Cnie sa im za budúcnosťou / Esej

Po desaťročia existovala vo východnej Európe okrem spoločných represívnych režimov aj viditeľná a spoločná zhnusenosť z represie a znesvojprávňovania týmito diktatúrami. A existovalo spoločné skryté prianie – bolo to prianie ujsť. Poznám ľudí, čo si život celé roky projektovali možnosť ujsť. Denno-denne premýšľali o úteku a tak si aj nasmerovali život.

Foto: Erich Hartmann / Magnum Photos

Foto: Erich Hartmann / Magnum Photos

Napríklad, roky študovali na univerzite orientalistiku, aby si potom možno raz mohli zažiadať o služobnú cestu do Japonska – a potom, keby snáď to šťastie nastalo, pri prvom prestupe na prvom letisku na Západe cestu prerušili a požiadali o azyl. Iní sa zasa stali technickými kresličmi, pretože k tomuto povolaniu patrili meracie práce v teréne. Rozchýrilo sa, že sčasu na čas sa merajú pozemky blízko hraníc. Tak si niektorí ľudia vybrali eventuálnu príležitosť na útek za svoje povolanie – a povolanie na nich ostalo visieť a nikdy sa k nim nehodilo a oni polovicu života mali pocit, že ich vodila za nos ich vlastná ilúzia, pretože príležitosť na útek nikdy neprišla. Možno povedať, že tisíce ľudí prežili pol života v podmieňovacom spôsobe úteku. V celej tej biede okolo nás bola skrytá myšlienka na útek zmesou zúfalstva a nádeje. Z tých čias viem, že existujú kolektívne a jednotlivé dôvody, prečo ujsť, čiže všeobecné a osobné. A sú rovnako silné. Ale všeobecné dôvody vôbec nepotrebujú posilňovanie tými osobnými – na to, aby sa útek, keď konečne raz bude možný, stal skutočným. Všeobecná príčina, ktorá tu bola stále, stačila –  bezvýchodiskovosť a zatrpknutosť. Rástla v hlavách všetkých. A je to obsesia, príčina bez protiargumentu, lebo hovorí: na každom inom mieste je to tak či tak lepšie ako tu. Táto úvaha bola v priebehu desaťročí vo východnej Európa čoraz samozrejmejšia. Bola všadeprítomná. S tou úvahou sa znovu dnes ľudia vydávajú na útek. V tejto úvahe je usadená totálna rezignácia. Preto je to taký nezmysel, keď utečencov, ktorí dnes prichádzajú do našej krajiny, označujeme za inváziu alebo lavínu. Útek nemá nič spoločné s agresiou. Útek je v každej jednotlivosti, z ktorej pozostáva, defenzívny. Bolo mi vždy záhadou, ako sa všeobecne sa vyskytujúca, tichá, disciplinovaná myšlienka na útek zmení na riskantný, vysoko politický pokus o útek. Existoval totiž bod zvratu, v ktorom celkom obyčajní, trpezliví, nenápadní, rezignovaní, politicky pasívni ľudia stavili celý svoj život na jednu kartu a za každú cenu utekali. Rumunské hranice boli totiž uzavreté, boli to územia smrti. Na hranici s Maďarskom strieľajúci vojaci, cvičené