Dlžník západného sveta / Esej

Tento rok sa ohňostroje nekonali. V posledných desiatich rokoch írsku oblohu po celé týždne pred a po sviatku Všechsvätých ožarovali praskajúce a vybuchujúce mnohofarebné petardy, svetlice a rakety. Pyrotechnické výrobky sú v Írsku zakázané a ľudia ich chodili nakupovať do Severného Írska a odtiaľ ich pašovali cez hranice – na rozdiel od minulého storočia, keď od šesťdesiatych po deväťdesiate roky teroristi z I.R.A. viedli vojnu proti protestantom a britským vojenským posádkam na Severe a pašovali tony výbušnín opačným smerom.

Tigria smrť

V prvom desaťročí 21. storočia sa rozbehol rušný pohraničný obchod, poväčšine jednosmerný – euro silné a britská libra slabá. Čerstvo zbohatnuté rodinky z írskych stredných vrstiev, usalašené na širokom chrbte keltského tigra, v sobotu ráno podnikali výpravy na sever, výdatne sa naobedovali v niektorej z vyberaných nových reštaurácií Belfastu, popoludnie strávili v supermarketoch a šťastní ako Vizigóti sa večer vracali so svojím lupom: alkoholom, cigaretami, elektrickými spotrebičmi, značkovým oblečením a s príchodom jesene aj s nákladom pyrotechniky. Boli to žiarivé roky.

Život akosi ide ďalej. Cvičíme sa v novej odolnosti.

Teraz však tiger leží pochovaný pod hromadou neustále rastúcich dlhov a nad Írskom sa rozlieha ticho. Tento rok v predvečer Všechsvätých smrteľné ticho len sem-tam prerušila osamelá svetlica. Nebolo čo oslavovať a z tmavej oblohy sa nevynáralo nič okrem hrozivo sa blížiacich štyroch jazdcov našej vlastnej  apokalypsy: Medzinárodného menového fondu, Európskej komisie, Bruselu a Železnej kancelárky Angely Merkelovej. Nákupné výpravy sa roztopili spolu s lanským snehmi a nejedno terénne vozidlo, ktorým sa veselí lupiči vozievali na sever, neslávne skončilo svoju dráhu tým, že ho predali so stratou či dokonca majiteľom zhabali pre neplatenie.

Tigrí hnev

Ľudia majú tendenciu uveriť tým najdivokejším fámam. Na bitúnkoch sú vraj dvojmesačné čakacie lehoty, lebo ľudia sa zbavujú drahých domácich zvierat vrátane čistokrvných dostihových koní, ktoré si nakúpili v časoch hojnosti a teraz nemajú peniaze na krmivo. Šíria sa historky o tom, že sa znovu ujal výmenný obchod: o jachte, vymenenej za mobilný telefón, o motorke Harley-Davidson, vymenenej za bicykel. Na ľudí prichádzajú chvíle omámenia a paniky, keď si vedia predstaviť, aké to bolo v posledných dňoch Weimarskej Republiky.

Keď naša úbohá šelma začala prejavovať prvé známky choroby, my tigríčatá sme začali vo veľkom revať a nadávať. Kto má na svedomí naše nečakané problémy? Kričali sme – niekto predsa musí byť na vine. Bankári? Áno, to určite oni. Politici? Čo už, politici sú vždy na vine, na tom nie je nič nové. Trhy, tie záhadné bytosti, ktoré fungujú ako sa im chce? Alebo žeby my sami? – hm, to by veru mohlo byť vážne.

Na začiatku krízy nás odborníci nabádali predstaviť si, že Írsko vedie vojnu a roznietiť v sebe podobnú guráž, aká zachránila civilizáciu, keď ju ohrozovali nemeckí a japonskí vojnoví štváči. Ale ako viesť vojnu proti nepriateľovi, ktorého nepoznáme, keď aj ľudia, ktorí vydrancovali našu pokladňu a ožobráčili nás, sú teraz na mizine? Majiteľ istej írskej stavebnej firmy, slušný človek s najlepšími úmyslami, má vraj dlhy vo výške jeden a pol miliardy eur. Predstavte si, ako sa tomu chudákovi v noci spí.

Tigrí plač

Tie čísla nám vyrážajú dych. Odhaduje sa, že banková zadlženosť tejto krajiny, ktorá má len 4,6 milióna obyvateľov, by mohla byť podstatne vyššia než 100 miliárd eur. To je vyše 100 000 miliónov.  Keď sme boli školáci, učitelia sa bavili tým, že nás ohromovali astronomickými štatistikami –  toľko a toľko myriád svetelných rokov, toľko a toľko miliónov hviezd – čísla, ktoré sme však dnes nútení spočítavať na nedostačujúcich prstoch rúk, nemajú nič spoločné s imaginárnymi rozmermi vesmíru. Sú presným číselným vyjadrením šírky a hĺbky finančnej priepasti, do ktorej sme sa strmhlav zrútili.

V septembri 2008 írska vláda po celonočnom zasadaní dospela k záveru, že musí garantovať okolo 400 miliárd eur – sumu, akú ani vo sne nemáme šancu získať – aby zabránila kolapsu írskeho bankovníctva. Vtedy sme si hovorili, že za naše finančné výstrelky zaplatia naše deti a vnukovia. Teraz už vieme, že naše deti, deti našich detí a deti detí našich detí, až po en-tú generáciu ponesú bremeno našich dlhov vrátane „značnej pôžičky“ od medzinárodných finančných organizácií, bez ktorej, ako priznávajú naše úrady, sa nezaobídeme.
Íri o sebe zvykli hovoriť, že sú najutláčanejším národom na svete. Na takých desať rokov, keď náš tiger bol na vrchole dravosti, sa nám podarilo zhodiť plášť útlaku, tak ako sme kedysi zhodili takzvané „jarmo britskej nadvlády“. Nedávno britský minister financií George Osborne v Bruseli vyhlásil, že jeho vláda je pripravená prísť Írsku na pomoc v hodine núdze. Trpký to deň.

No život akosi ide ďalej. Cvičíme sa v novej odolnosti. Vo chvíľach pokory sa možno dokonca aj naučíme, čo je sociálna zodpovednosť, ktorá nám doteraz prudko chýbala. A kto vie, snáď dokonca konečne oceníme hodnotu poctivosti vo verejnom a súkromnom živote. Ale zatiaľ je ešte priskoro zapaľovať petardy.

Text vyšiel v denníku The New York Times.