V auguste 2008 som sa presťahoval z Londýna do Indie. O štyri týždne neskôr firma Lehman Brothers ohlásila bankrot a vyvolala paniku svetovej ekonomiky. Ľudia, ktorí dovtedy poznali slovo „derivatívny“ len ako prídavné meno z negatívnych knižných recenzií ho odrazu začali používať ako podstatné meno; výraz „rizikové úvery“ sa stal súčasťou bežného slovníka. Zdalo sa, že finančná štvrť City of London je v samom centre tejto katastrofy, ktorej dôsledky sa preliali poza hranice legendárnej štvrť míle a zasiahli aj tie najvzdialenejšie kúty sveta. Medzi nimi aj mesto Mysore, môj nový domov v južnej Indii.
Foto: Burt Glinn / Magnum Photo
Od tých čias sa do Londýna vraciam raz alebo dvakrát do roka a zakaždým, keď sa predo mnou otvoria posuvné dvere na letisku Heathrow, je to, akoby som sa vracal domov, tento pocit je však hmlistejší. Čo sa asi deje v človeku, keď odniekadiaľ odíde a potom sa tam rok čo rok vracia a ešte stále si nechce pripustiť, že tu už nie je doma, no čoraz viac sa ponáša na zmäteného turistu?
Niektoré zmeny vnímam ako neškodné. Keď sa prechádzam po meste, hľadím teraz nahor a nie rovno pred seba ako kedysi. A všímam si veci, ktoré som nikdy predtým nezbadal: podivné cimburie na múre za nemocnicou Guy’s Hospital, konáre naklonenej lipy na citoríne pri katedrále St. Paul’s, elegantnú ruka s cigaretou, vystrčenú z okna na najvyššom poschodí domu na Arlington Square. Je až absurdné priznať si, že mi v kolotoči každodenného života mohlo uniknúť toľko drobných detailov mesta, kde som bol vyše trinásť rokov doma. Ale je to tak.
Keď teraz prichádzam do Londýna, prezerám si ho inými očami. Kým som tu žil, nikdy mi nenapadlo, že by ma mal zaujímať pôvod niektorých pozoruhodných názvov ulíc: Birdcage Walk (Ulička klietok), Bleeding Heart Yard (Nádvorie krvácajúcich sŕdc), Hanging Sword Alley (Ulička zaveseného meča). Teraz, po rokoch neprítomnosti, sa mi pred očami neprestávajú zobrazovať scény, od ktorých je odvodený ich názov: trebárs kráľovskú voliéru alebo tlčúce srdce, vytrhnuté z tela v temnej uličke.
V istom zmysle sa pre mňa nič nezmenilo: naďalej sa mi bridí očný kontakt so spolucestujúcimi v metre. No prestal som už prskať a napomínať ľudí, ktorí na pohyblivých schodoch stoja vľavo. Ale keď ma na Regent Street prinúti spomaliť skupinka turistov, prehrabávajúcich sa v ruksakoch, už sa ma nezmocňuje vražedná zúrivosť. Keď so mnou nadviaže rozhovor pani, čo stojí vedľa mňa v rade, neodtiahnem sa. A miesto toho, aby som sa za každú cenu vyhýbal Leicester Square, pokojne sa tadiaľ prechádzam a dokonca sa aj zastavím pred výkladom niektorého z obchodov so suvenírmi. Nakrátko.
Niektoré momenty môjho nového vzťahu k mestu ma však dosť trápia. Ako ten večer, keď sa v Soho ocitnem na križovatke, ktorou som za tie roky musel prejsť tisíckrát. Moja trasa sa odrazu zmení na sériu momentiek. Zostúpim z chodníka. Znovu naň vystúpim. Obzerám sa na všetky strany, na tabuľky s menami ulíc, na markízu nad vchodom do reštaurácie, nápis nad vchodom do divadla pre hercov. Vynorí sa mi spomienka na neónové svetielko a zamarí sa mi, že tu kdesi musí byť skratka medzi domami. No potom sa mi zamúti hlava a s hrôzou si uvedomím, že už neviem, kadiaľ mám ísť.
