Čím viac sa bojíme, tým väčších zbabelcov volíme / Prejav

Pred mnohými, mnohými rokmi som po prvý raz pricestoval do Rakúska. Samozrejme do Viedne. Žijem na juhu Poľska, v bývalej Haliči a tak som sa pokúšal v bývalom hlavnom meste c.k. monarchie cítiť tak, akoby to bolo moje hlavné mesto. Liečil som si tým mindrák vidiečana. Nevedel som sa však zbaviť pocitu, že značnú časť celej tejto nádhery postavili a zariadili za peniaze haličských sedliakov, čo v tých časoch treli príslovečnú chudobu. Nadšene som krúžil medzi Heldenplatzom a Stephansplatzom a nadchýnal som sa. Imperiálna veľkoleposť sa miešala s domáckosťou, pretože okrem nemčiny som okolo seba počul všetky slovanské jazyky a navyše, samozrejme, maďarčinu. Páčilo sa mi to. V noci som som chodil stáť do fronty na teplé párky spolu s Chorvátmi a Rusmi. Taxikári boli poväčšine Poliaci. Ráno sa na chodníkoch váľalo množstvo psích výkalov a aj pohľad na ne umocňoval pocit, že som tu doma. Ale, ako som už povedal, bolo to pred mnohými, mnohými rokmi…

Foto: Inge Morath / Magnum Photos

Foto: Inge Morath / Magnum Photos

Už vtedy som však mal zvláštny pocit, že toto mesto je priveľké. Že je celou tou svojou krásou a prepychom neskutočné. Že nezapadá do tejto krajiny, že je nad mieru. Že obsahuje viac fikcie než skutočného obsahu. Že je istým spôsobom nehanebné a vyzývavé. Kládol som si otázku: nemali by sa padlé ríše správať trochu skromnejšie? Nemali by dať svojej porážke dáku rafinovanejšiu formu? Nemali by sa správať elegantnejšie? Pritom som mal do činenia so starou kurtizánou, ktorá sa snaží púdrom a šminkami zamaskovať vplyv času. Zdalo sa mi to groteskné a súčasne aj vznešené. Smiešne aj heroické. No napriek tomu sa mi to všetko páčilo, bolo v tom niečo mimoriadne literárne. Charakter tohto mesta má v sebe čosi dramatické: to zvláštne napätie, prirodzené ľudskej náture, napätie medzi tým, kým sme boli, kým sme a čím by sme chceli byť. Napätie medzi miestom, odkiaľ pochádzame a miestom, kam nás umiestnil život.

Sme väzňami minulosti. Najmä tej, ktorá sa nám zdá byť väčšia a hrdinskejšia než prítomnosť.

Viem, o čom hovorím, keďže pochádzam z krajiny, ktorá je posadnutá minulosťou a túži po veľkosti. Nikto tu nie je spokojný s miestom, ktoré mu bolo prisúdené. „Krajčír závidí kanonikovi, že sa stal biskupom.“ Toto staré porekadlo nestratilo svoju platnosť. Sme väzňami minulosti. Najmä tej, ktorá sa nám zdá byť väčšia a hrdinskejšia než prítomnosť. Smútime za ňou, veríme, že sa dá vzkriesiť. Veríme, že návrat k nej nám pomôže znovu získať moc, o ktorú sme údajne prišli. Nazdávame sa, že v minulosti sa skrývajú odpovede na budúcnosť. Veď svet je zlý, nepriateľský, nevypočitateľný, cudzí a kedysi predsa taký nebýval. Veď kedysi sme my boli tými, čo diktovali podmienky, veď my sme boli tí, koho sa kedysi báli a počítali s nami, nám nehrozila žiadna invázia cudzích, pretože my sme určovali hranice sveta.

Ako som sa tak prechádzal po cisárskej Viedni, nemohol som nemyslieť na minulosť svojej krajiny. Na historické a súčasne zmytologizované časy. Na storočia, keď sa Poľsko rozkladalo – poeticky a imperiálne povedané – „od mora k moru“. Boli to síce moria dosť malé a vnútrozemské – Baltické a Čierne – ale aj to bolo niečo. A tak ma Viedeň, to najmestskejšie zo všetkých miest tejto časti sveta, v polovici deväťdesiatych rokov prinútila rozmýšľať o časoch, keď moja vlasť vládla nekonečným púšťam a stepiam, a keď v nej istotne žilo viac medveďov a vlkov ako daňových poplatníkov. Bavil som sa na tejto myšlienke a začal som porovnávať Habsburgovcov a Jagelovcov. Zdalo sa mi, že tí druhí boli dokonca v zaujímavejšej situácii, veď susedstvo vlkov a Tatárov viac pôsobí na predstavivosť než matrimoniálna politika ako hlavný nástroj vlády a dobýjania. Vtedy sa mi zdalo, že sa oddávam len nostalgickej hre fantázie. Že si vymýšľam melancholický príbeh a privolávam zabudnuté obrazy, aby neupadli do zabudnutia, tak ako človek spomína na detstvo v snahe zachovať si a budovať vlastnú identitu. Netúžil som sa vrátiť do detstva. Už vtedy som na to bol pristarý.

