Pamätáte si deväťdesiate roky minulého storočia? Pri spomienke na túto éru sa stiahne srdce každému, komu záleží na ľudských právach. V porovnaní s tým, čo sa deje dnes, pôsobí toto desaťročie ako osvietená éra. Nástup Donalda Trumpa do Bieleho domu nepredstavuje len hrozbu pre svetové
Foto: Ricky Carioti / Pool
Inaugurácia bigotného hulváta, ktorý napáda ženy a náboženské a etnické skupiny a ktorý povedal, že nevylučuje použitie mučenia, neotrasie len západnými demokraciami. Jej dôsledky pocítia na vlastnej koži aj uväznení disidenti, utláčaní novinári, cenzúrovaní spisovatelia, prenasledovaná politická opozícia a stigmatizované menšiny na celom svete, pretože odteraz bude nepomerne ťažšie na ich obranu zmobilizovať medzinárodný systém ľudských práv.
Tým, že na čele Spojených štátov stojí človek, otvorene pohŕdajúci koncepciou základných ľudských práv a ľudskej dôstojnosti, sa značne oslabí vplyv ľudskoprávnych organizácií. Porovnanie s deväťdesiatymi rokmi je bolestné, pretože v tom čase, po skončení studenej vojny a v dôsledku pobúrenia, ktoré vyvolali hrôzy Bosny a Rwandy, sa podarilo dosiahnuť obrovské pokroky a zaviesť nové nástroje na obranu ľudských práv. Pripomeňme si výdobytky tejto éry: roku 2002 začal fungovať Medzinárodný trestný súd a Organizácia spojených národov roku 2005 zakotvila princíp „zodpovednosti za ochranu“, na základe ktorého štáty strácajú suverenitu, ak nie sú schopné zabrániť masovým zločinom na svojom území alebo s nimi skoncovať. Následky negatívnej reakcie voči tomuto pokroku pocítia ľudia na celom svete.
Iste, nedá sa povedať, že OSN sa vyznamenala ako neomylný obranca ľudských práv. A jeden človek v Bielom dome možno sám nedokáže odbúrať komplikovaný systém medzinárodného práva a dohôd, vytváraný po desaťročia. Vieme, že Spojené štáty, a vlastne aj celý Západ sa po tejto stránke veľmi nemajú čím chváliť. Zoznam nedávnych morálnych a strategických zlyhaní je dlhý – od mučenia a vydávania nežiadúcich osôb, ktorého sa dopúšťalo CIA po 11. septembri (táto istá pavučina rozhodnutí viedla až do Guantánama) po eufemizmus „neplánované civilné straty“ počas vojen a náletov dronov, o spolupráci a napomáhaní autokratických režimov a fiasku snáh ukončiť katastrofu v Sýrii nehovoriac.
Aj Európa žalostne zlyhala, či už vo vzťahu k utečencom alebo v protiteroristickej legislatíve. Ak Západ vyvíjal nátlak na Čínu či Rusko, reagoval väčšinou na ich správanie v medzinárodnej sfére, nie na to, ako tam zaobchádzajú so svojimi vlastnými občanmi.
No v prípade Trumpa sú tu dva rozdiely. Po prvé, možno predpokladať, že termín „ľudské práva“ sa úplne vytratí z oficiálneho slovníka, z ktorého by mala vychádzať západná diplomacia. Táto fasáda zrejme spadne. Duch a filozofia ľudských práv, ktoré si žiadna demokracia nesmie dovoliť pošliapať, ak nechce zradiť svoju najhlbšiu podstatu, sa možno stane minulosťou. Po druhé, sme konfrontovaní so situáciou, keď sa autoritárski vodcovia nedostávajú k moci pomocou prevratu či manipulácií, ale v slobodných a demokratických voľbách. V Európe, Indii, Turecku a teraz aj v USA autokratickí populisti slávia víťazstvá nie preto, že sa protiprávne vnútili svojim obyvateľom, ale preto, že voliči sa rozhodli dať im svoj hlas. Étienne de La Boétie pred mnohými storočiami napísal, že „každé nevoľníctvo je dobrovoľné“. Možno by sme ho mali znovu začať čítať.
