Koniec zábavy / Esej

 

Kopa tradícií Írsku chýba: nemá renesanciu, nemá Osvietenstvo, nemá priemyselnú revolúciu. A tak sa veselo vrhlo do bankového dobrodružstva
Henry James v knihe o spisovateľovi Nathanielovi Hawthornovi vyratúva veci, ktorý autor z Nového Anglicka ku koncu devätnásteho storočia v Novom Anglicku nemal – napríklad, politickú triedu, brečtanom obrastené zrúcaniny, veľké štátne školy a telocvik. Keď si dnes v Írsku rekapitulujeme minulé storočie, je ťažké chcieť vymenovať, čo nám chýba. Nemáme napríklad uhlie a oceľ, nemáme finančnú aristokraciu a starú majetnú triedu, a nikdy sme nemali kolónie. Nemali sme renesanciu, Osvietenstvo, ani priemyselnú revolúciu a len trošičku reformácie. Od nezávislosti roku 1922 sme kadečo dohnali. Niekde v polovici deväťdesiatych rokov – a možno práve kvôli chýbajúcu tradíciu – sa zdalo, že všetko sa obracia na dobré. Najlepšie multinacionálne podniky tu chceli investovať, a chcú aj dnes, a to nielen pre nízke dane, ale aj pre kvalifikované a flexibilné pracovné sily. Ľudia v Írsku nepodedili peniaze a neprišli z meravého triedneho systému či meravých pracovných vzťahov. Okrem toho sme hovorili anglicky boli členmi Európskej únie.

Okrem toho sme mali tesné citové väzby so Spojenými štátmi. Tak sa nám tá z Ameriky prichádzajúca myšlienka deregulácie a znižovania daní z príjmov ako radostná zvesť z budúcnosti. Vďaka tomu, že sme patrili do eurozóny, sme mali nízke úroky a len nepatrnú infláciu. A keďže sme nemali tradíciu v narábaní s akciami či budovaní priemyslu a keďže máme dosť historických dôvodov vlastniť domy, v ktorých bývame, tak sme svoje peniaze vkladali do nehnuteľností. Banky nás zasypali peniazmi. Vláda považovala banky za hrdinov. Nikto v Európe nebil na poplach, a urobiť tej zábave koniec.
Teraz, keď sa zábava skončila a štát je na mizine, ide o to, ako nestratiť zmysel pre proporcie. Nemáme za sebou inváziu a Medzinárodný menový fond jedného dňa zasa odtiahne. Problémy, pred ktorými stojím, nie sú veľké problémy dejín a historického dedičstva, aj keď cítime nutkanie, ťahať ich v krízových časoch zo zabudnutia. Sú to malé problémy ako otázka, čo máme urobiť s ľuďmi, čo už nedokážu splácať hypotéku, alebo čo sa má stať s úrokovými sadzbami a systémami sociálneho poistenia, alebo ako v časoch nedostatku a šetrenia môžeme stvoriť spravodlivú spoločnosť. Preto nám teraz írske dejiny nemôžu pomôcť.

Nejde o stratu národnej zvrchovanosti. Ide o politiku a politické rozhodnutia. A tie, ktoré máme urobiť, sú ťažké, a pri nadchádzajúcich voľbách o nich budeme musieť starostlivo a vecne debatovať, aby sme ich v budúcich piatich či desiatich rokov mohli vážne a nápadito, a snáď aj s novou rozvahou a väčším zmyslom pre spravodlivosť a slušnosť.

Na jeseň 2006 ma pozvali do Connecticutu prednášať o budúcnosti Írsku. Hovoril som o tom, ako zvláštne vyzerá írska literatúra v časoch boomu a nadbytku. Akoby ani jeden spisovateľ nebol šťastný z nových peňazí a veľkého bohatstva. Keď bol človek v časoch boomu na novej írskej divadelnej hre, narazil na neľútostnú kritiku a temné predtuchy. V írskych románoch z tých rokov sa písalo stále len o smrti a biede. Najlepšie básne, čo vznikli za posledných dvadsať rokov, sú elégie. Položil som si otázku, prečo spisovatelia neboli šťastní nikdy, keď šťastne vyzerala celá spoločnosť.

Dnes sa mi zdá, že si musíme z udalostí v Írsku vziať ponaučenie, ponaučenie tak pre Írsko, ako pre Európu. Jedno znie, že malé krajiny vo vnútri eurozóny nemôžu mať vlastné banky, že banky musia byť veľké a nadnárodné a že by na nemali dozerať jednotlivé štáty, ale Európska centrálna banka. Druhé ponaučenie pre Írsko znie, že Nemecko si svoju ekonomiku za posledných dvadsať rokov ďalej rozvíjalo s veľkým citom a veľkou rozvahou. Vrátanie nižších platov a vyšších daní ako boli v Írsku. Írsko za tie roky pomaly strácalo konkurencieschopnosť. Máme sa od Nemecka veľa čo učiť.

Platy v Írsku sú vysoké. Lekár špecialista v nemocnici zarobí už hneď po nástupe a bez praxe 200 000 euro ročne, začínajúci učiteľ 60 000. Nezamestnaný dostáva v Írsku takmer 200 euro týždenne. A rodina so šiestimi deťmi má nárok na vyše tisíc euro detských prídavkov mesačne. Bude veľmi ťažké a veľmi bolestné odbúravať tento systém z vysokých platov, nízkych daní a vysokých štátnych výdajov.

Aj divadelné hry a romány a básne, ktoré napíšeme v budúcom desaťročí, budú výrazom niečo, čo bude pre náš život podstatné. V malých, neistých krajinách ako je Írsko pripadá kultúre životne dôležitá úloha. Je to zvláštne – nikto z nás spisovateľov nebol v rokoch boomu šťastný. Žiarivo nové peniaze akoby nám zatemňovali predstavivosť. Teraz pravdepodobne budeme mať o temných časoch ešte viac čo povedať.

Text vyšiel v nemeckom preklade v denníku Die Welt.