Nekompromisné hľadanie pravdy / Esej

Svetlana Alexijevič opísala život v komunistickom Rusku s nesmiernou odvahou. Preto je Nobelova cena pre ňu aj politickým signálom.

Foto: Isolde Ohlbaum

Foto: Isolde Ohlbaum

Svetlana Alexijevič sa nepohodlne pýta a neúnavne hľadá pravdu.

V októbri 2013 získala Mierovú cenu nemeckých kníhkupcov, a teraz, o dva roky neskôr, nasleduje Nobelova cena za literatúru – správne a zároveň významné rozhodnutie. Sotva kto s takou subtílnosťou preniká do pocitového sveta Ruska, do senzitivity jeho každodennosti a ideologických prepletení ako Svetlana Alexijevič v jej dokumentárnych príbehoch, ktoré majú charakter rozprávania, ústneho podania. Ak si dnes pretierame zrak pri pohľade na agresívnu ruskú politiku na Ukrajine, musíme si pripomenúť knihy Svetlany Alexijevičovej. Homo sovieticus s jeho túžbou po imperiálnej veľkosti nikdy neprestal existovať, tvrdí s drastickou názornosťou v epochálnom diele Doba z druhej ruky. Život na troskách socializmu. Vladimir Putin sa v tejto perspektíve javí len ako vykonávateľ vôle ľudu.

Svetlana Alexijevič vie, o čom hovorí. Narodila sa v štyridsiatom ôsmom ako dcéra Ukrajinky a Bielorusa v západoukrajinskom Ivano-Frankivsku, o niečo neskôr sa s rodičmi presťahovala do Bieloruska, kde jej rodičia pracovali ako dedinskí učitelia. Vyštudovala žurnalistiku na univerzite v Minsku a pracovala ako redaktorka v časopise. V tom čase začala písať reportáže a poviedky v ruštine. Časom si vygenerovala vlastný žáner: príbehy vydestilované z rozhovorov. Ponúka ľuďom svoje uši, počúva ich výpovede a ten mnohohlasný chór spája do dokumentárneho “eposu”. Jeho autentickosť a existenciálna sila vami zakaždým zatrasie.

Háklivé a tabuizované

V osemdesiatom treťom sa vypytovala žien, ktoré bojovali na frontoch v Druhej svetovej vojne. Vznikla z toho kniha Vojna nemá ženskú tvár – vyšla však až v osemdesiatom piatom za Gorbačovovej perestrojky, autorke sa vytýkal pacifizmus a demontáž hrdinskej sovietskej ženy. Kniha nakoniec vyšla v dvojmiliónovom náklade, bola adaptovaná na divadelné predstavenie a stala sa východiskom pre sedemdielny dokumentárny film.

Svetlana Alexijevičová si vždy vyberala háklivé až tabuizované témy. Roky rešeršovala vojnu v Afganistane, robila rozhovory s bývalými bojovníkmi z Afganistanu, s matkami vojakov, ktorí tam padli. Kniha Zinkoví chlapci kruto obnažuje ono údajne hrdinské ťaženie. Takmer z toho bol proces s autorkou – v Minsku, roku 1992. Unikla súdu len vďaka intervencii zo zahraničia.

V knihe V zajatí smrti (1993) sa venuje téme samovraždy, ktorá sa po kolapse Sovietskeho zväzu stala zvlášť významným fenoménom. Jej rozhovory s ľuďmi, ktorí mali za sebou suicidálne pokusy alebo rodinnými príslušníkmi ľudí, ktorí spáchali samovraždu, viedli k záveru, že ochotní skôr vziať si život, než zrieknuť sa ilúzií boli v hrôze z ideologického vákua nielen bývalí frontoví vojaci a pravoverní komunisti, ale aj obyčajní občania.

K jej najvýznamnejším a najotriasajúcejším knihám patrí Modlitba za Černobyl (1997). Po katastrofe atómového reaktora, v dôsledku ktorej ostala zamorená štvrtina územia Bieloruska, Svetlana Alexijevič precestovala – bez ohľadu na zdravotné dôsledky – vyľudnené dediny a zamorené miesta, rozprávala sa s hasičmi, likvidátormi, lekármi, vedcami, presídlencami, a skladala ich svedectvá v stiesňujúcom pohľade zblízka. V úvode k aktualizovanému nemeckému druhému vydaniu z roku 2011 – vzľadom na “druhú atómovú lekciu”, lekciu Fukushimy, jednoznačne hovorí: “Musíme vystúpiť z atómového veku. Hľadať iné cesty. (…) Písala som o minulosti, ale ona sa ukázala byť budúcnosťou.”

Násilie a strach

Pre svoju najobjemnejšiu knihu Doba z druhej ruky. Život na troskách socializmu Svetlana Alexijevič desať rokov križovala celý bývalý Sovietsky zväz, zhovárala sa s frontovými veteránmi a deťmi disidentov, s bývalými vysokými dôstojníkmi aj s mladými reklamnými manažerkami, starými komunistami, dôchodcami, s tadžickými gastarbejtermi a arménskymi utečencami. Počúvala aj rozhovory v kuchyniach a na ulici, aby dostala mnohostranný obraz atmosféry. Máločo ho môže pretromfnúť v ponurosti. Naprieč generáciami a prostrediami dominujú traumy, násilie a strach.