psy, ktoré utekajúcich rozšklbali na kusy. A na hranici s Juhosláviou boli na Dunaji lode, čo prenasledovali plávajúcich utečencov a trhali ich na kusy v lodných vrtuliach. Šance na prežitie neboli ani len pol na pol, každý útek bol otvorený smrti. A aj tak za tie roky ušli státisíce ľudí, potajomky, často osamelí ako prst. Guľky, psy, lodné vrtule nikoho z nich neodstrašili. Pracovala som v strojárenskej fabrike a znovu a znovu sa stávalo, že nejaký inak presný, spoľahlivý robotník ráno neprišiel – a neprišiel už nikdy. O pár dní sme počuli, že ušiel. Len zriedka sme potom o pár mesiacov z nejakých úst zakrytých rukou počuli, že sa ozval z Mníchova, Paríža či Toronta. Veľmi často zmizol zo zemského povrchu. Navždy. Nikam nedorazil. Nikto z nás by síce netipoval, že má v úmysle ujsť, ale ani sa nikto nečudoval, keď mu jedného dňa ušiel kolega. A nikoho nevydesilo, keď zahynul. Niečo súcitné sa zašepkalo, to kolegom stačilo. V tom súcite dokonca zavisla aj kvapka závisti, hoci utekajúci zomrel. Trpkej závisti, ktorá vás samého bolela. V žiadnom prípade to nebola škodoradosť, skôr čosi ako obdiv. Ako smútočná medaila za to, že si trúfol ujsť. Bolo by frivolné pripomínať jeho smrť v rozhovore. Bola by to bývala odpoly zrada seba, lebo tým pádom sme sami mysleli na útek. Bolo treba zachovať v hlave pokoj, útek v podmieňovacom spôsobe, nádej na lepšiu, vašu vlastnú príležitosť. A to sa najlepšie dalo mlčky. Čo ľudia robili pred útekom?  Niektorí šli za vešticou. Chceli zmerať svoje šance pomocou kariet alebo čítania z kávovej usadeniny. Chceli predvídať náhodu, možno si aj nakloniť osud. Mala som priateľku – krajčírku a vešticu. Dávala som si od nej šiť šaty. Ale raz, keď som náhodou práve bola u nej skúšať, prišiel k nej zákazník na veštenie. Dôverovala mi, poznali sme sa odjakživa. Schovala ma v izbe a jeho usadila ku kuchynskému stolu. Dvere od izby boli len privreté – všetko som počula. Áno, šlo o útek. A veštenie musí byť vieryhodné, podstatný bol text veštice, kávová usadenina sama to nezmôže. A ten text bola poézia. Znel približne takto: “Tu vidím dve nohy, to si ty. A tam, kde si, je niečo zelené. Nezačína to tu, a nekončí tam. Je to veľké. Aha, teraz vidím tvoj chrbát úplne malinký, vrastá ti to do chrbta. Tam nechoď. Nechoď do kukuričného poľa, do tabakového poľa ani do repného. Ani nechoď cez trávu, nechoď cez zelené. Tu vidím dlhý krk, to je labuť a ty prídeš k trblietavej rieke.” Krajčírka sa odlmčala, vzdychla a spýtala sa: “Vieš plávať? To je Dunaj.” On hovoril ticho, takže jeho odpoveď som nerozumela. Pri počúvaní som myslela na to, aké sú tie surreálne obrazy krásne.

