Prezident Francúzska sa pustil do prenášania hory. Tá však, ako sa ukazuje, naňho padá. Hlava štátu uverila, že bude hromadiť body v prezidentskej kampani témou, ktorá je v skutočnosti záležitosťou hraničnej polície a samospráv. Zdá sa, že to bola veľká chyba. Otázka Rómov nie je otázkou policajnej alebo sociálnej bezpečnosti, ale v prvom rade otázkou bezpečnosti psychickej. Nie je čisto francúzska, je európska. Nie je to otázka niečoho, čo je momentálne akútne, ide o väčší problém.
Roku 1990, po páde železnej opony, uskutočnil americký denník Los Angeles Times roku jeden z prvých prieskumov vo východnej Európy. Z jeho výsledkov vyšlo najavo, že osemdesiat percent obyvateľstva krajín, ktoré sa práve vyslobodili spod komunistického jarma – Čechov, Slovákov, Maďarov, Rumunov, Bulharov a Poliakov – si obraz cudzieho zla zosobňuje v Cigánoch. Česko-slovenskému prezidentovi Václavovi Havlovi sa v deväťdesiatych rokoch len s veľkou námahou podarilo zabrániť vzniku geta, do ktorého chceli Rómov uzavrieť jeho spoluobčania. Proticigánska nenávisť je najsilnejšia na Východe, ale ani na Západe to nie je nič neznáme. Literatúra a opera 19. storočia – Victor Hugo a Verdi – zanechali svedectvá o úzkosti, ktorú v usadenej spoločnosti vzbudzujú deteritorializované spoločenstvá. „Tých, čo nežijú ako my“ si po stáročia spájame s žobraním, chudobou, zlodejoch, ale aj fantazmagóriami o kradnutých deťoch, s poverami a odmietaním. Hystéria, ktorú doviedli na vrchol nacisti, keď iných podobných „podľudí“ odsúdili na plynové komory Osvienčimu.
Tým, že Európska únia uzákonila slobodu pohybu všetkých osôb – konečne! – vyvolala protipohyb – ožívajú strachy našich predkov, vracajú sa staré komplexy.
V konfrontácii s nevôľou, ktorú si Francúzsko samo spôsobilo – sú francúzske reakcie neprimerané až škodlivé, ako správne konštatuje cirkev a mimovládne organizácie. Sú príčinou viac Rómovia, alebo tí, ktorí ich nemôžu ani vystáť? Postmoderná Európa sa honosí búraním všetkých tabu, ktoré nejakým spôsobom spútavajú slobodu, ale pred migrantmi (okrem strašiaka islamu si spomeňme aj na „poľského inštalatéra“) sa stavia na zadné. Je to pohanský strach zo všetkých cudzincov na území Francúzska, ktorí kočujú plne v súlade so svojou tradíciou a na základe vlastnej vôle. Musíme pochopiť, že to nie je ani tak odmietanie iného, ale o odmietanie svojho vlastného ja.
Zrušenie hraníc, europeizácia národov, globalizácia kontinentov, každého z nás hodili do vesmíru bez orientácie a nemenných noriem. Spomeňme si na diagnózu Charlesa de Gaulla z roku 1965: „Na jednotlivcov sa zniesol mrak všeobecného pokroku. Pradávnu veselosť národa sedliakov, ktorí mali istotu, že pôda im zabezpečuje priemerný, ale istý život, v našom storočí vystriedal tupý strach z vykorenenia.“
Usmievajúca sa tvár tohto vykorenenia, to je 300 000 mladých Francúzov, ktorí odišli z Francúzska, usadili sa v okolí londýnskej City a bohatli na burze. Jeho tragickou tvárou sú kočovníci hnaní z jedného divokého campingu do druhého, de facto zbavení práva cestovať a žobrať. Práva, ktoré sa iba komunizmus pokúsil zakázať silou. Róm naháňa strach. Je to obraz nášho vykorenenia, strašidelná súčasť nášho osudu. Strach z Rómov nie je nič iné než nepriznaný strach z nás samých.
Pokiaľ nepriznáme kočovníkom právo na život v pohybe a pokiaľ im neponúkneme možnosť za prijateľných podmienok sa premiesťovať, pestujeme si xenofóbiu a rasistickú nenávisť k iným. Minimálna dávka slušnosti (a francúzsky zákon) káže zriaďovať nie divoké campingy, ale riadne priestory na zastavenie namiesto tých nedôstojných kolónií biedy, ktoré robia hanbu celej Európe.
