Odplavené životy / Esej

Foto: Zohra Bensemra / Reuters

Foto: Zohra Bensemra / Reuters

Pundžábe a pozoroval, ako sa podo mnou valí najväčšia povodeň veľkej rieky Indus všetkých čias, zalieva ovocné sady a víri okolo dediny, ktorá o kilometer ďalej stojí na vyvýšenom mieste. Vyše tridsať kilometrov široký príval vody, prúdiaci cez horné vetvy stromov a nesúci kúsky pestrofarebnej umelej hmoty s trsmi trávy pôsobil takmer snovým dojmom.

Mnohí z postihnutých ľudí v posledných dňoch opustili túto oblasť, prihnali so sebou zbytky čried a poodnášali všetko, čo dokázali zachrániť. V Pakistane sú ľudia v prvom rade verní svojmu biraderi – tento nepreložiteľný výraz znamená čosi ako klan, je to však oveľa hlbší pojem, z ktorého vyplýva väčšiu zodpovednosť a užší vzťah. Tunajší ľudia sa ženia a vydávajú v rámci svojho biraderi, musia pricestovať na svadbu či pohreb príslušníka svojho biraderi a keď je zle, musia svojmu biraderi pomáhať. Ako povedal Frost, sú to ľudia, ktorí ti musia otvoriť dvere, keď si k nim nútený prísť.

Na hrádzi sa utáborili stovky ľudí, ktorí nemajú žiadne biraderi inde ako na zaplavenom území alebo si za ním nemôžu dovoliť vycestovať. Každá rodina si tu vyhradila malé miestečko a usadila sa v improvizovaných útulkoch, napríklad pod plachtami natiahnutými cez konáre stromov. Tí, ktorým sa podarilo zachrániť zopár vriec zrna ho teraz preosievali a snažili sa ho vyčistiť a vysušiť. Keď som okolo nich prechádzal, trpký ílovitý zápach prezrádzal, že väčšina zrna je zničená.

Chudoba a straty, ktoré tieto rodiny postihli, priam vyžarovala z úbohých hŕbok ich majetku, z vecí, s ktorými utiekli pred povodňou: dva či tri lacné plechové taniere, kanvica. Z táboriska jednej z rodín nesúrodo vytŕčal bielizník so zrkadlom na dverách – na čo si asi človek, čo ho zachránil pred záplavou myslel, že sa mu zíde?

Najžalostnejší bol pre mňa pohľad na rodinu, zhromaždenú okolo hnedobielej strakatej kravy, ktorá sa zvalila papuľou na zem. Otec rodiny mi povedal, že krava na štyri dni zmizla v záplavách a včera večer sa vyškriabala na hrádzu asi o jeden a pol kilometra ďalej. Ľudia v tomto kraji dokážu rozoznať svoj dobytok rovnako ľahko ako my vieme spoznať bratranca či suseda – v noci spávajú pri svojich zvieratách a celé dni ich pasú; zvieratá sa rodia a umierajú v ich blízkosti. Akýsi okoloidúci oznámil rodine, že sa ich krava našla a otec šiel pre ňu a priviedol ju na ich malé táborisko.

Na druhý deň ráno sa krava zložila a bolo mi jasné, že čoskoro bude po nej. Oči sa jej už začínali zahmlievať oči, no jej majiteľ čupel vedľa nej a striekal jej vodu do papule, akoby ju ešte mohol priviesť k životu. Nohy mala napuchnuté po hodinách, ktoré prestála vo vode a celé telo mala dorezané a doškriabané od konárov, ktoré sa okolo nej prehnali v záplavách a obnažili kusy do krvi oškretého mäsa.

Zbytok rodiny sedel povedľa na lôžku z motúzov a rezignovane čakal, kým skoná. Krava bola ich jediné bohatstvo a keď bude po nej, neostane im nič iné ako skotúľať ju do vody a nechať ju unášať prúdom na juh. Po všetkom čo zažili v posledných dňoch – zosypané domy, stromy vyvrátené z koreňov, zničená úroda – to bola už len ďalšia rana osudu.

