Titulná strana Ameriky

Foto: Nicholas Kamma / AFP / Getty Images

Foto: Nicholas Kamma / AFP / Getty Images

Nedávno som pri upratovaní pivnice narazil na staré číslo The New York Times z 13. apríla 1990. V titulkoch na prvej strane sa píše, že Východní Nemci sa ospravedlnili za zločiny nacizmu, Američania hľadajú výhovorky, prečo sa nechcú zúčastniť sčítania ľudu, prezidentovi Georgovi Bushovi zistili v oku začiatok zeleného zákalu a kto získal Pulitzerovu cenu.

Centrá miest sú plné opustených budov, prázdnych výkladov obchodov. Zdá sa, že jediné, čo prekvitá sú zástavárne.

Vnútri čísla sú články o sovietskej armáde, nespokojnej s prezidentom Michailom Gorbačovom, lebo zrušil vedúcu úlohu komunistickej strany; o dvadsiatich rodinách ortodoxných Židov v Jeruzaleme, ktorí sa presťahovali do domov v kresťanskej štvrti Starého mesta, čo vyvolalo protesty stoviek kresťanských duchovných, tých potom vojaci brániaci osadníkov postriekali slzotvorným plynom; o tom, že vláda Veľkej Británie skonfiškovala veľké potrubie z kovanej ocele, ktoré jej britský výrobca chcel vyviezť do Iraku, pretože colní úradníci vyhlásili, že by sa dalo prerobiť na odpaľovacie zariadenie pre rakety s dostrelom niekoľko sto míľ – napriek tomu, že šéf firmy vysvetľoval, že by sa potrubie roztrhalo na márne kusy, keby ho niekto chcel použiť ako zbraň. Všetko to znie veľmi povedomo.

Čas zmien

Potom som si nalistoval stránku s komentármi a našiel som stĺpček Anthonyho Lewisa, nazvaný Čas na zmeny – akoby ho napísal pred týždňom: „Americká spoločnosť dnes zápasí s problémami, s akými sa nestretla od čias Veľkej hospodárskej krízy. Nastal úpadok úspor a investícií; sme závislí od zahraničného kapitálu a potom nelogicky nariekame, keď sa tento kapitál používa na nákup amerických aktív. Infraštruktúra našich ciest a mostov a iné verejné zariadenia sú na rozsypanie. Naša nevzdelaná spoločnosť čoraz nutnejšie potrebuje vzdelávanie. Spojeným štátom ako jedinej rozvinutej krajine chýba celoštátny systém zdravotného poistenia; 31 miliónov Američanov je nepoistených.

Máme obrovskú vrstvu sociálne najslabších, ktorá spochybňuje našu povesť spravodlivej spoločnosti. Na najhonosnejších uliciach našich miest sa k sebe túlia bezdomovci. Na stene drahej reštaurácie visí nápis: Všetci potrebujeme jedlo a strechu nad hlavou so zoznamom miest, kde chudobným ľuďom dajú zadarmo sa najesť a vyspať.“ Stačí zmeniť počet nepoistených ľudí (ktorým teraz svitla malá nádej – pokiaľ novozvolený Kongres nezruší reformu zdravotníctva) a niekoľko nepodstatných detailov a všetko, čo Anthony Lewis napísal platí aj dnes, až na to, že Amerika je na tom oveľa horšie než pred dvadsiatimi rokmi.

Veľké peniaze

V poslednom čase sme sa mohli dočítať o miestnych úradoch, ktoré sú tak na mizine, že zatvárajú knižnice, v školách sa vyučuje len štyri dni v týždni, rozkopávajú betónové cesty, na ktorých opravu nemajú peniaze, a zasypávajú ich štrkom, a celé mestské štvrte nechávajú sliepňať v tme, pretože nemajú na pouličné osvetlenie. Ale ešte strašnejšie je vidieť tieto miesta na vlastné oči – centrá miest sú plné opustených budov, prázdne výklady obchodov, kde sa donedávna predával železiarsky tovar, papiernícke výrobky, šatstvo či knihy. Zdá sa, že jediné, čo prekvitá sú zástavárne.

Vlani na jar som v starom priemyselnom meste v štáte New York videl šľapky, ktoré cez obedňajšiu prestávku chodili po uliciach a mávali okoloidúcim autám. Keď sa miestnych obyvateľov opýtate, čo sa stalo s ich mestom, vysvetlia vám, že poslednú fabriku, ktorá zamestnávala tisícky ľudí, zatvorili, a ich pracovné miesta preniesli do zahraničia. Čo sa týka nákupov, pyšne vám referujú, že majú zopár nákupných centier, hoci obchody v nich nepatria miestnym majiteľom a zamestnávajú len hŕstku ľudí za mizernú plácu.
A pokiaľ ide o budúcnosť, len ten, kto nevie nič o tom, ako u nás fungujú veľké peniaze, môže veriť, že v týchto mestách sa ešte dakedy vyskytnú slušné pracovné príležitosti. Prezident Barack Obama nedávno prišiel s návrhom investovať päťdesiat miliárd dolárov a vytvoriť pracovné miesta na opravu ciest, železníc a letísk – znie to dobre, ale prekvapilo by ma, keby k tomu skutočne došlo. Jeho návrh určite nenájde podporu u súčasnej politickej triedy,  ktorej jedinou ambíciou je okradnúť Američanov o penzie, podporu v nezamestnanosti a sociálne dávky, a súčasne ich presvedčiť, že nezmyselná vojna, na ktorú doteraz premárnili tri bilióny dolárov, nemá nič spoločné s ekonomickými problémami našej krajiny.

Historická pamäť

Aj široké masy nesú časť viny. Chýba im historická pamäť a akékoľvek pochopenie toho, čo sa s nimi deje, a tak bez protestov akceptujú stúpajúce rozdiely v príjmoch a svoju rastúcu chudobu a nechávajú sa manipulovať záujmovými skupinami a bezcharakternými oportunistami, ktorí sa v ich štvrtiach uchádzajú o politické funkcie. Keď sa im povie, že všetky úrovne vlády sú ich nepriateľom, pretože na nich uvaľujú dane a obmedzujú ich ústavné slobody, je isté, že znovu zvolia tých istých podvodníkov a že vo väčšine volieb budú hlasovať v rozpore s vlastnými ekonomickými záujmami. Dúfam, že sa mýlim, ale pri opätovnom čítaní slov Anthonyho Lewisa, s vedomím, že náš politický systém je ešte rozhasenejší a skorumpovanejší, než bol v čase, keď písal svoj stĺpček, si nemôžem pomôcť a zmocňuje sa ma zúfalstvo.

Text vyšiel na blogu The New York Review of Books.