Keď krajinu zachváti vír totálneho zúfalstva, vznikne masová psychóza úteku.  V Sýrii a Eritrei je to tak.

Na každom zostáva visieť krása jazyka – visí na ňom tým viac, čím viac menej má dotyčná osoba dočinenia s jazykom. Keď nie sme ani trochu navyknutí na krásu jazyka, vtedy pôsobí najviac. Ale ako môžu byť lži také krásne? Pýtala som sa sama seba. Nebolo to však také jednoduché, pretože krajčírka maľovala obrazy očami do kávovej usadeniny, dešifrovala ich a sama verila tomu, čo tu rozprávala. Bolo to vymyslené, nie lož. A tá krása jazyka sa stala dimenziou, ktorá určila miesto úteku. Náznaky sa v hlave zmenili na konkrétne inštrukcie, mapy úteku, plány s metodikou, hodinami a zemepisnými údajmi. Krása jazyka sa menila na čin. Pochopiteľne, že som sa krajčírky o pár mesiacov opýtala, či niečo o tom človeku vie, či sa mu útek podaril. Povedala, že mal šťastie, je teraz v Kanade.

Heinrich Böll vo svojich Frankfurtských prednáškach na jednom mieste hovorí o “hľadaní obývateľného jazyka”. Po vojne, v krajine, v ktorej boli zbombardované nielen domy, je v tomto výraze pre Bölla zrejme niečo úplne konkrétne. Ale žiadnym ďalším slovom nám nevysvetľuje, čo to je. Len sa to vznáša, a toto kryptické tvorí metaforu a dáva tomu výrazu takú silu. Preto je taký presvedčivý a paradigmatický. Môžete ho použiť, ako budete chcieť. Keď premeníte krásu jazyka na skutok, tak to môže byť “obývateľný jazyk”, práve pri utekaní. Zveríte sa jazyku, aby ste sa dostali zo svojej vlasti, niekam preč, do cudziny, kde každopádne môže byť len lepšie ako doma. A s Böllom potom hneď prejdeme k Jorge Semprúnovi, ktorý hovorí, že nie jazyk ako taký je váš domov, ale to, čo hovoríme. Takže obsah hovoreného môže byť “obývateľným jazykom.” Dávam do súvislosti “obývateľný jazyk” s útekom, pretože Böll sa študentov pýta aj na to, či krajina, ktorú preberajú od vojnovej generácie takú zohavenú, sa niekedy môže stať “štátom, za ktorým by sa ľuďom mohlo cnieť”. Pre Bölla to bola utópia. Pretože on o tom pochyboval. Pretože “v rokoch 1933 až 1939 všetko, čo sa dalo v nejakej forme nazvať Nemecko, zomrelo alebo bolo zahnané do cudziny”. To napísal roku 1960 v liste adresovanom Jenny Aloni, ktorá roku 1939 ušla do Palestíny z Paderbornu a s Böllom ju spájalo celoživotné priateľstvo.

Foto: John Vink / Magnum Photos

Foto: John Vink / Magnum Photos

Böll o tom pochyboval aj preto, lebo aj po vojne bolo považované za “vyhnanie z vlasti” len vyhnanie Nemcov z východu. V sedemdesiatom treťom Böll napísal, že “výraz vyhnanie z vlasti dostáva iný, lepší zmysel, ak za jeho začiatok stanovíme rok 1933”. To však podnes nikto neurobil, nikto bohužiaľ  Heinricha Bölla neposlúchol. Ešte stále neexistuje v krajine nemeckej pamäti miesto, kde by toto prvé vyhnanie státisícov ľudí z nacistického Nemecka bolo téma. Ktoré by ukázalo veľké nešťastie úteku a exilu. Nekonečné cesty až do Mexika, Nového Zélandu alebo Argentíny. Zúfanie na hraniciach, dobré a zlé náhody, bezútešnosť už navždy zničených nervov. Roku 1974, v prejave na zjazde PEN-u v Jeruzaleme Böll hovorí, že “v nemčine je slovo Elend – bieda – prapredkom slova Ausland – zahraničie”.

Záchrana je unavené slovo. Ale všetko na nej je lepšie než život doma s vybuchujúcimi sudmi na uliciach.