Henry James vo svojej eseji Londýn píše: „Je to ponižujúci pocit, keď vo veľkomeste neviete, kam idete.“ Ten pocit je však oveľa ponižujúci, keď je to mesto, ktoré ste kedysi mali v nohách – občas ste sa niekam horúčkovite náhlili, inokedy ste sa len tak túlali, no zakaždým ste mali pocit, že vám to mesto patrí.
Peňaženka, čo vám vypadla na rohu, starší pán, vyspevujúci Forever and Ever na zasneženom schodisku, nevydarené rande pred vchodom do obchodu so zmiešaným tovarom. Spomienky ostávajú, ale medzníky sa strácajú. Čo sa deje s vedomosťami, ktoré v nás navždy zanechali stopy? A ako si poradiť s návalom paniky, ktorý sa vás pomaly zmocňuje? Kdesi v tej zatmievačke sa vznáša vedomie, že postupne prichádzate o mesto, kde ste strávili väčšinu svojho dospelého vedomia.
Najviac ma hnevá, že strácam svoj dávny vzťah k mape metra. Jej kontúry, slučky a ostré uhly som vždy rozoznával rovnako jasne ako čiary na vlastných dlaniach. Poradie staníc, prestupné stanice, miesta, kam som cestoval – to všetko som ovládal bez rozmýšľania, vnútorne som si to osvojil. No keď som počas poslednej návštevy stál uprostred húfu cestujúcich na stanici metra Westminster, odrazu som si nevedel presne vybaviť, kde je východ a kde západ, a ako som tak niekoľko sekúnd postával pri pokladniach pred obrovskou mapou metra, mal som pocit, že sa okolo mňa stmieva.
My, čo sme odišli, si časom nájdeme nové mapy a kompasy, nové východiskové body, a časom si na ne zvykneme.
V knihe The Lonely Londoners (Osamelí Londýnčania), kľúčovom románe Sama Selvona o povojnovej prisťahovaleckej vlne, je Londýn drsné a nepostihnuteľné miesto. V ľuďoch, ktorí sem nedávno prišli z Karibských ostrovov vyvoláva simultánne pocit spriaznenosti i vykoľajenia. Niektoré opisy z tejto knihy presne vystihujú aj pocity človeka, ktorý v Londýne donedávna žil: „v hmle, čo sa nad mestom spí nepokojným spánkom a v rozmazanom svetle, akoby to ani nebol Londýn, ale akési čudné miesto na inej planéte.“ Selvonovi Londýnčania si vyznačujú svoje mestské hranice prostredníctvom svojej komunity a jazyka: Notting Hill Gate skracujú na Gate, Marble Arch na the Arch a Bayswater na the Water. My všetci si vytvárame vlastný zemepis a tým si vysvetľujeme, kým sme a odkiaľ a prečo prichádzame. Čo sa stane, keď sa uvoľní lano týchto koordinátov?
Z kafetérie blízko Barbicanu, kde kedysi podávali veľkorysé porcie a zaváňalo to tam dusenou kapustou, sa stala exkluzívna reštaurácia s obrovskými kamennými urnami po oboch stranách vchodových dverí. Ako som tak stál s nosom pritlačeným k výkladu, všade som narážal na drobné osobné zmeny – obľúbené miesta, čo zmizli, priatelia, ktorí sa odsťahovali. No v jantárovožltom svetle nových lustrov som zazrel aj väčšie zmeny: celé štvrte, ktoré stratili svoj charakter, množstvo potravinových bánk pre chudobných a množstvá ľudí bez domovov, starcov a invalidov, ktorí sa nemajú ako dostať z domu.
Posledný deň v Londýne mi doručili starý účet za plyn. Pošta ho poslala na dve rôzne adresy, zaplatil som ho už pred rokmi. Poštové smerové číslo sa ešte dalo prečítať, všetko ostatné bola len tmavomodrá šmuha.
My, čo sme odišli, si časom nájdeme nové mapy a kompasy, nové východiskové body, a časom si na ne zvykneme. No keď som naposledy odchádzal z Londýna a lietadlo sa z Heathrow vznieslo nad činžiaky, kotúče zelených parkov a oblúk diaľnice, na chvíľočku sa mi pred očami mihol ohyb Temže, taký blízky a súčasne cudzí, a nebol som si istý, či to všetko nebol len svetelný trik.