Jeden maďarský novinár – ktorý komentoval prúd migrantov z Maďarska do Rakúska, mi povedal: “My už nemáme mestá, máme len rozšírené železničné stanice.”
Foto: Thomas Dworzak / Magnum Photos
Pred dvadsiatimi rokmi bolo Maďarsko a jeho východoeurópski susedia tranzitívne postkomunistické krajiny a viaceré štáty – Bulharsko, Macedónsko, Srbsko – nimi ešte sú. Teraz sa tieto z noci na ráno stali tranzitnými krajinami. A tak popri prílive státisícov migrantov musí Európe robiť starosti aj fakt, že kríza vráža klin medzi jej východnú a západnú polovicu.
To, čo prišlo po komunizme a liberálnych reformách, bolo šírenie cynizmu.
“Kamión hanby” v Rakúsku a scény utopených migrantov vyvolali v mnohých západoeurópskych krajinách vlny súcitu. V Nemecku 60 percent verejnosti podporuje vládu, ktorá ide poskytnúť útočisko 800 000 utečencom – takmer jednému percentu obyvateľstva.
Zatiaľčo vo východnej Európe sa verejnosti súcit podľa všetkého nedotkol a jej lídri z celej sily búšia do rozhodnutia Bruselu o redistribúcii utečencov medzi členské štáty únie. V tranzitných krajinách väčšina podporuje budovanie múrov na svojich hraniciach, nedávny prieskum v Českej republike hovorí, že 44 percent trvá na tom, aby vláda na pomoc migrantom neminula ani jedinú korunu.
Slovenský premiér Robert Fico šiel ešte ďalej a tvrdí, že 95 percent uchádzačov o azyl nie sú utečenci, ale ekonomickí migranti a že jeho krajina je ochotná prijať len kresťanov. Najdesivejšie snáď pôsobí jeden e-mail, ktorý unikol z maďarskej celoštátnej televízie: s inštrukciou, aby sa televízne reportáže vyhýbali obrazom detí migrantov. Zrejme sa maďarská vláda bojí, že obrazy trpiacich detí by mohli obmäkčiť srdcia a nedajbože vzbudiť súcit.
Čo sa to deje s východnou Európou? Ešte pred tromi desaťročiami bola jej symbolom “Solidarita”. Dnes by ju ako symbol skôr vystihovala nálepka “Východná Európa, to je tam, kde bude dobre vyzerať Donald Trump.” Stručná odpoveď znie sklamanie, nedôvera, demografia a demokracia.
To, čo prišlo po komunizme a liberálnych reformách, bolo šírenie cynizmu. Zoči-voči prívalu migrantov a prenasledovaní ekonomickou neistotou – si mnohí Východoeurópania pripadajú zradení vo svojej nádeji, že vstup do Európskej únie bude znamenať začiatok prosperity a koniec krízy, a viaceré ich vlády a ich lídri sa zas boja, že jediný spôsob, ako si znovu získať politickú podporu, je ukázať, že im záleží na vlastných, a cudzinci im môžu byť ukradnutí.
Východoeurópania sú presvedčení, že to im treba pomáhať, že toto bolo súčasťou prísľubu zjednotenej Európy. Sme chudobnejší ako Západoeurópania, ako môže niekto od nás čakať solidaritu? Sľubovali nám turistov, nie utečencov.
Ale nejde tu len o sebaľútosť. Veľa Východoeurópanov, aj keď žijú na križovatkách Európy a Ázie, Ruska a Blízkeho východu, je uzavretých a izolovaných. Bulharská televízia nikdy nemala peniaze ani záujem vysielať reportérov na miesta ako Sýria, čo by bolo mohlo ľuďom priblížiť apokalyptické rozmery toho, čo sa tam odohráva. Afrika v našom politickom zemepise vôbec neexistuje.
V dôsledku toho všetkého sa strach z islamu, terorizmu, nárastu kriminality a všeobecná úzkosť z neznámeho stali jadrom morálnej paniky, ktorú príliv utečencov privolal.
Je zvláštne, že jedným z najmenej diskutovaných faktorov, formujúcich správanie Východoeurópanov je demografia. Pritom tento faktor je kritický. Podľa projekcií OSN sa očakáva, že populácia Bulharska sa do roku 2050 scvrkne o 27 percent.
Malé národy východnej Európy môžu cítiť hrôzu z “etnického miznutia”. Pre nich sú prichádzajúci migranti signálom ich odchodu z dejín, a častý argument, že starnúca Európa migrantov potrebuje, len zosilňuje rastúci pocit existenciálnej melanchólie.
Keď sa človek vidí v televízii starých ľudí, ako protestujú proti tomu, aby sa v ich vyľudnených dedinách, v ktorých sa naposledy narodilo dieťa pred celými desaťročiami, teraz usadili utečenci, trhá vám to srdce na obidve strany. Pre utečencov, ale aj pre starých dedinčanov, ktorým mizne ich svet.
K tomuto deficitu súcitu prispela aj neúspešná integrácia Rómov. Východoeurópania sa boja cudzincov pretože neveria, že štát je schopný integrovať “iných”, čo žijú uprostred nich. A fakt, že krajiny Východnej Európy sú demokracie, nič neuľahčuje. To, čo tu máme pred sebou, nie je nedostatok solidarity; je to zrážka solidarít – národná, etnická a náboženská solidarita narážajú na našu povinnosť ľudských bytostí.
Je už jasné, že migračná kríza Európu existenciálne ohrozuje väčšmi než eurokríza a väčšmi, než ruská anexia Krymu. Donald Tusk, predseda Európskej rady, otvorene vystríha pred nebezpečným rozdelením Západu a Východu Európy.
To všetko neznamená, že samotný súcit vyrieši problémy migrácie, ktoré Európu zaplavujú. Pred niekoľkými rokmi maďarský filozof a bývalý disident Gaspar Miklós Tamás vyslovil tézu, že Osvietenstvo, v ktorom má svoje intelektuálne korene myšlienka Európskej únie, vyžaduje všeobecné občianstvo. Lenže všeobecné občianstvo je podmienené dvomi vecami: buď sa chudobné a nefungujúce krajiny stanú krajinami, ktorých občanmi sa oplatí byť, alebo Európa otvorí svoje hranice všetkým.
No ani jedna z tých dvoch možností sa nečrtá. Tým, že v Lampeduse postavíme Sochu slobody, sa všetko nevyrieši. Frustrujúcimi príkladmi sú Líbya a Sýria: ani zásah Európy v Líbyi, ani nezasahovanie v Sýrii nezastavili vojnu v európskom susedstve.
Európa, rozpoltená medzi morálnu povinnosť pomáhať ľuďom v krajnej núdzi a praktickú nemožnosť pomôcť všetkým bude nútená niektorých prijať a iných nie.
Je hrozné počúvať, ako východoeurópske spoločnosti a vlády tvrdia, že majú morálne právo zatvoriť dvere pred ľuďmi, ktorí utekajú pred smrťou. Deficit súcitu poukazuje na oveľa hlbšiu krízu v srdci európskeho projektu.