Pripomeňme si historické pozadie. Obrana ľudských práv bola dlho v plienkach a napredovala drobnými krôčikmi. Princípy Ligy národov (predchodkyne OSN, založenej roku 1920) predpisovali obranu iba určitých kategórií ľudí, napríklad národnostných menšín. Až šok vyvolaný zverstvami Druhej svetovej vojny vyústil do križiackej výpravy za ľudské práva a jej zlatým klincom sa stala Všeobecná deklarácia ľudských práv z roku 1948. Po nej nasledovalo množstvo ďalších dohôd, medzi nimi Dohovor proti mučeniu OSN z roku 1987. Najvýraznejší pokrok sme však zaznamenali práve v deväťdesiatych rokoch.
Vzostup Číny a znovuvzkriesená moc Ruska predstavujú obrovskú výzvu najmä preto, lebo vlády týchto krajín využívajú samotný rámec OSN a ďalších inštitúcií na podkopávanie princípov ľudských práv alebo na ich úplnú demontáž. Ruskú intervenciu v Sýrii možno dokonca interpretovať ako brutálne prevrátenie koncepcie „zodpovednosť za obranu“: cieľom tohto ozbrojeného zásahu nebol
Vo svojom inauguračnom prejave Trump povedal: „nebudeme nikomu vnucovať náš životný štýl“ a „všetky národy majú právo uprednostňovať vlastné záujmy“. Sú ľudia, ktorí toto vyhlásenie privítajú s odôvodnením, že spôsob, akým Spojené štáty využívali svoju moc vo svete, mal poväčšine negatívne dôsledky. Isté je však, že každý, kto kdekoľvek na svete porušuje ľudské práva, bude mať teraz pocit, že má absolútne voľnú ruku, keďže v jeho prejave chýbala akákoľvek zmienka o univerzálnych právach.
A v tom spočíva nádej. Je tu šanca, že keď ľudskoprávne hnutie nazrie do priepasti, nad ktorou sa ocitlo, zmôže sa na nečakané, zásadné výkony.
Spojené štáty sú naďalej jedinou superveľmocou. Je to krajina, ktorá zohrala historickú úlohu pri formulovaní princípov OSN. Práve preto vstup očividného rasistu, demagóga a potenciálneho diktátora Trumpovho razenia do Bieleho domu predstavuje najväčší možný úder všetkému, čo sa v oblasti ľudských práv od konca štyridsiatych rokov uplynulého storočia podarilo dosiahnuť. Navyše, keď Trump útočí na Európsku úniu, podrýva tým nielen autoritu tejto organizácie, ale aj hodnôt, na ktorých je postavená. A keď Európania tlieskajú v Davose Si Ťin-pchingovi, vrhajú tým tieň na posvätnosť ľudských práv. Nečudo, že ľudskoprávni aktivisti zúfalo
Má to však aj pozitívnu stránku: kríza je súčasne aj príležitosťou. Nemožno síce očakávať, že USA posilnia či zachránia Medzinárodný trestný súd, ktorého cieľom je bojovať proti beztrestnosti (to je hlavný dôvod, prečo sa ho niektorí diktátori chcú zbaviť). Autokrati na celom svete budú môcť ukázať na Trumpa a povedať: „Prečo si beriete na mušku práve mňa?“ Keby sa prezidentkou bola stala Hillary Clinton, pre boj za ľudské práva by to bol obrovský prínos alebo prinajmenšom povzbudenie. To, že sa prezidentom stal Trump, naopak vystaví ľudské práva nevídanej skúške.
Anna Neistat z Amnesty International v tom vidí „najväčšiu hrozbu, ale aj najväčšiu príležitosť pre ľudské práva, pretože nástup Trumpa znamená koniec určitého pocitu sebauspokojenia. Nestačí proste rozprávať sa s ľuďmi, ktorí zastávajú rovnaký názor ako my – teraz musíme presvedčiť väčšiny“, ktoré volia populistov. „Nastala kritická, historická chvíľa“.