Prečo chýba potrebná spolupráca: úvod k rozhovoru medzi Emmanuelom Macronom a Sigmarom Gabrielom o budúcnosti Európy.
Foto: Guy Le Querrec / Magnum Photos
Henrik Enderlein mi dal príležitosť napísať zopár úvodných slov k rozhovoru medzi našimi vzácnymi hosťami, Emmanuelom Macronom a Sigmarom Gabrielom, nemeckým ministrom zahraničia, ktorý nedávno vzlietol z popola ako Fénix. Mená týchto dvoch politikov sa spájajú s odvážnym postojom k obrovským výzvam. Emmanuel Macron si trúfol prekročiť červenú čiaru, ktorú svet od roku 1789 pokladal za nedotknuteľnú. Rozbil konšteláciu tábora politickej pravice a ľavice, uviaznutú v mŕtvom bode bez nádeje na kompromis. A keďže v demokracii nikto nemôže stáť nad stranami, bude veľmi zaujímavé pozorovať nové usporiadanie politického spektra po francúzskych prezidentských voľbách.
Aj v Nemecku pozorujeme podobný impulz, hoci pod záštitou niekoho iného. Aj v tomto prípade Sigmar Gabriel poveril svojho priateľa Martina Schulza netradičnou úlohou. Verejnosť s nadšením privítala Schulzovu kandidatúru na post kancelára ako nezávislého kandidáta a očakáva od neho, že pre svoju svoju stranu otvorí nové obzory. Hoci rozdiely medzi politickou, ekonomickou a sociálnou situáciou v Nemecku a Francúzsku sú výrazné – v ekonomickej sfére priam bijú do očí – nazdávam sa, že všeobecné pocity občanov odrážajú podobne podráždenú náladu. V spoločnosti prevláda podráždenie nad šialenou stagnáciou vlád, nad tým že, len horko-ťažko zvládajú rastúci tlak problémov a nie sú schopné predložiť perspektívne riešenie. Nedostatok politickej vôle je otupujúci najmä pokiaľ ide o problémy, ktoré sa dajú vyriešiť len spoločne, na celoeurópskej úrovni.
Emmanuel Macron stelesňuje antitézu kvietizmu politikov, splnomocnených konať. V čase, keď paralelne so Sigmarom Gabrielom zastával funkciou ministra hospodárstva, obaja presadzovali spoluprácu v oblasti fiškálnych, ekonomických a sociálnych politík v eurozóne. Ostala však bez účinku. Ak ma pamäť neklame, navrhovali vytvorenie ministerstva financií eurozóny a spoločný európsky rozpočet pod správou Európskeho parlamentu. Chceli tak vytvoriť priestor pre flexibilnú ekonomickú politiku, ktorá by prekonala základnú prekážku užšej spolupráce medzi členskými krajinami. Touto prekážkou sú obrovské rozdiely medzi mierami rastu, nezamestnanosti a verejnej zadlženosti, najmä v hospodárstve južných a severných členských štátov menovej únie, ktorá sa musí zasadzovať za konvergenciu napriek tomu, že sa jednotlivé krajiny od seba vzďaľujú. Jej politickú jednotu okrem toho naštrbujú aj pretrvávajúce, respektíve narastajúce rozdiely medzi ekonomickým výkonom jednotlivých krajín. V súvislosti s násilným zavádzaním súčasného režimu uťahovania opaskov, ktorého dramaticky asymetrické dôsledky pre hospodárstva krajín severu a západu boli od začiatku jasné, odlišné skúsenosti a protichodné prístupy vo verejnej sfére jednotlivých krajín podporili vzájomnú agresivitu a prehĺbili rozkol v rámci eurozóny.
