Hannah Arendt: Z rozhovoru 

Výňatky z rozhovoru, ktorý Hannah Arendt poskytla roku 1974 francúzskemu autorovi  Rogerovi Errerovi. Text pôvodne vyšiel v New York Review of Books 26. októbra 1978.

Hannah Arendt na stretnutí Pen Clubu v New Yorku, roku 1966. Foto: Inge Morath © The Inge Morath Foundation

Hannah Arendt na stretnutí Pen Clubu v New Yorku, roku 1966. Foto: Inge Morath © The Inge Morath Foundation

Totalitarizmus

Totalitarizmus má svoj počiatok v tom, že ľudia pohŕdajú tým, čo majú. Druhý krok je predstava: “Veci sa musia zmeniť – nezáleží na tom, ako. Čokoľvek je lepšie ako to, čo je teraz.” Totalitní vládcovia organizujú tento typ masového cítenia; tým, že ho organizujú, ho artikulujú, a tým, že ho artikulujú, dosiahnu, že si ho ľudia akosi obľúbia. Predtým im hovorili, nezabiješ; a tak nezabíjali. Teraz im hovoria, zabiješ; a hoci si myslia, že zabíjať je ťažké, robia to, pretože to teraz patrí k normám správania. Naučia sa, koho zabíjať, ako zabíjať a ako to robiť spoločne. Toto je to glajchšaltovanie, o ktorom sa toľko hovorí, proces koordinácie. Nie si ani natoľko skoordinovaný s vrchnosťou ako so svojím susedom – si skoordinovaný s menšinou. A, prirodzene, cítiš sa úžasne. Totalitarizmus apeluje na veľmi nebezpečné citové potreby ľudí, ktorí žijú v úplnej izolácii a vzájomnom strachu.

Lži

V momente, keď prídeme o slobodnú tlač, môže sa stať čokoľvek. Totalitarizmu či akejkoľvek inej diktatúre umožňuje vládnuť to, že ľudia nie sú informovaní; ako si môžete vytvoriť názor, ak nie ste informovaní? Ak vám všetci klamú, dôsledkom nie je, že uveríte lžiam, ale skôr, že už nikto neverí ničomu. Z podstaty lží totiž vyplýva, že sa musia meniť, a vláda, ktorá klame, musí neustále prepisovať svoje vlastné dejiny. Tí, ktorým sú tieto lži adresované, nedostanú len jednu lož – lož, s ktorou by si vystačili do konca života – ale veľké množstvo lží, podľa toho, odkiaľ fúka politický vietor. A národ, ktorý prestal čomukoľvek veriť, stráca schopnosť rozhodovať sa. Je pripravený nielen o schopnosť konať, ale aj o schopnosť rozmýšľať a usudzovať. A s takýmto národom si potom môžete robiť čo chcete.

Nepredvídaná možnosť a dejiny

Charakteristickou črtou každej udalosti je, že je nepredvídaná. Nepoznáme budúcnosť, všetci však konáme do budúcnosti. Nikto nevie, čo robí, pretože budúcnosť nerobím a kroky nepodnikám “ja”, ale “my”.  Len keby som “ja” bola jediná konajúca osoba, mohla by som predpovedať dôsledky toho, čo robím. To, čo sa v skutočnosti deje, je absolútne neisté, a nepredvídaná možnosť je v skutočnosti jedným z hlavných faktorov, ktoré hýbu dejinami.

Nik nevie, čo sa stane, pretože to do značnej miery závisí od obrovského množstva premenných, od obyčajnej náhody. Na druhej strane, keď sa pozrieme na dejiny, hoci sa rozvíjali náhodne, spätne sa nám skladajú do príbehu, ktorý dáva zmysel… Aj dejiny židovstva napríklad poznajú lepšie a horšie časy, nepriateľstvá i priateľstvá, takisto ako dejiny všetkých národov. Predstava, že existujú jednotné, lineárne dejiny, je, samozrejme, mylná. No keď sa na ne pozrieme po skúsenosti Auschwitzu, vyzerá to, akoby celé dejiny – alebo prinajmenšom dejiny od čias stredoveku – smerovali k jednému jedinému cieľu, ktorým bol Auschwitz…  A toto je skutočný problém každej filozofie dejín: ako je možné, že v spätnom pohľade sa vždy zdá, že inak to nemohlo byť?

