Niektorí muži striedajú manželky. Iní striedajú autá. Daktorí menia pohlavie. Kríza stredného veku spôsobuje, že muži cítia potrebu nejakým výstredne odlišným činom prejaviť kontinuitu s vlastnou mladosťou. „Odlišnosť“ je samozrejme relatívny pojem: muž, ktorým takáto kríza lomcuje sa obvykle chová rovnako ako všetci ostatní muži – veď preto sa vie, že ide o krízu stredného veku. U mňa to však prebiehalo trochu inak. Bol som v správnom veku, v správnom štádiu života (práve som sa rozvádzal sa s manželkou č. 2) a trápili ma obvyklé neistoty stredného veku: Aký to má celé zmysel? No riešil som to po svojom. Začal som sa učiť po česky.
Začiatkom osemdesiatych rokov som prednášal politológiu v Oxforde. Mal som stále zamestnanie, profesionálne záväzky a útulný domov. O harmonickom rodinnom živote síce nebolo ani reči, ale s tým som sa už dávno zmieril. Na druhej strane mi boli čoraz vzdialenejšie všetky dovtedajšie akademické záujmy. Francúzska historiografia sa v tom čase dostala na scestie: „kulturológia“ a rozličné „post“ trendy v sociálnych dejinách ma nútili lúskať nekonečné bombastické tirády, ktoré si v akademických kruhoch získali výsadné postavenie cez novopečené „pododbory“ a ktorých prívrženci začínali kolonizovať nebezpečne blízke oblasti. Nudilo ma to.
Dvadsiatehoštvrtého apríla 1981 časopis the New Statesman uverejnil list od českého disidenta, ktorý pod pseudonymom Václav Racek zdvorilo protestoval proti eseji E.P.Thompsona, v ktorej veľký britský historik vyhlásil, že Východ a Západ sú spoluzodpovední za studenú vojnu a za zločiny, ktoré splodila. Každému musí byť jasné, že komunizmus toho má na svedomí oveľa viac, oponoval „Racek“, no Thompson však jeho argument zmietol zo stola v dlhej a povýšeneckej odpovedi, v ktorej porovnal „naivnú“ túžbu českého disidenta po slobode s vlastnou „obranou britských slobôd“, hoci súčasne pripustil, že „nie je ťažké pochopiť, že takto môže zmýšľať“ neinformovaný a nevinný český intelektuál.
Thompsonova arogancia ma rozzúrila a vo svojej odpovedi som sa tým netajil. Na môj príspevok do diskusie – a na sympatie, ktoré vyjadroval – zareagoval Jan Kavan, emigrant z šesťdesiatehoôsmeho roku. Pozval ma na schôdzku v Londýne a keď sme sa zišli, bol celkom bez seba. Povedal mi, že v rozhovore s televíznou stanicou Thames Television sa v zápale emócií dal strhnúť a nechtiac prezradil informácie o českom podzemí, a teraz sa obáva, že svojim priateľom mohol narobiť problémy. Nemohol by som v tejto veci intervenovať a zabrániť vysielaniu filmu?
Lichotila mi Kavanova predstava, že neznámy oxfordský profesor má taký obrovský vplyv. Myslel som si svoje, no nepovedal som nič a odobral som sa do štúdia. Redaktor programu si ma úctivo vypočul; netrvalo mu dlho, kým zistil, že neviem prakticky nič o Československu, o tamojšom podzemnom opozičnom hnutí ani o samotnom Kavanovi; na prstoch jednej ruky si vyrátal, že aj v rámci môjho neveľmi vplyvného povolania patrím k tým najmenej vplyvným a slušne ma vyhodil…
Film sa vysielal v ďalší večer. Pokiaľ viem, v informácie, ktoré obsahoval nikomu zvlášť nepoškodili, značnú ujmu však utrpela povesť Jana Kavana: po mnohých rokoch, keď ho politickí nepriatelia v postkomunistickej Českej Republike obvinili z kolaborácie s bývalým režimom ako dôkaz uviedli film Thames Television.
