Putinovo Rusko je oveľa väčšou hrozbou pre oslabený Západ.
Lenin kedysi povedal: „Kapitalisti nám predajú povraz, na ktorom ich obesíme.“ Vladimír Putin nie je Lenin a ani jeho režim – riadený elitou, užívajúcou si bankové účty v daňových rajoch a privilégiá oligarchov – sa nedá celkom označiť za protikapitalistický. No stratégia Kremľa v novej konfrontácii medzi Ruskom a Západom spočíva v tom, že využíva západné slabiny a zmätenie a súčasne si nasadzuje agresívnu masku či už na Ukrajine, v Sýrii či kyberpriestore. Možno preto šéf britskej vojenskej rozviedky MI5 nedávno varoval, že sa musíme brániť pred nepriateľským vmešovaním Ruska.
Foto: Alex Majoli / Magnum Photos
Lenin nie je Putinov ideologický guru. Niektorí cudzinci, či už verejní činitelia alebo investori, ktorí sa s ním dlhšie rozprávali, spomínajú jeho mimoriadne pragmatický prístup (napriek tomu, že Angela Merkel vyhlásila, že ‚žije na inej planéte‘). Keď pocíti silný odpor, prispôsobí sa. No keď odhalí slabinu, zaútočí na Achillovu pätu.
Rusko je bezpochyby v mocenskej ofenzíve. Odkedy roku 2014 vyslalo vojenské jednotky na Ukrajinu a anektovalo tam časť územia a odkedy sa jeho politika v Sýrii vykryštalizovala ako otvorene nepriateľská voči snahám Západu, sa termín ‚ruská agresivita‘ stal bežnou súčasťou oficiálneho západného politického diskurzu. No Putinov režim popri tom, že sa vystatuje atómovou technikou, že predvádza novú konvenčnú vojenskú výstroj a mobilizuje armádu internetových trolov (ani jeden z týchto faktorov neslobodno bagatelizovať) počíta aj s tým, že západné demokracie oslabnú natoľko, že sa nezmôžu na skutočný odpor.
Putin v podstate čaká na to, kedy mu Západ podá povraz. Jeho súčasťou je Brexit, ktorý má v ruských očiach potenciál rozdeliť Západ. Ďalšou súčasťou je rast nacionalisticko-populistických hnutí v Európe a inde vo svete, lebo sa zhoduje s neliberálnym naratívom Kremľa a vytvára užitočných spojencov. Veľmi dobre do toho zapadá aj radikálny ľavicový antiamerikanizmus, tak isto ako pred desaťročiami, keď pacifisti na Západe demonštrovali, zatiaľ čo východný blok počas studenej vojny nasadzoval balistické strely.
Hoci to pôsobí ako paradox, v dnešnej Európe sa v otázke Ruska extrémna pravica zhoduje s extrémnou ľavicou. Extrémna pravica Putina obdivuje, fascinuje ich jeho imidž silného muža, ultrakonzervatívne kresťanské hodnoty, ktoré obhajuje a nepriateľský postoj voči moslimom, ktorý s ním zdieľajú. Extrémna ľavica v ňom vidí nespravodlivo očerňovaného vodcu, štvanca, čo sa vie postaviť proti väčšiemu zlu ‚západného neoimperializmu‘, bez ohľadu na to, ako sa Rusko správa vo svojej vlastnej bývalej ríši. To, že politici ako Jeremy Corbyn či Jean-Luc Melanchon (francúzsky ľavicový politik najbližší šéfovi labouristov) zatiaľ jednoznačne neodsúdili ruské masakry civilného obyvateľstva v Aleppe, je známkou ľahostajnosti či mlčania, a to nahráva Moskve.
Posledných pätnásť rokov sa Západ sústreďoval výlučne na hrozbu medzinárodného terorizmu. Teraz zisťuje, že sa musí zaoberať aj ohrozením zo strany štátu. V Európe, ale aj v rámci amerických volieb sa diskutuje o tom, ako presne definovať charakter a rozsah ruskej hrozby a ako sa k nej postaviť. Tvrdiť, že NATO a západné bezpečnostné zložky zveličujú nebezpečenstvo prichádzajúce z Ruska z čistej vypočítavosti (napríklad aby si navýšili rozpočet) znamená jednoducho zatvárať oči pred nepopierateľným problémom.
Kto sa o tom potrebuje presvedčiť, mal by sa vybrať do Pobaltia. Nedávno som sa zúčastnila medzinárodnej konferencie v lotyšskom hlavnom meste Rige, kde sa z pochopiteľných dôvodov neustále vynárala téma posilňovania západných obranných záruk (krajiny NATO majú do júna 2017 v Poľsku a troch pobaltských štátoch nasadiť štyri vojenské batalióny). Tendencia interpretovať toto opatrenie ako otvorenú ‚provokáciu‘ Ruska by vás rýchlo prešla po návšteve Múzea okupácií v Rige – sppravili by ste si tam živú predstavu o dejinách malého národa, okupovaného a utláčaného veľkými mocnosťami (Hitlerovským Nemeckom a Sovietskym Zväzom).
Zo všetkého najviac však na mňa zapôsobilo, keď ma lotyšskí vládni predstavitelia upozornili, že údajné ruské pokusy ovplyvniť súčasné americké voľby im pripomínajú opakované vmešovanie sa Kremľa do ich volieb. ‚,Máme v tejto otázke užitočné skúsenosti, o ktoré sme ochotní sa podeliť‘, povedali. Pobaltské vlády vyvíjajú veľké úsilie brániť sa proti ruskej propagande. Nielen preto, aby utužili spoločnosť vo svojich krajinách, ale aj aby sa postavili proti Putinovmu rozdrapovaniu. V rámci jeho logiky vlastne ani nezáleží na tom, či skutočne ťahá za nitky v americkej kampani – získava už len na tom, že si to mnohí myslia.
Aj na tom, že úspešnom podkopávaní dôvery verejnosti v západné inštitúcie (podozrenie, že voľby sa dajú zmanipulovať alebo že elity vždy klamú a kujú pikle proti ľudu), získava v prvom rade muž v Kremli. Ruská propaganda je oveľa účinnejšia, ak sa jej podarí očierniť a prekaziť demokraciu všade na svete.
To ešte neznamená, že Leninov povraz je už nachystaný. Možné je aj to, že sa Putinovi táto stratégia vypomstí. Dalo by sa tvrdiť, že ruské zásahy a vyvádzanie na Ukrajine sa viac pričinili o ukrajinské národné sebauvedomenie, bezpečnostné opatrenia baltických krajín či obnovenú vieru v poslanie NATO (územná obrana v Európe) ako všetko ostatné, čo sa udialo od rozpadu Sovietskeho zväzu. No môže sa stať, že strata sebadôvery Západu v samotné fungovanie liberálnej demokracie v Putinovi vyvolá tie najhoršie inštinkty. To by si sme mali zvážiť skôr ako varovanie MI5 zavrhneme ako zbytočný či dokonca nepodložený poplach.