Nebezpečná panika / Esej

Bude ruský prezident Vladimír V. Putin tým, kto zvolí budúceho prezidenta Spojených štátov? Tipujem, že nie. No súdiac podľa záplavy komentárov o údajnom zasahovaní Ruska do americkej politiky by ste si ľahko mohli myslieť opak.

Foto: Thomas Dworzak / Magnum Photos

Foto: Thomas Dworzak / Magnum Photos

Pripomína mi to trochu absurdný román ruského satirika Viktora Pelevina Operácia horiaci Bush.  Hrdinu príbehu, obyčajného ruského učiteľa angličtiny, obdareného mimoriadne mocným hlasom, naverbujú na špeciálnu špionážnu operáciu: Má sa prihovárať prezidentovi Georgeovi W. Bushovi cez implantát, skrytý v prezidentovom zube. Učiteľ sa vydáva za hlas Boží a na základe inštrukcií z Kremľa, vnukne štyridsiatemu tretiemu americkému prezidentovi nápad okupovať Irak. Neskôr sa v knihe dočítame, že v osemdesiatych rokoch minulého storočia podobnú operáciu zorganizovala C.I.A. Vydávala sa za ducha Lenina a presvedčila Michaila Gorbačova, aby rozbehol perestrojku, čím vyvolala prúd udalostí, čo viedol k rozpadu Sovietskeho zväzu.

Je ťažké podceniť mieru ruskej protiamerickej paranoje.

C.I.A. síce žiadnu takúto operáciu na rováši nemá, no počas studenej vojny sa v niekoľkých podobne bláznivých projektoch istotne angažovala. Pelevin kladie tieto dve sprisahania proti sebe, aby upozornil na mieru paranoidného myslenia, aké vládne v Moskve: všetko zlé, čo sa deje v Rusku, je dôsledok tajných amerických operácií. Viktor Pelevin síce knihu napísal dávno, pred súčasnou americkou prezidentskou kampaňou, no podľa všetkého, trafil klinec aj po americkej hlavičke.

Je ťažké podceniť mieru ruskej protiamerickej paranoje. Ruskí politici sú skalopevne presvedčení, že masové protesty v Moskve v rokoch 2011 a 2012 boli zorganizované zo zahraničia a že ukrajinský Euromajdan rokov 2013 a 2014 inšpiroval a financoval Západ. Dokonca aj klesajúce ceny ropy sú, podľa nich, sprisahaním C.I.A.

Toto šialenstvo však obsahuje aj zrnko zdravého rozumu. Vo vzájomne poprepájanom svete, kde sa čoraz viac stierajú hranice medzi zahraničnou a domácou politikou, sa zasahovanie do domácej politiky súpera – či dokonca aj suseda – pokladá za jednoduchú a prijateľnú súčasť hry.

Napriek tomu je zarážajúce, do akej miery sa toto sprisahanecké myslenie ujalo aj na Západe. Komentátori vidia Putina za všetkým:  od Brexitu a vlny euroskepticizmu v Západnej Európe až po vzostup Donalda J. Trumpa v Amerike. Západná „panika z Putina“ sa rozmáha rovnako, ako presvedčenie Kremľa o úkladoch Západu.

Je to otravné, je to znepokojujúce, no  hrozba to nie je.

Samozrejme, ako vraví známy vtip, to že si paranoik, ešte neznamená, že po tebe nejdú. Je logické, že Putin chce, aby sa Trump stal americkým prezidentom (hoci by si mal radšej dobre rozmyslieť, čo si praje). A demokratov právom znepokojuje podozrenie, že Moskva strká prsty do internej politiky ich strany.

No uveriť, že ruské zasahovanie rozhodne o prezidentských voľbách, alebo že sa Rusko o čosi také vôbec pokúša, je nad mieru prehnané. To, čo robí Kremeľ, sa dá skôr prirovnať k černokňažníckej verzii „propagácie demokracie“, ktorú Spojené štáty pestujú v krajinách ako Rusko, keď financujú liberálne mimovládne organizácie v snahe oslabiť Putinov mocenský monopol. Je to otravné, je to znepokojujúce, no  hrozba to nie je.

Skutočný problém je, kam nás až paranoja môže dohnať. Západní politici a komentátori majú znepokojivo výraznú tendenciu obviňovať vplyv ruskej propagandy či manipulácií ruskej Federálnej bezpečnostnej služby zo všetkých problémov našej demokracie. Samozrejme, Putinovi Brexit prospeje a je možné, že aj pritlačil prst na misku váh, no je toto skutočne hlavný problém? A sme naozaj ochotní uveriť, že Trumpova xenofobická rétorika by z jedného dňa na druhý stratila svoje čaro, keby sa Kremeľ postavil za Hillary Clintonovú?

Na tom, že aj seriózni západní politici, komentátori a médiá presadzujú názor, že „všetkému je na vine Putin“ je najhoršie,  že sa Putin začína javiť ako ten všemocný, zatiaľ čo zbytok sveta nezmôže vôbec nič. Zvaľovanie viny na moskovské manipulácie bráni produktívnej diskusii o vážnych problémoch, ktorým čelia naše spoločnosti a zjednodušujúco redukuje neistoty a riziká nášho, čoraz viac vzájomne previazaného, sveta na súperenie medzi veľmocami. Neprospieva to ani lepšiemu pochopeniu Ruska či charakteru jeho vlády, ani formulovaniu efektívnejšej politiky voči Moskve.

Okrem toho, panika z Putina nechtiac potvrdzuje tvrdenie Kremľa, že Rusko je silná krajina s veľkým vodcom. A to v čase, keď ruská vláda nie je schopná doma zabezpečiť ekonomickú prosperitu a sociálnu spravodlivosť.  Panika tak mimovoľne nahráva Putinovej propagandistickej mašinérii tým, že vykresľuje obraz Ruska ako svetového geostrategického ninju, ktorý podrýva voľby a informačné siete bez toho, aby po sebe zanechal stopy.

Heslo „na vine je Putin“ je nielen propagandistickou pascou, ale aj pochybnou volebnou stratégiou. Podľa najnovších prieskumov agentúry Pew Research Center má síce väčšina Američanov a Európanov na ruského prezidenta negatívny názor, Američania však Moskvu nevnímajú ako zvlášť veľkú hrozbu. Viac sa obávajú terorizmu, radikalizovaného islamu, kyberútokov, straty zamestnania, lacného tovaru z Číny a predovšetkým migrácie. Posadnutosť Putinom len podporuje posolstvo republikánov, že demokrati stratili cit pre to, čím žijú obyčajní Američania. Donald Trump je kandidát z pekla, no naša posadnutosť Putinom robí z Hillary Clintonovej kandidátku minulosti.

V dnešnom bláznivom svete by hlavnou prioritou budúceho prezidenta mala byť snaha, aby si Spojené štáty zachovali zdravý rozum. Ak prekonáme paranoju z Putina, spravíme prvý pozitívny krok k podkopaniu destabilizujúceho ruského vplyvu na  medzinárodnú politiku.

Text vyšiel v denníku The New York Times.