Čo zostane z náhody nečakaných stretnutí – keď na ulici budeme už iba civieť do mobilov? A ako to zmení naše vnímanie priestoru? O fenoméne smartphonových zombíkov.
Foto: Thomas Dworzak / Magnum Photos
Dnes to už patrí k dennodennej skúsenosti: chodci, čo civia do svojich mobilov, a už vôbec nie len v metre, ale aj na ulici a pri chôdzi. Ľudia, ktorých “ambient attention” siaha len po najbližšiu prekážku. Odpor, ba vzdorné neuhýbanie z cesty, keď sa smartphonoví zombíci predierajú ulicami, vyzerá bezradne agresívne – vyhnú sa vám totiž bez toho, aby zdvihli zrak. Vám zostane len škodoradosť, keď občas vystúpia z výťahu o poschodie skôr alebo vbehnú na neprávny záchod.
V Hongkongu, kde žijem, sa to už týka každého druhého človeka. Nikde inde som nevidel chodiť po uliciach toľko ľudí s pohľadom upretým na mobil, pričom málokde inde sa také množstvá ľudí tlačia na takých úzkych chodníkoch. Nepreniknú k nim výstrahy: “Please hold the hand rail. Don’t keep your eyes only on the mobile phone!”, ako hlása zvuková slučka v metre, ktorá má pripomínať, aby ľudia na chvíľu odtrhli zrak od mobilu a chytili sa pásu. Je to pritom jediné miesto, kde pohľad chodcov upretý do mobilu nie je vôbec nebezpečný.
Skutočný slobodný priestor jednotlivca sa presúva do verejného priestoru, v ktorom náhodne prichádzajú do styku cudzí ľudia a mimo pravidiel.
Problém pred nejakým časom dorazil aj do Európy; aj do pokojne si nažívajúceho Lausanne. Miestna polícia už pred dvomi rokmi rozvírila vody videom varujúcim pred esemeskovaním pri chôdzi. Video malo “Kúzlo so smartphonom v cestnej premávke,” Jonas, 24 rokov, fanúšik rapu a rhythm’n’blues, si rád esemeskuje s kamarátmi cestou po ulici. “Jonas nemá žiadnu skúsenosť s mágiou,” hovorí rozprávač, “ale napriek tomu o chvíľu pred vašimi očami zmizne. Dobre sa pozerajte!” Vidíme, ako si Jonas esemeskujúc vykračuje, rýchlo pozrie zlým smerom, vojde na vozovku, z druhej strany sa prirúti auto a Jonasa vyhodí z obrazu. Nasledujú výkriky zdesených chodcov a hrozivý pozdrav rozprávača, z ktorého sa vykľuje majiteľ pohrebného ústavu: “Tak, do skorého videnia!”
Policajná logika fenomén dramatizuje, ako napokon aj má v popise práce, a zobrazuje ako smrtiaci. Lenže k miznutiu dochádza dlho pred zrážkou: keď človek na ceste z A do B vníma priestor už len ako čas, a ten trávi v paralelnom svete sociálnych sietí. Už sme zmizli, aj keď sme ešte tu. Smombies, ako znie skrátená podoba Smartphone-Zombies, nie sú nemŕtvi, čo sa vracajú na svet, ale neprítomní, ktorí tu zanechali svoje telá. To je to, čo nás tak rozčuľuje (pokiaľ nás to rozčuľuje), keď všade naokolo vidíme ľudí ponorených do svojich mobilov? Sme sklamaní, že sa tak radikálne zdržiavajú kontaktu s nami? To naozaj sme sa tešili, že sa s nimi porozprávame? Alebo nás irituje len tá drzosť, s akou sa očakáva, že im uvoľníme cestu?
Tým, čo nás rozčuľuje, je zo všetkého najskôr ničenie náhody. Lebo ako sa ešte vôbec môže niečo udiať, keď už aj na verejnosti sú všetci vo svojich vlastných svetoch. Sme pobúrení, že ani len neprichádzame do úvahy, že nehráme vôbec žiadnu rolu, že sme ignorovaní. Tá osamelosť, do ktorej nás smombies verejne uvrhli, to je to, čo im tak zazlievame.
Toto podráždenie môžeme čítať aj bez sebaľútosti: historicko-filozoficky. Keď priestor zredukujeme na čas, v ktorom sme mimo, ignorujeme zároveň aj čas, ktorého je priestor výrazom: stavby z minulosti, názvy ulíc, pomníky, preliačiny na lavičke, osudy, o ktorých vedia kamene. V biografii verejného priestoru spočíva vedomie histórie. Táto biografia, toto vedomie, sa stráca, keď tento priestor prehráva boj o pozornosť s kyberpriestorom.
Existuje aj druhá, dopredu nasmerovaná forma ničenia času. Jedným zo znakov sociálnych sietí je, že naša sebarealizácia v nich prebieha pod konkurenčným tlakom: v súťaži so sebaprezentáciou iných, v boji o uznanie prostredníctvom lajkov a views, analyzovaných algoritmami, ktorým žiadny link, na ktorý kto klikne, neujde. Skutočný slobodný priestor jednotlivca sa presúva do verejného priestoru, v ktorom náhodne prichádzajú do styku cudzí ľudia a mimo pravidiel svojho bežného existovania môžu byť spontánne alternatívni.
Verejný priestor sa tým pádom stal posledným útočiskom súkromného, dvojako nekontrolovaným. Je nenaplánovaný a otvorený nenaplánovanému. Prichádzame oňho tým, ako smartphony rozširujú sféru vplyvu sociálnych sietí na ulice a kaviarne. Takže už takmer nikto nevidí v tom druhom ponuku, už takmer nikto nie je otvorený tomu, čo môže prísť. Utekáme do intimity sociálnych sietí, kde každú appku dobre poznáme, každý kontakt je priateľ a každú hrozbu odvrátime kliknutím.
Novšie politické teórie argumentujú – aj pomocou termínu “politika ulice” s odvolaním na hnutia Occupy – že prítomnosť tiel vo verejnom priestore je odporom jednotlivcov proti ich právnemu vyvlastňovaniu – požiadavka pozornosti mimo hierararchie a poriadku. Smombie je v tomto zmysle príznakom paradoxnej depolitizácie, pretože redukuje prítomnosť na mieste politickej artikulácie a zároveň – tým, že podlieha kontrole algoritmami – zmnožuje čas. Jedinou možnosťou, ako sa smartphone – junkies môžu spojiť s priestorom, sa stáva smart space: zosieťovaný priestor – kamerami a ďalšími technológiami – vždy presne vie, čo sa v ňom odohráva. To by potom bola pomsta priestoru tým, ktorí mu už nepriznávajú viac než ambient attention. Všimnú si to? Znepokojí ich to?
Možnože onedlho vznikne appka, z ktorou sa budete môcť dívať na seba z pozície pozorujúceho priestoru: s koordinátmi, profilom pohybu a porovnávaním dát oproti iným chodcom. Niečo ako Happn, alternatíva k smombie, ktorá vám ukazuje, okolo koho ste práve prešli, a umožní nadviazať kontakt kliknutím na ikonu so srdiečkom. Vlastne to dnes znamená putovanie hmlou: všetci sme všetkým viditeľní, ale nevidíme sa navzájom.