Keď som sa vracal na svoju farmu, ktorú povodne (zatiaľ) nezasiahli, v hlave sa mi neustále vynárali obrazy utrpenia kravy: ako sa celé hodiny pľačkala vo vode, za súmraku i v tmavej zamračenej noci, obklopená nekonečnou plochou vody, obraz dokonalej osamelosti. Zrejme našla dáke vyvýšené miesto, vyčkala tam, kým voda vystúpila a potom sa vydala ďalej na cestu, hnaná hladom. V kontexte tejto nekonečnej a nekončiacej tragédie sa mi táto malá tragédia, tento okamih smrti, zdala pochopiteľná a naplnená významom.

Je ťažké vyjadriť rozsah toho, čo stratili ľudia, ktorí sa plahočili so sekerami a lopatami, aby túto zem zúrodnili. Pred päťdesiatimi rokmi tu bola len savana, na ktorej sa tisícky kilometrov po oboch brhoch rieky vlnili len polia trstiny a slonej trávy. Ako malý chlapec som tu poľoval na prepelice a predieral som sa húšťavou vysokej trávy, takej hustej, že ma už na 3 metre nebolo vidieť. Bola to divočina.

No za uplynulé desaťročia títo ľudia krajinu skrotili, vlastnoručne ju zarovnali a hektár po hektári rozširovali svoje políčka, až kým ju celú nedobyli. Z miesta, kde som stál na hrádzi by sa pred rokom naskytol pohľad na úhľadné polia, tiahnúce sa až po rieku na obzore. Povodne sem neprišli pokiaľ pamäť siaha a tak si tu ľudia postavili masívne domy a sýpky, nasadili stromy a postavili mešity. Bolo to ich celoživotné dielo.

A teraz to všetko odplavila voda. V tejto oblasti je najvýnosnejšou plodinou cukrová trstina, ktorá sa mala zberať v novembri, ale teraz je zaplavená, až na špičky listov s mŕtvym a hrdzavosivým povrchom. Keď voda klesne, ľudia predajú dobytok, ak mali šťastie a čosi im z neho ostalo, predajú ozdoby svojich manželiek a zlato z vena a znovu vybudujú kanály a zarovnajú polia. Daktorí zasadia zimnú pšenicu, ale bude už neskoro na satbu a slabý výnos nevystačí na to, aby sa im pokryli náklady na regeneráciu polí.

Iní možno znovu zasadia cukrovú trstinu; zasejú ju vo februári a zberať ju budú o rok v októbri, o štrnásť mesiacov. Dovtedy budú absolútne bez príjmu. Je vylúčené, že ich udrží nad vodou veľkorysosť ich príbuzných, ich biraderi. Sú zruinovaní a sú ich milióny.

Táto katastrofa je iná ako zemetrasenie či cunami. Počas zemetrasenia v severnom Pakistane r. 2005 zahynulo 80 000 ľudí viac menej jednou ranou zatiaľ čo povodne si bezprostredne vyžiadajú niekoľko tisíc obetí. No straty na majetku sú katastrofálne, asi akoby nad zemou vybuchla neutrónová bomba, ale miesto toho, aby zabila ľudí a nechala ich domy nedotknuté, navŕšila stromy na domy a odplavila dediny, úrodu a zvieratá a nechala ľudí nažive.

Ľudia v údolí Indusu celé mesiace až roky nebudú mať dostatočný príjem na potravu a oblečenie. Pokiaľ si to budú môcť dovoliť, začnú centimeter po centimetri budovať všetko odznova. Skorumpovaná a zbedačená pakistanská vláda nie je schopná zaceliť životy týchto ľudí. Nie je ťažké predstaviť si, aký potenciál pre radikalizáciu sa môže vytvoriť v krajine, ktorá sa už predtým rapídne prikláňala k extrémnym politickým názorom, predstaviť si anarchiu, aká vypukne, ak bohatšie krajiny nenájdu spôsob poskytnúť dostatočnú pomoc. Tento problém nezmizne sám od seba a je to problém celosvetového dosahu. Hovorí sa, že najprudšie revolúcie sú revolúcie žalúdka.

Text vyšla v denníku The New York Times.