Za noci ťa volám, môj hlas ako vedro ponorené do hlbokej studne. Tak znie jeden verš z básní Dezidera Bangu, ktoré sme pred desaťročiami uverejnili v košickom časopise Krok, lebo nás zaujali farebné, takmer audiovizuálne metafory, prostá konkrétnosť v symbióze s hlbokým citom a slovnou hudobnosťou rómskeho básnika.
Na záver stretnutia slovenských a českých disidentov na jar 1989 v Pukanci sme si pozvali rómsku kapelu pod vedením primáša pána Vlačuhu. Jeden významný český spisovateľ sa ma spýtal, či by bolo vhodné prilepiť muzikantom na čelo stokorunáčku, ako to poznáme z naivných filmov.
Európa považuje za vrchol kultúry a civilizácie slobodu urážať a ponižovať iné kultúry.
Vyslovil som domnienku, že peniaze zoberú s radosťou a servilným kľačaním sa, ale pomyslia si, že sme hlúpi gadžovia a primitívni barbari. Napriek biede, nedostatku vzdelanosti a iným neduhom sa v nich kdesi hlboko a tajomne, ako ich dávny pôvod, ukrývajú dôstojnosť, hrdosť a úcta, ba až akási noblesa, ktorú treba rešpektovať. Ich citovosť, zvláštnu logiku myslenia a konania, vnútornú slobodu, obrazotvornosť, hravosť a zmysel pre rytmus, farbu a harmonickú melodickosť treba rešpektovať, vážiť si a neraz obdivovať. Lenže Európa považuje za vrchol kultúry a civilizácie slobodu urážať a ponižovať iné kultúry, napríklad oceňovať protimoslimské karikatúry.
My Romáci, Romovci či Cigáni, hovorí šedivý pán primáš už tretej generácie, žijeme spolu s vami niekoľko storočí s menšími či väčšími komplikáciami. Nespadli sme z duba včera, a teda takzvaný rómsky problém súčasnej Európy je skôr výrazom problémov, ktoré má Európa, jej spoločenské zriadenie a hodnotový systém, sama so sebou. Nie Cigáni, ale západná civilizácia dneška, ktorá je v kríze, v slepej uličke a bezradnosti.
Ona stavia múry, ploty a pristupuje k represáliám a násiliu. Kašle na dušu človeka, na ľudí vôbec, na chorých, starých a bezdomovcov, nielen na Rómov. Rozmaznaní gadžovia sú v úzkych, akoby sa im na husliach trhali struny.
V obecných novinách práve čítam poznámky pamätníka spred dávnych rokov. V roku 1928 sa začali v sále čižmárskeho domu v Pukanci premietať nemé filmy. Hudobný sprievod k nemým filmom robila výborná cigánska kapela primáša Jána Puťu z Prieložka. Kapela vedela dobre prispôsobiť melódiu priebehu filmu, čo zvýšilo umelecký zážitok. Neskoršie bol ich hudobný sprievod nahradený hudbou z platní gramofónu, to však už nebolo ono. Okrem tejto kapely hrávala aj kapela Bukaja staršieho. Tunajší Cigáni nekradli, boli slušní, pomáhali pri vinohradníckych a iných prácach, mnohí boli hudobníci. Na sviatky chodili hrávať po domoch. Nikdy nezabudli na meniny majstrov remeselníkov. Sú zrkadlom spoločenstva, v ktorom žijú.
Kopec je v diaľke maľovaný hrnček. Koleso Cigáňovho voza premieta cestu ako film.