Ale to boli iné časy. Európa žila budúcnosťou. Za každú cenu túžila uhádnuť, čo ju čaká a bola zvedavá na to, čo sa dozvie. A mám aj dojem, že sa toho nebála. Každopádne to na sebe nedávala znať. Skutočná odvaha však spočíva v tom, že aj keď sa bojíme, smelo kráčame vopred, v ústrety budúcnosti. Veď tá príde tak či onak a lepšie je stretnúť sa s ňou zoči-voči než akoby nás mala nájsť zbabelo skrytých v tmavej diere. Alebo vo vlastnej, napoly pravdivej a napoly imaginárnej minulosti.

To všetko je už za nami. Cúvame. Ako slimák sa snažíme schovať vo svojej mušli. Ako korytnačka v pancieri. Volíme minulosť. Aby sme žili tak ako kedysi. V zátiší dobre strážených hraníc. Najradšej za dákym sanitárnym kordónom. Za akousi novou železnou oponou. V ríši, ktorej sa všetci boja, alebo aspoň v krajine, kam nikto neprenikne. Kam nikto neprekĺzne. Kde by sme stretávali len ľudí ako sme my. Aby ráno po uliciach chodil len pan Kowalski, Frau Gruber, Mr. Jones. Aby sme sa nemuseli usmievať na cudzích. Lebo to je to najhoršie: pretvárka. Lebo my konečne chceme byť sami sebou. A konečne už môžeme, teraz to už nie je hanba. Ako v mojej krajine, kde jediné, čo má šéf vládnucej strany čo povedať o utečencoch je, že roznášajú choroby a najvyšší cirkevní predstavitelia vidia v utrápených davoch ľudí, utekajúcich pred vojnou, hladom a smrťou, len náboženskú konkurenciu a predvoj terorizmu. Alebo ako vo Veľkej Británii, kde sa pár dní po Brexite ktosi pokúsil podpáliť dom, v ktorom žijú Poliaci, a na múroch sa objavili urážlivé nápisy typu „go back to your fucking country“. Takto to vyzerá u Kowalských aj u Jonesovcov. Ako to vyzerá o Gruberovcov, mi neprislúcha posudzovať. No žijem na tomto svete už 56 rokov a stratil som ilúzie, že Kowalských, Gruberovcov a Jonesovcov viac delí ako spája.

Cítime hnus a znechutenie pri pohľade na cudzích, hoci pri pohľade na naše vlastné podlé skutky hnus necítime. Lebo sú naše.

Samozrejme, že máme právo báť sa. Máme právo zatvoriť sa vo svojich domoch a nepustiť si nikoho cez prah. Samozrejme, že cítime hnus a znechutenie pri pohľade na cudzích, hoci pri pohľade na naše vlastné podlé skutky hnus necítime. Lebo sú naše. Samozrejme, že si môžeme voliť predstaviteľov, ktorí nám za naše podlé skutky dajú rozhrešenie. Povedia nám presne to, čo chceme počuť. Že sme lepší, výnimoční a jedineční. Že nám doteraz klamali a viedli nás na scestie. Že sme smerovali ku katastrofe, ale teraz prišiel čas návratu k skutočným hodnotám. Lebo jedinou nádejou na prežitie je práve návrat. Do mýtického „kedysi“. Do čias, keď sme boli šťastní. Do detstva, keď sme si mohli robiť, čo sme chceli, a neniesli sme za to žiadnu zodpovednosť.

Volíme si predstaviteľov, ktorí vládnu nášmu strachu. Nič iné nedokážu. Sami sú plní strachu, a preto šikovne čítajú, predvídajú a generujú naše obavy. Strach a moc sú ako siamské dvojičky. Čím viac sa bojíme, tým väčších zbabelcov volíme. Ľudí, čo obetujú všetko, len aby nestratili moc. Obetujú nás, obetujú našu krajinu, obetujú celý kontinent. Budú nám sľubovať veľkosť, ostaneme však v našich „our fucking countries”. Čoraz menších, čoraz viac našich, čoraz viac „fucking.”

Áno, viem, priveľa hovorím o politike. Nie sme tu na manifestácii, nie sme v parlamente ani v televízii. Sme v Rakúsku, v Salzburgu a mali by sme hovoriť o kultúre. Píšem však tieto slová po Nice a Istanbule, na krku cítim horúci dych reality. Neutečieme pred ňou. Neutečieme pred ňou do kníh, rovnako ako pred ňou nezatvoríme hranice našich čoraz ustráchanejších štátov. Veď ako aj? Najprv zamkneme na kľúč bránku do záhrady? Potom zamkneme vchodové dvere? Potom zapneme poplašné zariadenie? A keď nám strach začne stískať hrdlo, zhasneme svetlo a zídeme do pivnice? Ako za vojny, keď sme bezmocne a pasívne vysedávali v temnotách a čakali, kým sa skončí nálet?

