Vychovali ma slová. Z nášho kuchynského stola sa v hašterivej kaskáde dôrazných tvrdení a nekonečných otázok rinula ruština, poľština, jidiš, francúzština a svojská napodobenina angličtiny. Bombastické trosky Socialistickej strany Veľkej Británie zo začiatku 20. storočia z éry kráľa Edwarda VII. poletovali po kuchyni v obhajobe Spravodlivej Veci. Celé hodiny som nadšene načúval, ako sa stredoeurópski samouci hlboko do noci škriepili o marxizme, sionizme, socializme. Videlo sa mi, že zmyslom dospelej existencie je rozprávať. A vidí sa mi to podnes.
Ak som sa chcel uplatniť, aj ja som musel rozprávať. Na rodinné slávnosti som si nacvičoval slová, predvádzal som ich a prekladal ich. „Fíha, z neho raz bude právnik,“ hovorievali. „Ten ukecá aj vtákov“, tento zvrat z východolondýnskeho dialektu cockney som sa v detstve márne pokúšal prakticky uplatniť v parku a ani v puberte som s ním celkom neuspel u dievčat. V tom čase som od náruživo polyglotských výmen názorov postúpil k odmeranej elegancii angličtiny BBC.
V päťdesiatych rokoch, keď som chodil na základnú školu, vyučovanie a používanie angličtiny sa riadilo prísnymi pravidlami. Naši učitelia sa snažili vymýtiť akékoľvek, aj tie najmenšie syntaktické prehrešky. Vrcholilo obdobie „správnej“ angličtiny. Vďaka rozhlasovému vysielaniu BBC a filmovým žurnálom v celej krajine platili rovnaké normy správneho jazyka; autorita regionálnych a triednych rozdielov určovala nielen ako sa človek mohol vyjdrovať, ale aj čo sa patrilo hovoriť. Okolo nás zneli veľké množstvá „prízvukov“ (vrátane toho môjho), ich spoločenská hodnota sa však merala podľa presného rebríčka, ktorý poväčšine zodpovedal spoločenskému postaveniu a zemepisnej vzdialenosti od Londýna.
Dal som sa zviesť leskom angličtiny, ktorá v tom čase dosiahla svoj prchavý vrchol. Bolo to obdobie masovej gramotnosti, ktorého úpadok predpovedal Richard Hoggart v elegickej eseji The Uses of Literacy (Používanie gramotnosti 1957). Kultúru rozhýbala nova literatúra protestu a odporu. Triedne bariéry dusivej úctyhodnosti a “správneho” jazyka sa ocitli pod kanonádou diel od Šťastného Jima cez Obzri sa v hneve až po takzvanú “kuchynskú drámu” z konca dekády. No títo barbari formulovali svoje útoky na dedičstvo minulosti v dokonalých kadenciách angličtiny BBC: pri ich čítaní mi nikdy nenapadlo, že kto sa chce búriť, nesmie sa pritom slušne správať.
Keď som začal študovať, bol už zo mňa úplný expert na slová. Trochu dvojznačnú poznámku istého profesora, že som talentovaný „striebroústy rečník“, som si vysvetlil pozitívne ako narážku na to, že sa vo mne spája zdedená sebaistota cambridgskej univerzity s kritickým pohľadom outsidera. Oxbridgský systém seminárov je ideálny pre študentov, ktorí vedia dobre narábať so slovami: neo-sokratický štýl („prečo si to napísal? čo si tým chcel povedať?“) nabáda osamelého diskutéra, aby podrobne zdôvodnil svoje myšlienky, znevýhodňuje však tých utiahnutejších, , uvážlivejších študentov, ktorí sa na seminároch radšej schovávajú v zadnom rade. To všetko len potvrdilo moju vypočítavú vieru vo výrečnosť: pokladal som ju nielen za dôkaz inteligencie, ale za inteligenciu samu.
Chápal som, že v tomto pedagogickom kontexte je najdôležitejšie, aby profesor mlčal? Mlčanie rozhodne nikdy nebolo mojou silnou stránkou, ani za študentských čias, ani keď som sám začal učiť. Niektorí moji najobdivuhodnejší kolegovia boli natoľko utiahnutí, že im robilo ťažkosti zúčastniť sa debát, ba dokonca aj rozhovorov, pretože si každú myšlienku najprv museli dôkladne premyslieť. Závidel som im, že sa vedia tak ovládať.
