Milica Schraggeová
Do jesene bude všetko v poriadku
Artforum
Bratislava 2010
Každý spisovateľ vie, že literatúra je len chudobnou príbuznou reality, ktorá ako na bežiacom páse chrlí dramatické príbehy s nepredvídateľnými zvratmi.
Literatúra samotná nie je ničím iným než pokusom tie príbehy zjednodušiť a vnútiť im vnútornú logiku a zmysel. Funkciou literatúry je teda to, čo v prírode obstaráva princíp entropie snaží sa usporiadať chaos.
Spisovatelia sa často uchyľujú k fikcii, pretože vymyslieť príbeh a vnútiť mu zmysel je svojím spôsobom jednoduchšie než skladať nanovo dej, ktorý sa naozaj odohral.
Lenže Milica Schraggeová si nemohla vyberať. Bola prinútená stať sa spisovateľkou, lebo si to vyžiadal príbeh jej syna Filipa.
Keď som pred niekoľkými mesiacmi čítal rukopis knihy, ktorá práve vyšla, bolo mi hneď jasné, že toto dielo je jedným z tých, ktoré stelesňujú samotnú funkciu literatúry.
Autorka mala pred sebou zdanlivo nesplniteľnú úlohu: ako vnútiť logiku a zmysel tomu, že jej syn dostal rakovinu, stratil krátkodobú pamäť a po vyčerpávajúcom boji napokon zomrel?
Vo filme Memento si autori pomohli kriminálnym príbehom a cúvaním v čase, aby vôbec nejako udržali pokope ustavične sa rozpadávajúci svet človeka, ktorý si nepamätá, čo sa udialo pred niekoľkými hodinami. Milica Schraggeová si takú konštrukciu nemohla dovoliť a spoľahla sa na lineárny dej, ktorý čitateľa pohlcuje ako vír a keď ho na konci milosrdne prepustí na hladinu, nastane katarzia, lebo pochopí logiku aj zmysel toho, do ?oho bol vtiahnutý.
Autorka mala iste pôvodne v úmysle napísať príbeh o svojom synovi, aby zachovala jeho pamiatku a mohla sa s ním rozlúčiť. Lenže jej talent ju v tom najlepšom zmysle slova zradil a ona stvorila veľkolepý príbeh o láske, priateľstve, odvahe a zázraku života, čo v konečnom dôsledku víťazí nad desivým chaosom, ktorému sme v každej sekunde vystavení.
Ako v každej dobrej literatúre, aj v tejto knihe sa všetky detaily z reality menia na metafory obecného významu. Filipove zápisky do zošita, ktoré boli v realite technickou pomôckou pri boji so stratou pamäti, sa v literatúre stávajú metaforou dnešného zrýchleného, chaotického sveta bez kontinuity.
Pátranie po Filipovej diagnóze je detektívnym príbehom a zároveň metaforou o našej bezmocnosti voči bytiu, o ktorom nás všetci naokolo presviedčajú, že ho máme vďaka technickému pokroku pod kontrolou. Filipovi priatelia, ktorí ho vťahujú do života, sa stávajú metaforou o novej generácii, ktorá je úplne iná, než si generácia jej rodičov predstavuje. Filipove fotky sa stávajú metaforou ľudskej túžby po kráse, ktorá je darom neznámeho pôvodu. A tak ďalej, a tak ďalej.
Filipova smrť sama osebe je dôsledkom chaosu, ktorý nemá logiku ani zmysel. Ako som povedal na začiatku, funkciou literatúry je snaha ten chaos usporiadať.
Kniha o Filipovi je skvelým príkladom toho, že literatúra je naozaj dobrá, ako sa to v tomto prípade darí.
Text odznel na prezentácii knihy v kníhkupectve Artforum a vyšiel v časopise .týždeň.
Filipovi Schraggemu je venovaná aj kniha jeho sestry Brone Ja a môj brat.
Do .týždňa o nej napísal Juraj Kušnierik:
Broňa Schraggeová
Ja a môj brat
Artforum
Bratislava 2010
Nedá sa ináč, než osobne: s Broňou Schraggeovou sme sa zoznámili pred niekoľkými rokmi Pod lampou v STV. Robili sme program o bratislavskej Škole úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru, ľudovo zvanej ŠUP-ka. Okrem absolventov a učiteľov sme pozvali aj niekoľko študentov ŠUP-ky. Broňa bola medzi nimi. Úplne na konci relácie zahrala na violončele, ktoré si sama vyrobila. Violončelo bolo krásne a Broňa na ňom krásne hrala. Broňa potom študovala animovaný film, často sme sa stretávali v kaviarni Next Apache, kde robila čašníčku. Raz, asi pred dvoma-tromi rokmi som ju stretol na zastávke trolejbusu na Palisádach. Ako sa máš? opýtal som sa.
Teraz alebo celkovo? odpovedala Broňa.
Aj, aj, povedal som ja.
Teraz dobre, celkovo na p…u, povedala.
Zasmial som sa na tom, prehodili sme pár slov a išiel som ďalej. Netušil som, že Broni práve umieral brat. Filip ochorel v roku 2004 a o štyri roky neskôr zomrel. Nebol som sám, kto nič netušil, lebo Broňa o tom veľa nerozprávala. Broňa vlastne celkovo veľa nerozprávala. Po Filipovej smrti sa svojím smútkom prekresľovala. Vznikol z toho komiks, kniha kresieb s minimom slov, no s množstvom krásy a obrovskou silou. Ja a môj brat je s malým odstupom nakreslený denník o láske sestry k bratovi. Nesentimentálny, hlboký a krásny. Niektoré obrázky možno vidieť v galérii SODA, celý príbeh je v knihe. To najsilnejšie je v živote.