Celý ten mediálny rozruch okolo viac či menej dobrovoľnej masovej repatriácii stoviek nešťastníkov je márny, veď len v samotnom Rumunsku už majú zbalené kufre dva milióny európskych občanov, ktorí presne vedia, že život žobráka vo Francúzsku je menšia katastrofa ako život ostrakizovaného bedára v Strednej Európe. A márne sa Európska únia snaží pokračovať v politike násilného usadzovania národov, ktoré sú v pohybe. Silou mocou sa už o to snažili iní – Nicolae Ceaucescu a jeho totalitní komplici. Tam, kde neuspel policajný teror, nepomôžu ani bruselské subvencie, ktoré korupcia beztak trhá na franforce. Takže je zbytočné vysielať poslov Pánových (Sarkozyho) do Bukurešti, aby tam požadovali intenzívnejšiu integráciu a asimiláciu. Ostatne, rumunská vláda to aj tak nevie urobiť. A „Cigáni“ to nechcú.
Zostalo to teda na našich blahobytných národoch: to ony musia uskutočniť intelektuálnu revolúciu: uznanie stáročného transeurópskeho kočovníctva. Právo na permanentnú migráciu je neoddeliteľnou súčasťou demokracie. Ani utopizmus ani despotizmus, ale len bezpodmienečné dodržiavane zákona káže rešpektovať dôstojnosť a slobodu aj u tých, ktorí sa zákonu bezpodmienečne nepodrobili.
Prístav pokrytectva
A nezabúdajte, že nejde len o brutálne kroky Paríža. Bruselskí úradníci neurobili pre praktické zachovanie práva najchudobnejších Európanov ani krok. A zelených krasorečníkov, čo inokedy hneď bežia ničiť polia s geneticky modifikovanými plodinami pred zrakmi kamier, veľmi nevyrušuje, že „putujúcich“ vyhostili na verejné skládky. Zachrániť planétu áno, zachrániť kočovníkov nie? Neprítomnosť iniciatív Európskeho parlamentu priam svieti.
Iste, zopár tých, čo majú intolerancie už plné zuby, prednieslo dobre myslené kázne, na ktoré sa však zabudlo len čo odzneli. Treba to povedať otvorene: európske slobody sa netýkajú iba podnikateľov, mocných, či intelektuálov. Voľný pohyb tovarov a myšlienok nikto nespochybňuje. Teraz ide o to, zabezpečiť ho aj tým najslabším z nás, tým čo putujú cez hranice v maringotkách, cestujúcim bez domova, čo kedysi tak fascinovali hudobníkov a básnikov. Pokiaľ bude Róm za stolom bohatých krajín ne-osobou, tak sme sa s emancipáciou európskeho jednotlivca ďaleko nedostali.
Demagogické prímerie
Pokrytectva už stačilo. Sme svedkami nechutnej kombinácie demagógií: na jednej strane urážania Rómov, na druhej opľúvania Francúzska. Times napríklad hovoria o „Gestape“, Daily Mail tu dokonca vidí „systéme deportácií“ a v týchto šľapajach arogantne vykračuje pekinský Ľudový denník. Prečo sa z prirovnania k raziám vo Vichy stala banálna fráza? Sarkozymu sa dá oponovať aj bez toho, aby bolo treba spomínať Pétaina a bez toho aby sme sa znížili k urážkam a karikatúram. Nadšený zápal sa rýchlo šíri. Rómovia sú obete uzmierujúce stratené deti globalizácie, prezident sa stáva potrebným alibi pre bezzubú opozíciu, ktorej chýba program a európske a medzinárodné inštitúcie môžu ukazovať prstom na zmyslov zbavené Francúzsko. Každý si tu nájde svojho fackovacieho panáka.
Dosť bolo fanatizmu. Až dodnes by bolo nemysliteľné, aby verejne známy kňaz oddaný chudobným vo svojej modlitbe žiadal o odpustenie a prosil Boha „aby Monsieur Sarkozy dostal infarkt.“. Vo všeobecnom úžase rádiá okamžite referujú o zvláštnej prosbe. O niekoľko hodín neskôr farár zahanbene berie svoje slová späť. Uf! Ešte sme sa nevrátili do Ravaillacových čias. Modlitba nahradila dýku.
Nejde mi o moralizmus humanistických ilúzií ľavice, ani o ustarostené výstrahy pravice na tému bezpečnosti. Mne ide len o Rómov, ich škandalózne a zároveň zbytočné utrpenie. Ani vlny represií, ani odvetná vlna urážok nomádskemu obyvateľstvu nepomôžu. Jedna či dve obce určite na tento nátlak otvoria svoje ihriská pár vyhosteným chudákom. Na osem hodín? Na týždeň? Na mesiac? A potom čo? Prezidentské voľby sa konajú o dva roky. Dúfajme, že nenatiahnu toto blúznenie a spory, ktorými ako pravica, tak ľavica nasadzujú Parížu korunu posmechu.
Text vyšiel v denníku Le Monde, v nemeckom preklade v denníku Die Welt.