Výrečnosť sa obvykle chápe ako agresívny typ talentu. Pre mňa však výrečnosť plnila predovšetkým obrannú funkciu: vďaka rétorickej pružnosti si možno vytvoriť ilúziu blízkosti a pritom si udržať odstup. V tom spočíva herecké umenie – svet však nie je divadelná scéna a má to v sebe čosi umelé: príkladom je súčasný americký prezident. Aj pre mňa je jazyk formou obrany pred dôverným vzťahom – z toho možno vyplýva moja romantická slabosť pre protestantov a amerických Indiánov, dve veľmi zdržanlivé kultúry.
Samozrejme, jazyk často slúži na oklamanie outsiderov: spomínam si, že istý vysokopostavený pracovník konzultačnej firmy McKinsey mi raz rozprával, že keď začali s náborom zamestnancov v Anglicku, mal obrovské problémy s výberom mladých pracovníkov – všetci boli neuveriteľne výreční a na počkanie zo seba sypali krásne formulované analýzy. Odkiaľ ste mali vedieť, kto je skutočne inteligentný a kto sa len vycibrene vyjadruje?
Slová môžu klamať, vedia byť zákerné a nespoľahlivé. Pamätám sa, že ako ma očarili imaginárne dejiny Sovietskeho Zväzu, ktoré do svojej série cambridgdských prednášok votkal starnúci trockista Issac Deutscher (the George Macaulay Trevelyan Lectures; knižne vyšli r. 1967 pod titulom Nedokončená revolúcia: Rusko 1917 – 1967). Ich forma tak elegantne prekračovala obsah, že sme mu uverili a detoxikácia si vyžiadala dlhší čas. Púhy rétorický talent, hoci aj ten najpôsobivejší, nemusí znamenať originalitu a obsahovú hĺbku.
Nedostatok výrečnosti však určite znamená nedokonalosť v myslení. Toto tvrdenie možno znie čudne pre generáciu, ktorá si zvykla, že ju chvália za to, čo chcú povedať a nie za to, čo skutočne hovoria. Výrečnosť ako taká začala byť v sedemdesiatych rokoch podozriv : v rámci pohŕdania „formou“ sa nekriticky cenilo číre sebavyjadrenie, pretovšetkým v učebniach. Ale jedna vec je povzbudzovať študentov, aby voľne prejavovali svoje názory a pritom ich predčasne nezadláviť váhou profesorskej autority. A celkom iná vec je, keď profesor úplne odstúpi od formálnej kritiky študentov v nádeji, že ak im dá slobodu, podporí tým samostatné myslenie: „Nezaťažujte sa tým, ako to poviete, rátajú sa len myšlienky.“
Dnes, keď uplynulo štyridsať rokov od 60-tych rokov, sa už nenájde veľa učiteľov, ktorí majú náležitú sebadôveru (a kvalifikáciu), aby vedeli zaraziť neprimeraný spôsob vyjadrovania a jasne vysvetliť, prečo je takéto vyjadrovanie brzdou inteligentného myslenia. Moje revolučné pokolenie v tomto úpadku zohralo významnú úlohu: autonómnemu prejavu jednotlivca sa dnes vo všetkých oblastiach života prikladá prvoradý význam a heslo „robiť to po svojom“ získalo všeobecnú platnosť.
V dnešných časoch sa uprednostňuje „prirodzený“ výraz – v jazyku ako i v umení – pred rafinovanosťou. Bezmyšlienkovite predpokladáme, že sa takto účinnejšie prejavuje pravda, rovnako ako krása. Ale už básnik Alexander Pope vedel, že to nie je pravda („Skutočná duchaplnosť je príroda odetá do najlepšieho hávu / myšlienka zanikne, ak nie je správne podaná“ – Esej o kritike, 1711). V západnej tradícii po celé storočia platilo, že existuje úzka súvislosť medzi presným vyjadrením názoru a dôveryhodnosťou argumentu. Vyskytovali sa najrozličnejšie rétorické štýly, od spartanského až po barokový, ale k samotnému štýlu sa nikdy nepristupovalo ľahostajne. A „štýl“ neznamenal len dobre sformulovanú vetu: za úbohým štýlom sa skrývala úbohá myšlienka. Zmätené slová svedčili v najlepšom prípade o zmätených myšlienkach, v najhoršom o balamutení.