Fakty a teórie 

Dobrý príklad vedeckej mentality, ktorá víťazí nad všetkými inými prístupmi, je teória „dominového efektu“. Pritom veľmi málo svetaznalých intelektuálov, ktorí napísali Pentagon Papers [správu Ministerstva obrany USA z čias vietnamskej vojny] tejto teórii verilo. Napriek tomu vo všetkom, čo robili, vychádzali z tohto predpokladu – nie preto, že by to boli klamári či preto, že by sa chceli zavďačiť svojim nadriadeným, ale preto, lebo im to dalo rámec, v ktorom mohli fungovať. Prijali tento rámec napriek tomu, že vedeli – a napriek tomu, že im to každé ráno potvrdzovala každá správa tajných služieb a každá analýza faktov – že tento predpoklad je jednoducho vecne nesprávny. Prijali ho, pretože iný rámec nemali. Takéto teórie ľudia vynachádzajú, aby sa zbavili nepredvídaných možností a neočakávanosti. Starý dobrý Hegel kedysi povedal, že všetky filozofické úvahy slúžia len vylúčeniu toho, čo je náhodné. Fakty potrebujú očitých svedkov, nie sú to však najlepší svedkovia; neexistuje fakt, ktorý by sa nedal spochybniť. A teórie, ktoré vyprodukoval Pentagon, boli oveľa plauzibilnejšie ako to, čo sa fakticky udialo.

Židia

“Talentovanosť” – takpovediac – prinajmenšom istej časti židovského národa je historický problém, prvoradý problém pre historikov. Dovolím si špekulatívne vysvetlenie: sme jediný európsky národ, ktorý sa zachoval viac-menej neporušene od čias staroveku. Znamená to, že sme si zachovali svoju identitu a znamená to, že sme jediný národ, ktorý nikdy nepoznal analfabetizmus. Vždy sme boli gramotní, pretože človek nemôže byť Židom ak je analfabet. Ženy boli menej gramotné ako muži, ale aj ony boli gramotnejšie ako ich náprotivky v iných národoch. Čítať vedela nielen elita, čítať vedel každý Žid – celý národ, všetky jeho triedy na všetkých stupňoch talentovanosti a inteligencie.

Zlo

Jedným z hlavných cieľov, ktoré som sledovala pri písaní knihy Eichmann v Jeruzaleme, bolo zničiť legendu veľkosti zla ako démonickej sily, zbaviť ľudí obdivu, ktorý pociťujú k veľkým zloduchom ako Richardovi III.

U Brechta som našla nasledujúci postreh:

“Veľkých politických zločincov treba odhaliť a vystaviť na posmech. Nie sú to veľkí politickí zločinci, ale ľudia, čo spáchali veľké politické zločiny, a to je niečo celkom iné. To, že Hitler v konečnom dôsledku zlyhal, neznamená, že bol idiot.”

Na predsudku, že Hitler je idiot, bola postavená celá opozícia voči nemu predtým, ako uchvátil moc a neskôr sa množstvo kníh snažilo ospravedlniť ho a vydávať ho za veľkého človeka. Brecht preto hovorí: “To, že Hitler zlyhal, neznamená, že bol idiot, a miera jeho skutkov nesvedčí o tom, že to bol veľký človek.” Nie je to ani tak ani tak: kategória veľkosti proste v tomto prípade neplatí.

“Ak vládnuce triedy,” pokračuje Brecht, “dovolia malému podvodníkovi stať sa veľkým podvodníkom, neoprávňuje ho to k výsadnému postaveniu v našom vnímaní dejín. Čiže, to, že sa z neho stal veľký podvodník a že jeho činy majú obrovské následky, mu nijako nepridáva na význame.” Ďalej všeobecnejšie hovorí: “Možno povedať, že tragédia sa menej seriózne vyrovnáva s utrpením ľudstva ako komédia.” Tento výrok, samozrejme, znie šokujúco; no nazdávam sa, že je súčasne absolútne pravdivý.  Ak si za takýchto okolností chcete zachovať morálnu bezúhonnosť, musíte mať na pamäti, ako sme k týmto veciam pristupovali kedysi a povedať: “Bez ohľadu na to, čo robí a či zabil desať miliónov ľudí, je to stále len šašo.”

Pokrok

Zákonitosti pokroku prikazujú, že všetko, čo je teraz, musí byť lepšie ako to, čo bolo predtým. Nechápete, že ak stále chcete čosi lepšie, lepšie a ešte lepšie, strácate to, čo je dobré. To, čo je dobré, sa už celkom prestalo merať.

Copyright © 1978 Mary McCarthy West. Trustee
Text vyšiel v New York Review of Books.