Foto: Carlos Barria / Reuters
Dvetisíc rokov Židia silu poznali len v podobe rán, ktoré sme museli znášať. Pred niekoľkými desaťročiami sme sa naučili sami používať silu – a nechali sme sa omámiť jej mocou.
Kladivo a klinec
Pred založením Izraela sa značná časť židovského obyvateľstva Palestíny, najmä členovia extrémne nacionalistickej skupiny Irgun, nazdávali, že vojenskú silu možno použiť na dosiahnutie akéhokoľvek cieľa: aby vyhnali z krajiny Britov a zahnali Arabov, ktorí boli proti vzniku nášho štátu.
V prvých rokoch existencie Izraela premiéri ako David Ben-Gurion a Levi Eshkol našťastie dobre vedeli, že použitie sily má svoje hranice a uchyľovali sa k nemu len ako k poslednému východisku. No od čias Šesťdňovej vojny roku 1967 je Izrael fixovaný na vojenskú silu. Ako vraví príslovie, ak máš veľké kladivo, každý problém vyzerá ako klinec.
Ideu porazíte len tak, že namiesto nej ponúknete lepšiu, príťažlivejšiu a prijateľnejšiu ideu.
Izraelská blokáda pásma Gazy a útok na civilné lode s humanitárnou pomocou sú jednoznačným produktom mantry, ktorá káže, že čo nemožno vyriešiť silou, možno vyriešiť ešte väčšou silou. Tento názor má svoj pôvod v mylnom predpoklade, že vojenská sila dokáže skoncovať s nadvládou Hamasu v Gaze a že palestínsky problém celkovo možno zlikvidovať, namiesto toho, aby sa vyriešil.
Hamas však nie je len teroristická organizácia. Hamas je idea, zúfalá a fanatická idea, ktorú zrodila skľúčenosť a frustrácia mnohých Palestínčanov. Ešte nikdy sa nestalo, že by ideu porazila sila – či už blokáda, bombardovanie, či už tanky, ktoré by ju zrovnali so zemou alebo námorné komandá. Ideu porazíte len tak, že namiesto nej ponúknete lepšiu, príťažlivejšiu a prijateľnejšiu ideu.
Sto a sto
Izraelu sa podarí vytlačiť Hamas jedine tým, že dosiahne rýchlu dohodu s Palestíncami o vytvorení samostatného štátu na Západnom pobreží a v Pásme Gazy v rámci hraníc, vymedzených roku 1967 a s Východným Jeruzalemom ako hlavným mestom. Izrael musí podpísať mierovú dohodu s prezidentom Mahmúdom Abassom a vládou jeho hnutia Fatah na Západnom Pobreží, a tým zredukovať izraelsko-palestínsky konflikt na konflikt medzi Izraelom a Pásmom Gazy. A tento konflikt sa zas dá vyriešiť jedine vyjednávaním s Hamasom alebo, čo by bolo rozumnejšie, zlúčením Fatahu s Hamasom.
Aj keby Izrael ovládol ďalších sto lodí, mieriacich do Gazy, aj keby stokrát vyslal do Gazy okupačné vojská, aj keby použil vojenskú, policajnú či tajnú silu koľkokrát by chcel, sila nikdy nevyrieši problém, vyplývajúci z toho, že v tejto krajine nie sme jediní a ani Palestínčania tu nie sú jediní. My nie sme jediní v Jeruzaleme, ani Palestínčania nie sú v Jeruzaleme jediní. Kým si Izraelčania a Palestínčania neuvedomia logické dôsledky tohto prostého faktu, budeme všetci žiť v stave permanentnej blokády – Gaza pod izraelskou blokádou a Izrael pod medzinárodnou a arabskou blokádou.
Život a sloboda
Nechcem znevažovať význam sily. Beda krajine, ktorá účinnosť sily berie na ľahkú váhu. Bez jej použitia by Izrael neprežil jediný deň. Ale ani na sekundu nesmieme zabudnúť, že sila je účinná len ako preventívny prostriedok, ktorý bráni zničeniu a dobytiu Izraela a ochraňuje naše životy a slobodu.
Každý pokus použiť silu nie ako preventívne opatrenie, nie v sebaobrane, ale ako spôsob zlikvidovať problémy a umlčať myšlienky povedie len k ďalším katastrofám podobným ako tá, ktorú sme si sami spôsobili v medzinárodných vodách oproti pobrežiu Gazy.