratickému mandátu a že to, kto má byť súčasťou určitej komunity, je existenčná otázka, o ktorej smú rozhodovať len demokraticky zvolené vlády. Problém je v tom, že hysterický protiutečenecký jazyk Maďarska umožnil ostatným Európanom zmiesť zo stola oprávnené obavy Stredoeurópanov ako neprijateľný prejav nacionalizmu.
Krajiny Strednej Európy síce stoja pred rovnakými výzvami, no nečelia im spoločne. Skončil sa sen o zjednotenej Strednej Európe, stelesnený vznikom Visegrádskej skupiny roku 1991. Dvaja jej členovia, Česká republika a Slovensko, sa snažia dištancovať od druhých dvoch – Maďarska a Poľska, ktorí neustále útočia na Európsku úniu. Na druhej strane, hoci Poľsko zdieľa s Maďarskom nepriateľský postoj voči Bruselu, každá z týchto krajín zastáva iný postoj v otázke vzťahov s Ruskom.
V kontexte snáh Merkelovej a Macrona zaviesť nové poriadky v Únii vlády krajín Strednej Európy čoskoro budú musieť voliť medzi budúcnosťou v znamení hlbšej integrácie alebo budúcnosťou, v ktorej tento región bude vytláčaný čoraz viac na okraj. Bude to voľba medzi Emmanuelom Macronom a Viktorom Orbánom, tvrdo nacionalistickým premiérom Maďarska. Zatiaľ nie je jasné, ako sa rozhodnú. No stredoeurópsku skúsenosť 20. storočia presne vystihuje príslovie: „Kto nie je pri stole, je na jedálnom lístku.“
Text vyšiel v denníku The New York Times. Ivan Krastev bude hosťom Stredoeurópskeho fóra 2017 v Bratislave.