Čoraz väčšia „profesionalizácia“ vedeckých textov – a zúfalstvo, s akým sa predstavitelia humanitných vied uchyľujú do bezpečia „teórie“ a „metodológie“ zvýhodňuje zastieranie faktov. Podporuje aj vzostup falošnej meny povrchného „populárneho“ typu výrečnosti: v historiografii to ilustruje vzostup takzvaných „televíznych profesorov“, príťažlivých práve tým, že si údajne dokážu získať masových divákov, zatiaľ čo ich kolegovia na univerzitách už nemajú záujem komunikovať. Ale zatiaľ čo predchádzajúca generácia predstaviteľov populárnej vedy dokázala zrozumiteľne a s autoritou vysvetliť podstatu problému, dnešní „prístupní“ autori sa až do vedomia divákov nepríjemne vnucujú. Pozornosť divákov sa nesústreďuje na obsah, ale na interpreta.
Toto kultúrne zneistenie plodí svojich jazykových dvojníkov. Platí to aj o technickom pokroku. Vo svete Facebooku, MySpace a Twittera (o správach SMS ani nehovoriach) podrobný výklad nahrádza výstižná narážka. Kedysi sa zdalo, že internet dáva neobmedzené možnosti komunikácie, ale čoraz väčší dôraz na komerciu – „som to, čo kupujem“ – ho stále viac ochudobňuje. Už aj moje deti si všimli, že komunikačná skratkovitosť ich hlavného generačného média prenikla do samotnej komunikácie: „ľudia hovoria ako SMS-ky“
Malo by nás to znepokojovať. Keď slová strácajú integritu, strácajú ju aj myšlienky, ktoré vyjadrujú. Tým, že uprednostňujeme individuálny prejav pred formálnou konvenciou, privatizujeme jazyk podobne ako mnohé iné sprivatizované oblasti. „Keď použijem dáke slovo,“, povedal Bumbrlíček (???) dosť pohŕdavým tónom, „znamená len to, čo chcem, aby znamenalo – ani viac ani menej.“ „Otázka je,“ povedala Alica, „či môžeš dávať slovám rôzne významy:“ Alica mala pravdu: výsledok je anarchia.
Vo svojej esej „Politika a anglický jazyk“ Orwell podrobil svojich súčasníkov ostrej kritike pre to, že jazyk používajú na zatemňovanie a nie na informovanie. Terčom jeho kritiky bol zlý úmysel: ľudia sa podľa neho zle vyjadrovali, pretože chceli povedať niečo nejasné, alebo nechceli povedať veci na rovinu. Zdá sa mi, že dnes nastal problém. Dnešný odfláknutý štýl je prejavom intelektuálneho zneistenia: zle píšeme a hovoríme, pretože si nie sme istí, čo si myslíme a bojíme sa svoje myšlienky vyjadriť jednoznačne („To je len môj názor…“). Nestali sme sa obeťou „newspeaku“, skôr nám hrozí nárast „nospeaku“.
Všetky tieto faktory si teraz uvedomujem oveľa viac, než v minulosti. Odkedy sa ma zmocnilo neurologické ochorenie, čoraz rýchlejšie strácam vládu nad slovami, hoci sa súčasne môj vzťah ku svetu zredukoval na slová. Slová sa zatiaľ naďalej dokonale, disciplinovane a v neobmedzenom rozsahu formujú v tichu mojich myšlienok – pohľad zvnútra je rovnako bohatý ako býval – nedokážem ich však už s ľahkosťou vyjadriť. Z úst sa mi šmýkajú samohlásky a sykavky ako beztvará a nevyzretá hmota aj pre mojich najbližších spolupracovníkov. Službu mi začínajú vypovedať hlasivky, ktoré mi po šestesiat rokov boli spoľahlivé alter ego. Komunikácia, predstavenie, presadzovanie názorov: to všetko sú teraz moje najväčšie slabiny. Čoskoro stratím schopnosť prekladať existenciu do myšlienok, myšlienky do slov a slová do komunikácie a uzavriem sa v rétorickej krajine svojich vnútorných reflexií.
A hoci mám teraz väčšie pochopenie pre ľudí, ktorí sú nútení mlčať, naďalej pohŕdam komolením jazyka. Odkedy ho sám nemôžem voľne používať, ešte väčšimi si uvedomujem význam komunikácie pre republiku: nielen ako prostriedok spolužitia, ale ako súčasť podstaty ľudského spolunažívania. Hojnosť slov, ktoré ma vychovali, vytvárala samostatný verejný priestor – a práve dobre udržiavané verejné priestory nám dnes tak veľmi chýbajú. Ak dovolíme, aby slová spustli, čo ich nahradí? Nič iné nemáme.