Iniciatívy, ktoré sa snažia tento nebezpečný vývin zastaviť, môžu stroskotať z rozličných dôvodov, medzi iným aj inštitucionálnych. Jeden príklad za všetky: vlády členských štátov, ktorých legitimita musí byť postavená na verejnej podpore obyvateľstva jednotlivých krajín, sú najmenej uspôsobené na to, aby realizovali záujmy európskeho spoločenstva. No kým nevznikne jednotný európsky stranícky systém, budú napriek tomu jedinými aktérmi, ktorí vôbec čosi môžu dosiahnuť. Pre mňa je zaujímavé, či rozšírenie európskych kompetencií musí zlyhať z toho dôvodu, že sa nepodarilo zabezpečiť všeobecný súhlas s prípadnými následkami prerozdelenia záťaže, ak ich reštrukturalizácia prekročí štátne hranice. Zjednodušene povedané: je apelovanie na solidaritu napríklad v Nemecku odsúdené na neúspech pre reakcie obyvateľstva na klub „prevodovej únie“, ktorou sa určití politici tak radi oháňajú? Alebo sa politické elity vyhýbajú riešeniu problému neustále bublajúcej finančnej krízy preto, lebo jednoducho nemajú odvahu zaoberať sa horúcou témou budúcnosti Európy?
Čo sa týka pojmu solidarity, chcel by som poukázať na to, že tento výraz sa od čias Francúzskej revolúcie a raných socialistických hnutí používa skôr v politickom ako morálnom zmysle. Solidarita nie je to isté ako charita. Ten, koho konanie je vedené solidaritou, musí byť pripravený na to, že jeho vlastné dlhodobé záujmy môžu utrpieť. Súčasne musí očakávať, že iní sa v podobnej situácii budú správať rovnako ako on. Vzájomná dôvera – v našom prípade dôvera, prekračujúca štátne hranice – je naozaj dôležitou premennou, no rovnako dôležitý je aj dlhodobý vlastný záujem. Na rozdiel od niektorých mojich kolegov nepokladám za samozrejmé, že politické otázky, týkajúce sa spravodlivého prerozdeľovania sú výlučne národnou záležitosťou a že sa o nich nedá rozličným spôsobom diskutovať v rámci širokej rodiny európskych národov naprieč štátnymi hranicami – najmä ak si tieto národy už vytvorili právnu komunitu a väčšinu z nich zasiahli systémové obmedzenia menovej únie.
Zjednotenie Európy dodnes ostáva elitným projektom, pretože politické elity nenašli odvahu zapojiť širokú verejnosť do informovanej debaty o alternatívnych scenároch budúcnosti. Európske národy budú môcť rozoznať a rozhodnúť sa, čo je v dlhodobej perspektíve v ich vlastnom záujme iba vtedy, ak diskusia o závažných alternatívach prestane byť doménou akademických časopisov. Ide napríklad o alternatívu zrušenia eura a návratu k menovému systému s obmedzenými fluktuačnými odchýlkami, či, naopak, o tesnejšiu spoluprácu.
Aj ďalšie súčasné problémy, ktoré priťahujú väčší záujem verejnosti, však hovoria za to, že Európania by sa nemali vzdať jednoty a mali by konať spoločne. Neustále sa zhoršujúca medzinárodná a globálna politická situácia už pomaly ženie dokonca aj členské vlády Európskej rady na prah bolesti a zhadzuje im z očí národné klapky. Krízy, ktoré si žiadajú prinajmenšom úvahy o užšej spolupráci, nie sú žiadnym tajomstvom:
• Geopolitická situácia v Európe sa zmenila v dôsledku občianskej vojny v Sýrii a ukrajinskej krízy, ako aj toho, že Spojené štáty sa postupne vzdávajú úlohy mocnosti, udržiavajúcej svetový poriadok; no odkedy sa zdá, že Spojené štáty sa odvracajú od internacionalistického myslenia, akým sa v minulosti riadili, pomery v Európe sú ešte nepredvídateľnejšie. Význam problematiky vonkajšej bezpečnosti vzrástol v dôsledku Trumpovho tlaku na členské štáty NATO zvyšovať náklady na zbrojenie.
• V strednodobom horizonte sa budeme musieť vyrovnať s hrozbou terorizmu a Európa ešte bude ešte pomerne dlho musieť bojovať s tlakom migrácie. Oba tieto faktory si zjavne vyžadujú užšiu európsku spoluprácu.
