Učebnice, z ktorých som v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch ako dieťa učil, vykresľovali Európu ako nádhernú krajinu snov. Po tom, ako Prvá svetová vojna rozdrvila a rozkúskovala Osmanskú ríšu a Mustafa Kemal Ataturk na jej troskách začal budovať svoju novú republiku, bojoval síce proti gréckej armáde, ale s podporou vlastnej armády neskôr zaviedol celý rad sociálnych a kultúrnych modernizačných opatrení a tie neboli proti-, ale prozápadné. Tieto reformy posilnili elity nového tureckého štátu (v Turecku sa na ďalších osemdesiat rokov stali predmetom neutíchajúcej diskusie) a od nás sa očakávalo, že prispejeme k ich legitimizácii tým, že príjmeme, ba až budeme napodobňovať – ružový – a západný – európsky sen.
Učebnice môjho detstva nás mali naučiť, prečo štát má byť oddelený od cirkvi, prečo bolo potrebné zrušiť lóže dervišov alebo prečo sme sa museli vzdať arabskej abecedy v prospech latinky, súčasne však plodili množstvo otázok, týkajúcich sa tajomstva obrovskej moci a úspechu Európy. „Opíšte ciele a výsledky renesancie“, pýtal sa nás na strednej škole učiteľ na skúške z dejepisu. „Keby vysvitlo, že máme rovnako veľké zásoby ropy ako Arabi, boli by sme rovnako bohatí a moderní ako Európania?“ pýtali sa moji naivnejší spolužiaci na lýceu. Zakaždým, keď sa moji spolužiaci stretli s podobnými otázkami v prvom ročníku na univerzite, trápili sa nad tým, prečo „sme nemali osvietenstvo“.
Pri svojich cestách a rozhovoroch zisťujem, že Turecko a iné nezápadné krajiny sú Európou sklamané.
Ibn Khaldun, arabský mysliteľ zo 14. storočia povedal, že upadajúce civilizácie sa udržujú pri živote tým, že napodobňujú svojich dobyvateľov. Ale keďže Turkov nikdy v dejinách nekolonizovala žiadna svetová veľmoc, vo výrazoch „zbožňovanie Európy“ či „napodobňovanie západu“ sa nikdy neskrýval taký odsudzujúci a ponižujúci podtón, aký opisuje Franz Fanon, VS Naipaul či Edward Said; vzhliadať k Európe sa pokladalo za historický imperatív či dokonca technický problém adaptácie.
No tento ružový sen o Európe, kedysi tak pôsobivý, že sa mu tajne oddávali aj naši najprotizápadnejší myslitelia a politici, stráca svoje čaro. Možno preto, že Turecko už nie je také chudobné ako bývalo. Alebo preto, že prestalo byť spoločnosťou roľníkov, ovládanou armádou a stalo sa dynamickým štátom so silnou občianskou spoločnosťou. V posledných rokoch k tomu pochopiteľne prispelo aj spomalenie rokovaní medzi Tureckom a Európskou Úniou, bez veľkých perspektív na zmenu. Priznať sa k strate tejto nádeje by bolo rovnako zdrvujúce ako pripustiť, že vzťah s Európou definitívne zlyhal, nikto preto nemá srdce tieto slová vypustiť z úst.
Pri svojich cestách a rozhovoroch zisťujem, že Turecko a iné nezápadné krajiny sú Európou sklamané. K napätiu medzi Tureckom a EÚ výrazne prispelo spojenectvo časti tureckej armády a významných médií s nacionalistickými politickými stranami a ich úspešná kampaň proti prístupovým rokovaniam. Táto iniciatíva bola aj za trestným stíhaním proti mne a mnohým spisovateľom, z ktorých niektorí boli zavraždení, ako aj za vraždami misionárov a kresťanských duchovných. Ďalej je tu citová reakcia, ktorej ďalekosiahly význam sa dá najlepšie vysvetliť na príklade Francúzska: pre celé generácie tureckých elít v minulom storočí bolo Francúzsko vzorom v chápaní sekularizmu a prístupe k vzdelávaniu, literatúre a umeniu … preto bolo pre ne obrovským a bolestným sklamaním, že sa v posledných piatich rokoch práve z Francúzska vykľula krajina, vehementne odmietajúca myšlienku Turecka v Európe. Najväčšie rozčarovanie v nezápadných krajinách a hnev v Turecku však vyvolala európska účasť vo vojne v Iraku. Svet sledoval, ako ochotne Európa naletela Bushovi a nechala sa zapliesť do tejto nelegitímnej a krutej vojny.
Keď sa človek na Európu pozrie z Istanbulu alebo z ešte väčšej diaľky, prvé čo vidí je, že Európa (teda Európska únia) je zmätená zo svojich vnútorných problémov. Je jasné, že európske národy majú oveľa menej skúseností než Američania pokiaľ ide o súžitie s ľuďmi s odlišným náboženstvom, farbou pleti alebo kultúrnou identitou a že ich táto perspektíva veľmi neteší: pre tento odpor sa európske problémy stávajú ešte ťažšie riešiteľnými. Príkladom sú nedávne nemecké diskusie o integrácii a multikulturalizme.
Ak Európa na prehlbovanie a šírenie hospodárskej krízy zareaguje tým, že sa do seba uzatvorí, len tým odročí svoj boj za zachovanie „buržoázie“ vo Flaubertovom slova zmysle, no problém tým nevyrieši. Keď sa pozerám an Istanbul, mesto, ktoré je každým rokom rozmanitejšie a kozmopolitnejšie a stáva sa magnetom pre prisťahovalcov z celej Ázie a Afriky, dospievam k jednoznačnému záveru: chudobným, nezamestnaným a bezbranným obyvateľom Ázie a Afriky, hľadajúcim nové miesta pre život a prácu nebude možné navždy brániť vo vstupe Európy. Čoraz vyššie múry, prísnejšie vízové podmienky a lode, strážiace hranice deň zúčtovania len oddialia. A čo je horšie, protiimigračná politika a predsudky už začali ničiť základné hodnoty, ktoré z Európy spravili to, čo bola.
V tureckých učebniciach môjho detstva nebola reč o demokracii či právach žien, ale na balíčkoch gauloisiek, ktoré (aspoň ako sme sa nazdávali) fajčili francúzski intelektuáli a umelci, sa skveli slová
“liberté, égalité, fraternité” a o tých sa hovorilo veľa. „Fraternité” pre nás bolo stelesnením ducha solidarity a odboja, aký propagovali ľavicové hnutia. No prejavovať bezcitnosť voči utrpeniu prisťahovalcov a menšín, nadávať Aziatom, Afričanom a moslimom, ktorí živoria na perifériách Európy – či dokonca tvrdiť, že sú si za svoje problémy sami zodpovední – nie je žiadne „bratstvo“.
Dá sa pochopiť, prečo sa Európy zmocňuje úzkosť ba až panika, kým sa snaží zachovať si svoje bohaté kultúrne tradície, vychutnávať bohatstvá nezápadného sveta, po ktorých túži a udržať si výhody, ktoré získala za stáročia triedneho konfliktu, kolonializmu a skanozosných vojen. No ak sa chce ubrániť, bude pre Európu lepšie, ak sa uzatvorí sama do seba alebo ak si pripomenie tie základné hodnoty, ktoré z nej kedysi spravili ťažisko intelektuálov celého sveta?