Naše krajiny sú malé. Ako zhypnotizované na seba hľadia vo zväčšujúcom zrkadle minulosti. Nevedia odtrhnúť pohľad od sveta, ktorý sa končil za plotom, za závorou, za bránkou, čo sa dala zamknúť na kľúč. Tvrdohlavo odvracajú oči od sveta, ktorý sa tak rýchlo a nečakane zväčšil. Celé kontinenty, ktoré donedávna boli len zdrojom legiend, surovín a otrokov, stoja pred našimi bránami. Sme len polostrovom na okraji veľkej afroázijskej pevniny. Nie, nepomýlil som sa. Afroázijskej. Veď v dnešných časoch more, dokonca aj to Stredozemné, znamená len zanedbateľnú, v podstate len vnútrozemskú, prekážku. Náš polostrov celé tisícročia zaľudňovali privandrovalci, tuláci a útočníci z východu. Sme ich potomkami. Spomienku na veľké sťahovanie národov musíme mať v génoch. Musíme si uvedomiť, že svet nikdy nezamrzne v nehybnosti, že národy sa vždy budú presúvať. Musíme si uvedomiť, že sme to boli my, ľudia Západu, kto vymyslel prostriedky a zdokonalil nástroje, umožňujúce tento proces. Sme to my, kto do celého sveta vysiela rozprávky o našom obscénnom bohatstve, sýtosti a pokoji. Rozdali sme úbožiakom celej zemegule televízory, aby sme im mohli ukázať našu pornografickú zámožnosť, naše chlípne sebauspokojenie, naše nehanebné bezpečie. V skutočnosti sme práve my vyprovokovali toto nové sťahovanie národov.

A teraz chceme zísť do pivnice a zhasnúť svetlo. Prečkať príchod dejín tak, ako ľudia v minulom storočí prečkávali nálet. Ale to sa nepodarí. Sme príliš malí a svet sa stal príliš veľkým. Neprečkáme dejiny v našich pivniciach, v našich národných a štátnych norách. Keď z nich vylezieme (ak nás z nich predtým niekto nasilu nevytiahne), náš starý svet bude zmenený na nepoznanie.

No, ale mal som hovoriť o literatúre… Čo už – je bezradná. Nemení svet. Manažéri strachu nečítajú knihy. Čítajú noviny a životopisy tyranov, pozerajú televíziu. To však neznamená, že my, obyčajní ľudia, sa tiež musíme takto správať. Príbehy učia odvahe. Keď ničím iným tak tým, že nám ukazujú svet, kde nežijú len spojenci a nepriatelia. Náš život je zložitejší ako život zvierat, ktoré majú na výber len medzi útokom a útekom. Vďaka literatúre je náš osud stokrát komplikovanejši. Vďaka literatúre v ňom nie sme celkom uväznení.

Pred mnohými, mnohými rokmi som strávil istý čas vo väzení. Bola to moja súkromná voľba a nikomu to nezazlievam. Keď si zavretý, najväčšia muka je obrovské množstvo času, o ktoré ťa obrali. Už ti nepatrí. Je to, akoby ti ukradli samotný život, akoby ťa napoly a bezbolestne usmrtili. Žiješ ako zombie a obsesívne preratúvaš minúty a dni, ktoré majú chuť prachu a váhu kameňa. Ale väzni sú múdri. Väzni, moji kamaráti, rozprávali. Hovorili bez prestávky. Rozprávali o svojom živote, o cudzích dobrodružstvách, filmoch, ktoré kedysi videli. Tí najlepší s tichým súhlasom dozorcov po nociach putovali od cely k cele a až do svitu tam priadli príbehy. Platili sme im cigaretami. Ale ich rozprávanie bolo hodné zlata. Nahlodávalo pokazenú, hnijúcu hmotu času, v ktorej sme boli uväznení. Bolo to čarodejné. Banditi, zlodeji a vrahovia opúšťali svoje životy a počas týchto nočných hodín nechávali za sebou svoje osudy. Možno dokonca vychádzali zo svojich potetovaných tiel a ako čisté duše putovali s prúdom rozprávania. Získavali nový život, ktorý trval do úsvitu, kým sa o šiestej na kamenných chodbách nerozozneli elektrické zvončeky. Nikdy predtým ani potom som nezažil, že by rozprávanie tak jasne žiarilo na takom tmavom mieste.

Čoskoro po tom, čo ma prepustili z väzenia, som napísal svoju prvú knihu.

Prejav Andrzeja Stasiuka, prednesený 29. 6. 2016 na slávnostnom odovzdávaní Rakúskej štátnej ceny za literatúru v Salzburgu. Prejav vyšiel v týždenníku Der Spiegel.