• A napokon zmena vlády v USA vyvoláva rozkol na Západe nielen v oblasti svetového obchodu a ekonomických politík. Nacionalistické, rasistické, protiislamské a antisemitské tendencie, ktoré v programe a štýle novej americkej vlády získavajú na politickej váhe sa spájajú s autoritárskym smerovaním v Rusku, Turecku, Egypte a ďalších krajinách a stávajú sa nečakanou výzvou pre Západ a jeho politické a kultúrne vnímanie samého seba. Európa je v úlohe obranného správcu liberálnych princípov (aj vo svojej úlohe podporovateľky väčšiny amerických voličov, vytlačených na okraj) odrazu odkázaná na vlastné prostriedky.
Tieto krízové tendencie nie sú to jediné, čo núti krajiny Európskej únie k užšej spolupráci. Prekážky brániace užšej spolupráci sa dajú pochopiť rovnako ako množstvo dôvodov pre urýchlené zásadné zmeny v európskej politike. Pokiaľ nevyriešené krízy budú napomáhať rozvoju pravicového populizmu a ľavicového odporu v rámci Európy, bude čoraz ťažšie takéto zmeny realizovať Bez príťažlivej a vieryhodnej perspektívy formovania Európy sa posilní autoritársky nacionalizmus v krajinách ako Maďarsko a Poľsko. A ak nezaujmeme jednoznačný postoj, ponuka bilaterálneho obchodu s USA a – v rámci Brexitu – s Veľkou Britániou vrazí ešte väčší klin medzi európske krajiny.
Jediný spôsob, ako sa podľa mňa dá na tieto obrovské tlaky zareagovať, sú opatrné snahy presadzovať „viacrýchlostnú Európu“ v oblasti vojenskej spolupráce. Táto snaha je však podľa môjho názoru odsúdená na neúspech, pokiaľ Nemecko bude naďalej odmietať simultánne opatrenia na zneškodnenie časovanej vojny štrukturálnej nerovnováhy medzi národnými hospodárstvami v rámci eurozóny. Kým Nemecko bude tento konflikt potláčať, nebude možná spolupráca ani v žiadnej inej politickej sfére. Ba čo viac, nejasné heslo „viacerých rýchlostí“ sa obracia na nesprávneho adresáta. Ochotu spolupracovať s najväčšou pravdepodobnosťou prejavia členské štáty menovej únie, teda krajiny, ktorých obyvatelia od vypuknutia bankovej krízy na vlastnej koži pocítili, že sú navzájom od seba závislé. Nemyslím si, že Nemecko je jediná krajina, ktorá by mala prehodnotiť svoj prístup. Emmanuel Macron vyčnieva z radov európskych politikov aj preto, že otvorene priznáva problémy, ktoré si Francúzi musia riešiť sami. No napriek tomu, že si Nemecko túto rolu samo nezvolilo, je teraz na nemeckej vláde pridať sa k Francúzsku a prevziať iniciatívu – ťahať Európy zo šlamastiky. To, že sme najväčšími beneficientami Európskej únie je súčasne požehnanie aj kliatba. Dejiny by totiž možné stroskotanie európskeho projektu mohli pripísať na vrub nemeckej nerozhodnosti.
Nerozhodnosť je tiež istý druh rozhodnutia a môže mať nevyčísliteľné následky. Len inštitucionalizovaná užšia spolupráca umožňuje demokratickým spôsobom ovplyvňovať spontánne všestranné šírenie globálnych sietí, pretože politika je jediné médium, ktoré dovoľuje prijímať uvážené opatrenia, formujúce základy nášho spoločenského života. Napriek tomu, čo hlásal slogan brexitu, ak sa stiahneme do národných pevností, kontrolu nad týmito základmi naspäť nezískame. Naopak, politika musí držať krok s globalizáciou, ktorú spustila. Vzhľadom na systémové obmedzenia neregulovaných trhov a čoraz väčšiu praktickú vzájomnú závislosť čoraz integrovanejšej svetovej spoločnosti, ale aj vzhľadom na fantastické možnosti, aké sme vytvorili – napríklad digitálna komunikácia, ktorú sme ešte celkom nezvládli, či nové postupy umožňujúce optimalizáciu ľudského organizmu – musíme rozširovať priestor pre vytváranie demokratickej vôle, politického konania a právnej regulácie, prekračujúcej štátne hranice.
Text bol napísaný na úvod rozhovoru medzi Emanuelom Macronom a Sigmarom Gabrielom, ktorý sa 16. marca 2017 konal v Berlíne na pôde Hertie School of Governance.