Politika nenávisti / Esej

Zatiaľčo sa novinári hrnuli na budapeštiansku stanicu Keleti, aby mohli podávať správy o tamojšom chaose, a kým tisícky utečencov pochodovali pozdĺž diaľnice M1 k rakúskej hranici, maďarský predseda vlády Viktor Orbán sledoval futbalový zápas Maďarsko-Rumunsko zo svojej V.I.P. lóže na budapeštianskom futbalovom štadióne.

Foto: Valdrin Xhemaj / EPA

Foto: Valdrin Xhemaj / EPA

Pred začiatkom zápasu maďarskí a rumunskí futbaloví chuligáni vykrikovali nacistické heslá a bili sa na štadióne, kam prišli rozgurážení po tom, ako otravovali, urážali a zmlátili stovky zúfalo vyčerpaných utečencov, čo v tej panike pokladali búchanie delobuchov za výstrely.

Viktor Orbán, ktorý si dal nedávno v blízkosti svojej letnej chaty za 20 miliónov dolárov vybudovať futbalový štadión s kapacitou 4 000 divákov a to v dedine, kde nežije ani 2 000 obyvateľov – predčasne odišiel zo schôdzky so zahraničnými pohlavármi v Prahe, len preto, aby stihol zápas v Budapešti. Jeho správanie pripomína Nicolae Ceaușescu, bývalého komunistického diktátora Rumunska. Ani ten sa nikdy nedal vyrušiť pri svojej najmilšej zábave nejakými sociálnymi nepokojmi.

V tom, čo sa deje v Maďarsku, nejde len o celosvetovú utečeneckú krízu a jej dôsledky pre Európu. Je to aj začiatok kampane maďarských volieb roku 2018. A súčasne je to aj varovanie, čo sa môže stať v Európe, no nielen v nej, ak moc v štáte prevezmú radikálni nacionalistickí populisti.

Viktor Orbán nedávno vo Frankfurter Allgemeine Zeitung vyhlásil, že jeho cieľom je “zachovať kresťanskú Európu”. Xenofóbnú kampaň spustil už pred ôsmimi mesiacmi po masakre v redakcii Charlie Hebdo. Obrovskú demonštráciu v Paríži 11. januára si zvolil ako najvhodnejší moment vyhlásiť, že treba zastaviť prílev nekresťanských migrantov do Európy.

Masakra bola pre neho dôkazom toho, že nevyhnutným dôsledkom migrácie je teror – napriek tomu, že vrahovia neboli nedávni prisťahovalci, ale dávno usadení francúzski občania. Trvá na tom, že európska politická korektnosť a dekadentný morálny relativizmus nám bráni postaviť sa proti tejto hrozbe.

Koncom tohto neobvykle horúceho a tragického leta vyhlásil: “Prežívame koniec jednej duchovno-intelektuálnej éry. Éry liberalizmu.” To je však podľa Viktora Orbána “príležitosť, aby národno-kresťanské myslenie znovu získalo nadvládu nielen v Maďarsku, ale v celej Európe.” Na obranu európskeho kresťanstva Maďarsko – spolu s Českou republikou, Slovenskom a Rumunskom – nedávno hlasovalo proti prerozdeľovaniu 120 000 hlavne moslimských uchádzačov o politický azyl v krajinách Európskej únie. Pritom v januári 2014 maďarský minister vnútra vyhlásil, že Maďarsko by bez problémov bolo schopné prijať 170 000 maďarsky hovoriacich Ukrajincov, väčšinou kresťanov, keby boli nútení utekať zo svojej vlasti.Maďarskí demokrati sa teraz ocitli v pozícii nevítaných utečencov vo svojej vlasti, s vládou, ktorá by ich najradšej odtransportovala na rakúsku hranicu.

Maďarskí demokrati sa teraz ocitli v pozícii nevítaných utečencov vo svojej vlasti, s vládou, ktorá by ich najradšej odtransportovala na rakúsku hranicu.

Začiatkom roku 2015 vládnuca strana zaznamenala dramatický pokles popularity v dôsledku obrovských korupčných škandálov, do ktorých boli zapletení členovia vlády i Orbánovej rodiny. Voliči začali inklinovať k neonacistickému Jobbiku, strane, ktorá bohužiaľ predstavuje jedinú opozíciu voči Orbánovej vláde. Títo neonacisti už dlhší čas moralizujú o antikorupčnej politike a ochrane práv a záujmov tých, ktorým hovoria praví rodení Maďari.