Keď som sa večer vrátil do Oxfordu zahanbený, že som mu nevedel pomôcť a zhrozený z vlastnej provinčnosti, prijal som rozhodnutie, ktoré malo nečakane ďalekosiahle následky. Rozhodol som sa naučiť po česky. Zniesol by som, že ma v televízii ignorovali: nevadilo mi, že nie som dôležitý. Hlboko sa ma však dotklo, že ma pokladali za bezvýznamného a navyše neinformovaného. Po prvý raz v živote som bol nútený vyjadrovať sa o mieste a problematike, ktorých jazyk som nepoznal. Viem, že u politológov je čosi také bežné, ale práve preto nie som politológ.
A tak som sa začiatkom osemdesiatych rokov začal učiť nový jazyk. Najprv som si kúpil učebnicu pre samoukov Teach Yourself Czech. Využívajúc dlhé (a čoraz vítanejšie) obdobia neprítomnosti manželky č. 2 som s touto knihou každý večer strávil dve hodiny. Učebnica bola postavená na staromódnej a tým upokojujúco známej metodike: nekonečné stránky gramatiky s dôrazom na komplikované slovanské časovanie a skloňovanie sa striedali so slovíčkami, prekladmi, cvičeniami výslovnosti, hlavnými výnimkami, atď. Slovom, rovnaký spôsob, akým som sa učil nemčinu.
Po niekoľkých mesiacoch, keď som vďaka tomuto úvodnému textu trochu pokročil, som dospel k záveru, že bez formálneho vyučovania zo mňa nebude nič iné ako izolovaný samouk. V tom čase sa v Oxforde dali študovať desiatky známych a exotických jazykov a tak som sa zapísal na kurz češtiny pre začiatočníkov a stredne pokročilých. Pokiaľ sa pamätám, boli sme len dvaja; za spolužiačku som mal manželku význačného oxfordského historika, ktorá bola jazykovo mimoriadne nadaná. Stálo ma kopu práce a sústredenia, aby som vystačil jej tempu.
V druhej polovici osemdesiatych rokov som už mal slušné pasívne znalosti češtiny. Zdôrazňujem pasívne: okrem jazykového laboratória som nemal som veľa príležitostí počuť tento jazyk, krajinu, kde sa používal som navštívil len párkrát a začínal som už prichádzať na to, že v začínajúcom strednom veku človek stráca schopnosť učiť sa zvláštne jazyky. Čítal som však celkom slušne. Prvá kniha, ktorú som prečítal boli Hovory s T.G. Masarykem od Karla Čapka, nádherná séria rozhovorov a výmen názorov medzi najväčším českým dramatikom a prvým českým prezidentom. Od Čapka som pokročil k Havlovi, o ktorom som začal písať.
Čeština ma priviedla do Československa, ktoré som v rokoch 1985 a 1986 navštívil ako pešiak v malej armáde pašovateľov kníh, ktorých naverboval Roger Scruton na pomoc univerzitným profesorom a študentom, ktorých vyhodili z českých univerzít alebo im nedovolili študovať. Prednášal som v súkromných bytoch, v izbách plných sústredených mladých ľudí, ktorí túžili po otvorenej diskusii a boli osviežujúci tým, ako málo im záležalo na akademickej povesti a módach. Prednášal som samozrejme po anglicky (hoci starší profesori by dali prednosť nemčine). Nemal som veľa príležitostí použiť svoje znalosti češtiny, okrem odpovedí na nepresvedčivo náhodné otázky policajtov v civile, ktorí postávali pod pouličnými lampami pred bytmi disidentov a pýtali sa návštevníkov koľko je hodín, aby zistili, či sa medzi nimi vyskytujú cudzinci.
V tých časoch bola Praha sivé, smutné miesto. Husákovské Československo malo síce na komunistické pomery slušnú životnú úroveň (predčilo ho len Maďarsko), celkovo to však bola neradostná a deprimovaná krajina. Nikto, kto v tých rokoch zažil komunizmus nemohol prechovávať najmenšie ilúzie o perspektívach mŕtvej dogmy, uväznenej v rozkladajúcej sa spoločnosti. Napriek tomu sa ma tam zakaždým zmocnil vír nadšenia a vzrušenia, z ktorého som sa vracal do Oxfordu nabitý energiou a nápadmi.
