Terénny výskum som robila z prinútenia, lebo som si musela preregistrovať auto. Dostavila som sa na úrad so súpravou dokumentov, vyfasovala poradové číslo a vyčkala, kým sa zjaví na elektronickej tabuli. Kráčajúc k mladému mužovi za písacím stolom som si s úľavou pomyslela, že v časoch, ktoré mi utkveli v pamäti, sa namiesto poradových čísel doporučovalo používať lakte, a úradníčka dunivým hlasom cez sklenú tabuľu, ktorá ju delila od občanov, vyžadovala nemožné, čiže ďalšie a ďalšie svedectvá a potvrdenky.
Pán za písacím stolom ma prívítal mlčením. Vyložila som mu svoju záležitosť.
– Mali ste vyplniť žiadosť – pokarhal ma na úvod.
Začala som žiadosť vyplňovať pred ním. Prehĺbilo to mlčanie, od ktorého sa mi začali triasť ruky, až som ďalej nemohla vydržať hrabanie v nezrozumiteľných radoch číslic, označujúcich číslo motora atď. – Nemohli by ste mi pomôcť vyhľadať tie údaje? – opýtala som sa. – Išlo by to rýchlejšie.
– Všetko to tu máte napísané – úradník znovu nasadil mlčanie a pohľad, v ktorom sa zrkadlilo pohŕdanie a odsúdenie.
Po niekoľkých minútach vysvitlo, že mi chýba ďalší doklad. Prehľadala som v pamäti celý dom, ale nikde som nič také nenašla. – A čo ak taký doklad vôbec nemám? – spýtala som sa.
Úradník sa povýšenecky usmial: – Tak v tom prípade máte problém.
– Rada by som to vedela hneď. Ak potrebujem iné doklady, mohla by som ich rovno všetky priviezť z domu.
– Vyplníte prehlásenie, že sa doklad stratil. Aj s trestnou zodpovednosťou. Ak ste ho teda skutočne stratili – v úradníkových očias blyslo podozrenie.
– Kde vezmem tlačivo na prehlásenie?
– Ste si istá, že ten doklad nemáte?…
Pocítila som, že sa červenám. Ach, ten vnútený pocit viny!
–Do koľkej máte otvorené? – zmenila som tému.
–Tak máte ten doklad alebo nie? – skúmavo-podozrivý pohľad sa stával dotieravým.
–Na niečo som sa vás pýtala.
–Nie – skočil mi úradník do reči varujúcim tónom – Vy sa ma tu na nič nepýtate. My sa tu len tak zhovárame.
Mohol to byť príbeh o vševládnom úradníkovi a zastrašenom občanovi, keby nie to, že návrat do úradu s potrebným dokladom ma obohatil o hrsť pozorovaní. Na úrade mestskej štvrte – rozľahlom a vybavenom svetelnými číselkami a radom okienok – pracujú relatívne mladí úradníci. V okienkach ‘Prihlásenia’, ‘Rodinné prídavky’, ‘Alimenty’ sedeli ženy, na ‘Registrácii vozidiel’ boli aj muži. Tí druhí vybavovali stránky hlasnejšie, než ich kolegyne. ‘Potrebujeme váš občiansky, musíme skontrolovať, či ste naozaj ten a ten…’, mužský hlas z okienka doliehal až do prostriedka miestnosti, kde som trčala s číselkom.
Starší klienti sa približovali k okienkam úslužne prikrčení, v polohe, akou sa za komunizmu dalo (alebo aj nie) čosi vybaviť. Strednú generáciu reprezentovali najmä muži, akých človek mimo Poľska nenájde: ako prvé sa nesie brucho, nohy sú obuté v sandáloch alebo vietnamkách, k tomu ponožky a ramená vystrčené nabok majú vyvážiť náklad vpredu. Celok pôsobí výrazným dojmom, že je spokojný sám so sebou, vyslúžil si predsa nálepku „statného chlapa“, a taký sa musí páčiť ženám. Preto aj pohľady, ktoré bruchatí páni hádžu okolo seba, sú pohľadmi kohútov.
Ale kury v Poľsku nie sú sivé. Ženy, ktoré so mnou sedeli na registračnom úrade boli poväčšine upravené, relatívne štíhle, s čerstvými účesmi, rámy okuliarov mali zladené s oblečením a nalakované nehty. Čo ich po bruchatých občanoch! No tí po nich strieľali zádrapčivo-agresívnym zrakom – a ženy klopili zrak.
Keď som prišla na rad, rozhodla som sa použiť rovnakú taktiku. Mlčky a neúprosne som sa zadívala na úradníka za stolom a on … sklopil zrak. A tak som našla svoj „Sezam, otvor sa,“ – objavila som správnu reč tela, čiže agresívne-zádrapčivý pohľad a tón. Len som sa na druhej strane stola nemohla rozčapiť, lebo keď žena roztiahne plecia, vystrčí sa do popredia hruď. A to je pre mužské obyvateľstvo signál na očumovanie, čo som si nemohla dovoliť, lebo by to spomalilo priebeh vybavovania úradných záležitostí.
Vyplynul mi z toho smutný záver: keď muži preberajú ženské povolania, prenášajú do nich správanie, typické pre svoje pohlavie. Úradník, ktorý mi mal preregistrovať auto naznačil, že ako žiadateľka nemám žiadne práva, lebo „my sa tu len tak zhovárame“. Podcenil rolu úradníka, za ktorú dostáva plat a prešiel do roly kohúta. Možno ho nahnevalo, že registruje auto, a že mu tým pádom pribudne ďalšia „baba za volantom“? Keď ženy preberajú mužské povolania, obyčajne si pokladajú za povinnosť zabudnúť, že sú ženy.
Z úradu som kráčala s výrazom, vďaka ktorému som túto bitvu vyhrala: stiahnutá tvár, ktorá dokáže odbiť agresívne pohľady a nesklopený zrak. Nečudo, že mladý muž s kultúrnym výrazom tváre, ktorý práve vchádzal s fasciklom dokumentov, pri pohľade na mňa vydesene cúvol.
Chytila som sa za hlavu – veru, prišla som medzi vrany a zakrákala som ako vrana! … Ale nedala som si masku včas dolu a nastrašila som neboráka inteligenta.
V tej chvíli mi napadlo, že na úradoch by zákazníkom pri okienku „Informácie“ mali rozdávať letáčiky s návodom ako sa správať. Okrem opisu reči tela, s akou sa môžu stretnúť, by mal obsahovať rady, týkajúce sa vhodných výrazov tváre. A tučným písmom by tam malo byť vytlačené upozornenie, že pred odchodom treba ako masku zmeniť výraz tváre. Akcia rozdávania letáčikov by mala pokračovať dovtedy, kým obsluha nebude profesionálna.