Nesú mená ako vojna, stalinizmus, ideologická represia alebo boj o podiel na zisku v ére prechodu.

Sovietsky človek, trúchliaci za stratenou veľkosťou, pevne zotrváva vo svojom skepticizme k západným hodnotám, či už trhovej ekonomike alebo demokracii. Svetlana Alexijevič ho identifikuje krok za krokom, to on tvorí solídnu masu, o ktorú sa momentálne opiera Putinov režim. Kto dáva prednosť sláve národa pred blahobytom a slobodou, ľahko sa dá zviesť ideológiami. Preňho dnes platí: “Pomáhať bratom, to je dôležitejšie ako klobása v chladničke.”

Keby bol Západ namiesto nádeje v majstrovský príbeh o hladkej tranzícii od diktatúry k demokracii a od komunizmu k trhovej ekonomike radšej počúval diagnózy Svetlany Alexijevičovej, bol by dnes lepšie na Rusko pripravený. “Malí ľudia,” na výpovediach ktorých sa väčšinou zakladá jej “oral history”, sú totiž dokonale reprezentatívni pre poškodenú ruskú spoločnosť. So svojimi neraz tragickými rodinnými príbehmi žijú na miestach, kam sotva zablúdia pozorovatelia zo Západu.

A to, že sa v rozhovoroch s takou dôverou otvárajú, je všetko, len nie samozrejmosť. Tu vstupuje do hry empatia Svetlany Alexijevičovej, jej eminentný dar počúvať a rozhovor viesť jemne cez prekážky a pauzy. Chce to trpezlivosť, vydržať to uvravené mlčanie. Svetlane Alexijevičovej sa to darí, pretože ju každý partner jej rozhovoru zaujíma, často na úžas interviewovaných, ktorí ešte nikdy nepodávali správu o svojom živote a miestami musia bojovať so slzami a s rozpakmi.

Napríklad, žena, ktorá prežila detstvo bez rodičov, pretože boli v gulagu, a ich syn – bývalý bojový pilot v Afganistane, major dekorovaný vyznamenaniami, teraz ako “kramár” predáva sanitu. Cituje slová svojho otca (ktorého po Stalinovej smrti rehabilitovali): “Znovu sú bohatí a chudobní. Jedni žerú kaviár, kupujú si ostrovy a lietadlá, druhí si nemôžu kúpiť ani biely chlieb. Takto to dlho nezostane! Ešte sa raz bude hovoriť, že Stalin bol veľký muž… Sekera tu ešte leží … Sekera prežije svojho pána.”

Bývalý väzeň lágru ako Stalinov sympatizant – na takéto paradoxy odkazuje množstvo ruských životopisov. Aj život osemdesiatsedemročného komunistu, ktorý bojoval za Červených, v roku teroru – 1937 – ho zatkli, ale na rozdiel od jeho ženy unikol deportácii a smrti. Nič nemohlo otriasť jeho vierou v svetovú revolúciu a rozpad Sovietskeho zväzu prežíva ako potupnú porážku. (“Vyhral meštiak. Voš. Červ.”). Svoj veľký trojizbový byt neodkáže vnukom, ale svojej “milovanej komunistickej strane, ktorej vďačím za všetko.”

Zvonenie budíka

Svetlane Alexijevičovej sa podarilo vytiahnuť z ľudí v rozhovoroch príšerné priznania. Svedčia o individuálnych drámach a k tomu zachytávajú celú epochu novších ruských dejín. Rozhodne to nie je ružový obraz a nedáva nám do budúcnosti veľkú nádej, pretože mnohonásobne traumatizovaná spoločnosť toho netuší veľa o slobode. “Sloboda sa nedá doviezť ako švajčiarska čokoláda,” povedala autorka v jednom novinovom rozhovore roku 2013. “Treba s ňou byť dlhý čas v styku, aby sme si vypestovali návyky slobodných ľudí.” To, že Putinova autoritárska a vojnová politika v Rusku naráža na maximálny súhlas, svedčí zreteľnejšie než čokoľvek iné, o deficite občiansko-liberálneho myslenia. A hovorí o tom aj fakt, že Svetlana Alexijevič má vo svojej bieloruskej vlasti biľag zradkyne a že jej knihy vychádzajú len v cudzine.

Svetlana Alexijevič sa nepohodlne pýta a neúnavne hľadá pravdu. Nesadá na lep štátnej lži-propagande, svoje informácie si zháňa z prvej ruky: s námahou a obeťami a s obrovským rešpektom k tým, ktorých sa pýta. Tým, čo ju zaujíma – mimo národných a iných nálepiek – je v konečnom dôsledku človek ako taký, presnejšie povedané: ľudské v človeku. Ako sa dokáže zachovať odvážne pri všetkom, čo ho ohrozuje? A čo zmôže jednotlivec v boji za ľudstvo? Osobnou odpoveďou Svetlany Alexijevičovej sú jej knihy: mnohohlasý zbor s obrovskou silou, ktorý by sme mali pochopiť v neposlednej miere ako zvonenie budíka.

Foto: Svetlana Alexijevič / Archív

Foto: Svetlana Alexijevič / Archív

Text vyšiel v denníku Neue Zürcher Zeitung.