Začal som prednášať východeurópsku históriu a neskôr o nej aj písať, spočiatku so značnými obavami. Zaujala a zaangažovala ma predovšetkým neformálna podzemná opozícia v tomto regióne. Pri čítaní a diskusiách o textoch Václava Havla, Adama Michnika, Jánosa Kisa a ich priateľov a neskôr aj cez osobné stretnutia s nimi som znovu objavil tie najnaliehavejšie politické vášne a intelektuálne záujmy, s akými som sa stretol prinajmenšom od konca šesťdesiatych rokov, no ktoré boli podstatne vážnejšie a závažnejšie než čokoľvek, čo som si z toho desaťročia pamätal. Bez nadsádzky môžem povedať, že pohrúženie do Stredovýchodnej Európy ma znovu prebralo k životu.
Doma v Oxforde som sa stýkal s odborníkmi a emigrantmi z tohto regiónu. Zariaďoval som študijné pobyty pre intelektuálov, vykázaných zo sovietskeho bloku. Začal som podporovať postup mladších historikov a ďalších ľudí, ktorí sa zaujímali o tento obskúrny a absurdne zanedbávaný kút Európy a v tomto projekte som pokračoval s neporovnateľne väčšími finančnými prostriedkami po tom, ako som sa presťahoval do New Yorku.
Konrétne cez Poľsko a cez nových priateľov, ktorých som našiel tam a v exile, sa mi podarilo nadviazať kontakt s vlastnou východeurópskou židovskou minulosťou. V prvom rade som s neutuchajúcim pocitom hanby začal objavovať bohatú a príťažlivú literatúru, o ktorej som dovtedy nemal takmer ani potuchy: tento nedostatok možno bezpochyby pripísať na vrub provinčnosti aj toho najlepšieho britského vzdelania, to ma však nezbavuje zodpovednosti.
Inými slovami, vďaka češtine som sa stal iným typom vedca, historika a človeka. Bol by som dopadol podstatne inak, keby som si bol vybral iný jazyk, trebárs poľštinu? Tento názor zastávali moji priatelia: čeština bola pre nich bezvýznamný slovanský jazyk (neskôr sa moji ruskí kolegovia podobne vyjadrovali o poľštine) a ja som sa z nepochopiteľných dôvodov rozhodol špecializovať na niečo, čo pre nich bolo obdobou dejín takého Walesu. No ja som to videl inak: chcel som sa vyhnúť práve tomuto typicky poľskému (alebo ruskému) kultúrnemu velikášstvu a dával som prednosť typicky českým črtám ako pochybovačnosť, nedostatok kultúrneho sebavedomia a skeptický sebavýsmech. Poznal som ich už z židovských prameňov: predovšetkým od Kafku – hoci Kafka je rovnako českým spisovateľom par excellence.
Bez mojej posadnutosti češtinou by som sa v novembri 1989 nebol ocitol v Prahe, keď Havel na balkóne na Václavskom námestí prijal prezidentskú funkciu. Nebol by som sedel v budapeštianskom hoteli Gellért a nepočúval, ako si János Kis predstavuje postkomunistické, ale pritom sociálnodemokratické Maďarsko – bola to najväčšia, hoci už aj vtedy márna nádej pre tento región. A o niekoľko rokov neskôr by som si v severnom Sedmohradsku, v Maramurešskom kraji nebol písal poznámky k eseji o postkomunistických traumách Rumunska.
No predovšetkým by som nebol napísal Povojnovú Európu, dejiny Európy po roku 1945. Odhliadnuc od všetkých nedostatkov sa táto kniha vyznačuje odhodlaním integrovať obe polovice Európy do spoločného príbehu. Povojnová Európa istým spôsobom odráža môj osobný pokus vypracovať sa z rozčarovaného kritika francúzskej historiografickej módy na integrovaného historika Európy. Moje české dobrodružstvá mi nepriniesli novú manželku (až oveľa neskôr a len nepriamo), o novom aute ani nehovoriac. Boli však najlepšou krízou stredného veku, akú som si mohol priať. Navždy ma vyliečili z metodologického solipsizmu postmoderného akademického sveta. Urobili zo mňa, v dobrom i zlom, vierohodného verejného intelektuála. Ukázali mi, že medzi nebom a zemou existuje viac zaujímavých vecí, než o akých sa nám v našej západnej filozofii snívalo a umožnili mi – trochu oneskorene – niektoré z nich uzrieť.
Text vyšiel v The New York Review of Books.