Viktor Orbán nastolil utečeneckú otázku ako jedinečnú príležitosť dostať svoju vládu z problémov pomocou vlastnej nacionalistickej, rasistickej a xenofóbnej kampane, no pritom sa samozrejme odlíšiť od neonacistov tým, že odmietne tárať nenávistné nezmysly o Židoch či Rómoch.

Najprv v lete spustil celoštátnu bilbordovú kampaň, vyvolávajúcu strach a nenávisť heslami ako “Keď ste v Maďarsku, musíte rešpektovať našu kultúru” a teraz, ako keby bola vojna, je zas celá krajina posiata obrovskými plagátmi: “Ľud rozhodol, že musíme brániť svoju vlasť”. V porovnaní s radikálnymi postojmi Viktora Orbána teraz neonacisti pôsobia nesmelo a nerozhodne. Keby bol Jobbik spravil to, čo teraz robí predseda vlády, dočkal by sa všeobecného odsúdenia. No predseda vlády sa vydáva za kresťanského spasiteľa Európy.

Podľa oficiálnych učebníc dejepisu – a iné ako oficiálne schválené učebnice dejepisu dnes v maďarských školách neexistujú – je Maďarsko odjakživa poslednou baštou kresťanstva v Európe: proti Mongolom v 13. storočí, proti Osmanskej ríši v 16. a 17. storočí a proti boľševikom za Druhej svetovej vojny.

A v súčasnosti je Maďarsko zas nútené v rámci tohto príbehu tieto hodnoty brániť, pretože Západ skĺzava do morálneho relativizmu, multikulturalizmu a homosexuálnych manželstiev. Logika súčasnej maďarskej zahraničnej politiky diktuje, že jedinou cestou, ako brániť kresťanské tradície občas môže byť spojenectvo s Východom, preto sa treba zapojiť do Putinovho boja proti dekadentnému Západu.

Najvyšší predstavitelia maďarského katolíckeho duchovenstva tiež prispievajú svojou troškou do mlyna nepriateľstva. Kardinál Péter Erdő, ktorý je aj predsedom Európskej biskupskej rady, povedal, že keby cirkev poskytla útočisko utečencom, stala by sa tak prevádzačom ľudí. Szegedský biskup László Kiss-Rigó na výzvu pápeža Františka, že máme preukázať utečencom milosrdenstvo, zareagoval slovami: “Pápež nevie, čo hovorí.” Cirkev a vláda akoby zabudli na pohostinnosť, s ktorou sa maďarskí utečenci stretli na Západe, keď sem utiekli roku 1956 po potlačení revolúcie Sovietmi.

Maďarsko už postavilo plot z ostnatného drôtu pozdĺž srbskej hranice; teraz stavia ďalší plot na hranici s Chorvátskom. Vzťahy so susednými krajinami sú na najnižšom bode od rozpadu Rakúsko-uhorskej monarchie roku 1918. Nový zákon, ktorý prijala vládnuca strana s podporou neonacistických poslancov, oprávňuje vládu vyhlásiť mimoriadny stav, mobilizovať armádnych rezervistov a pristupovať k ilegálnemu prechodu hraníc ako k zločinu, za ktorý hrozí niekoľkoročný trest odňatia slobody.

Viktor Orbán si zvyšuje popularitu šírením hnevu a podnecovaním nenávisti – nielen voči utečencom, ale aj voči tisíckam maďarských občanov, ktorí im pomáhali deň a noc a za každého počasia. Z Maďarska sa stala pevnosť, obohnaná plotom, ktorá si nahovára, že bojuje nielen proti nepriateľovi pred bránami, ale aj proti vnútornému nepriateľovi: sú ním dobrosrdeční Maďari, ktorí si trúfajú prejaviť solidaritu s utečencami, hanbia sa za svoju vládu a pamätajú na to, aký osud postihol našich židovských spoluobčanov roku 1944.

Maďarskí demokrati sa teraz ocitli v pozícii nevítaných utečencov vo svojej vlasti, s vládou, ktorá by ich najradšej odtransportovala na rakúsku hranicu.

Text vyšiel v denníku The New York Times.