Emigranti nikdy nevedeli, či si môžu dovoliť, aby sa im za vlasťou cnelo, z politických, aj z psycholgických dôvodov. Nikto ich nezavolal naspäť. Pritom povojnovému Nemecku by sa bola naliehavo zišla ich skúsenosť a osobná integrita. Ale možnože dnešné Nemecko sa napriek tomu stalo vlasťou, za ktorou sa človeku môže cnieť. Nielen pre nás, čo tu žijeme. Aj pre ľudí, čo musia utekať z diktatúry a vojny. Im sa cnie za mierom a bezpečím. A keďže Nemecko im to dokáže ponúknuť, tak sa im cnie za Nemeckom. Tisícom z nich sa cnie tak isto, ako to musia mať v pamäti východoeurópania v mojom veku – cnie sa im za budúcnosťou. Keď som cestovala vlakom z Temešváru do Bukurešti, koľajnice chvíľu viedli úplne blízko Dunaja, pozdĺž brehu. Bolo vidieť do Juhoslávie. A tam, kde ten úsek začínal, v každom kupé postupne všetci povstávali. Bez dôvodu, bez slova sa všetci postavili, absolútne všetci, vyšli na chodbičku a dívali sa ponad hranicu do Juhoslávie. Mladí, starí, a stáli aj policajti a vojaci v uniformách. Ticho ako pri hypnóze. Bolo to zjavenie, každý vedel o každom ďalšom, na čo teraz myslí. Mlčanie a dívanie, oči ako šikmé zrkadlá. Čajka či lastovička vo vzduchu, prelietala človeku hrdlom. A keď sa vlak zasa vzdialil od hranice, všetci sa bez slova vrátili do kupé. Všetci si posadali, znovu sa rozprávali o tom, o čom predtým, ako keby by to prerušenie ligotavým Dunajom vôbec nebolo. Mňa tá hypnóza na chodbičke vždy trochu rozrušila, mala som taký elektrizujúci pocit, keď som si predstavila, aké by to bolo, keby všetci z toho vlaku odrazu mohli ujsť. Po všetky tie roky sa utekalo masovo, ibaže tajne, nezávisle od seba v jednotlivých skrytých akciách. A nebolo to tak iba v Rumunsku. Nikto nespočítal, koľko ľudí utekalo z východoeurópskych diktatúr, deň po dni. Keď potom prišli sovietske tanky v päťdesiatom šiestom do Budapešti a v šesťdesiatom ôsmom do Prahy, ušlo na Západ vyše 200 000 Maďarov a 400 000 Čechov (a Slovákov, pozn. Salon.eu.sk) Preto ma tak nekonečne rozčuľuje, že východoeurópske krajiny sa dnes tvária, ako keby utekanie nepatrilo k ich histórii. Práve “Prechádzajúci sa”, ktorí sa v Drážďanoch neštítia dožadovať sa Putina, by to mali vedieť. Múrom v NDR sa predsa postavil útekom cynický pomník. Myslím, že keď krajinu zachváti vír totálneho zúfalstva, vznikne masová psychóza úteku. V Sýrii a Eritrei je to tak. A ten vír ustane len, keď opadne zúfalstvo, vraždenie diktátora, vojny a apokalypsa islamistického teroru. Vojna je politický nepriateľ a vojnoví utečenci sú politicky prenasledovaní a každý jeden potrebuje ochranu. Táto ochrana sa nedá obmedzovať len preto, že ju potrebujú toľkí. Pred útekom sú očakávania do budúcnosti nekonkrétne. A aj po úteku sa sú stále menlivé. No akokoľvek, príchod je pociťovaný ako záchrana. Záchrana je unavené slovo. Ale všetko na nej je lepšie než život doma s vybuchujúcimi sudmi na uliciach. Heinrich Böll bol vo vojne a napísal: “Väčšinou umierali mladí, a mladým sa nezomiera ľahko: vo slovách ‘zavraždení’ alebo ‘padlí’ je úradnícky klam; v tých slovách sa predstiera okamžitá povaha smrti, ale tá bola dopriata iba nemnohým. Umierajúci utíchnu spôsobom, ktorý sa rovná opovrhnutiu, aj trochu mrznú, pretože desivý majestát, ktorý ich čaká, je studený.” Dovtedy sa ľuďom cnelo za budúcnosťou, ale po príchode vám budúcnosť sedí na koži. Budúcnosť znie ako útočisko, ale to je klam. Pretože budúcnosť je abstraktná a útočisko konkrétne. Útočisko je pod chodidlami skutočné miesto. Ale budúcnosť je neskutočný čas, ktorý sám seba nepozná. Prítomnosť totiž nikdy neprestane, minulosť si ťaháme so sebou. Ktovie, možnože budúcnosť začína vtedy, keď po úteku prvý prvý pokoj.

Ďakovný prejav pri udelení Ceny Heinricha Bölla 2015
© Herta Müller
Ďakujeme Herte Müller, že nám darovala práva na slovenský preklad.