Grécky premiér Giorgos Papandreou vyhlásil z idylického ostrova Kastellorizo, že Grécko oficiálne požiada o záchranný balík EU a Medzinárodného menového fondu, a pripravil Grékov na „novú Odyseu“.
Hneď na druhý deň mu jeden fejtonista pripomenul, že na konci Odysey sa na Ithaku dostane jedine Odyseus. Ani jeden z jeho súpútnikov tú cestu neprežil.
Netrvalo dlho a proroctvo toho fejtonistu sa začalo napĺňať. Prví traja spolucestovatelia do Ithaky zomreli v jednej horiacej banke v Aténach v stredu 5. mája. Čiže – návrat do sedemdesiatych rokov, kam teraz znovu patríme.
Neviem, prečo si grécky premiér na vyhlásenie novej Odysey nevybral Ithaku.
Možno preto, že aj sám tuší, že to, čo dnes Grécko prežíva, nie je práve porovnateľné s eposom. Pripomína to skôr tragédiu.
Eposy rozprávajú o veľkých epopejach minulosti. Grécko dnes neprežíva žiadnu epopeju, ale mizernú realitu, ktorá má ešte veľmi ďaleko k tomu, aby sa stala minulosťou. Keby sa však Gréci poobzerali po starovekých tragédiách, hneď by našli vhodný zbor na svoju situáciu. Je zbor z Euripidových Trójaniek, keď nôtia svoj žalospev na troskách Tróje. Nápaditý režisér by zbor doplnil aj o pár Grékov, najlepšie dôchodkýň a dôchodcov. Zato tragédia, ktorá sa odohrala 5. mája v Aténach, to boli Aischylovi Siedmi proti Thébam, v ktorej sa Eteokles a Polyneikes, dvaja bratia Antigony, navzájom zmasakrujú. Tragédiou, ktorá nasledovala po Siedmim proti Thébami, je Sofoklova Antigona, takpovediac druhý diel, v ktorom sa Antigona pokúša svojich dvoch bratov pochovať a narazí na odpor Kreóna. Spočiatku Gréci dúfali, že roly Antigony sa ujme pani Merkelová. Ona však dosť dlho vystupovala v role Kreóna a Grékom, ktorí sa sami museli zhostiť úlohy Antigony, bránila pochovať bratov, v tomto prípade hôr dlhov. K svojim dlhom majú totiž dnes Gréci už takmer súrodenecký vzťah.
Mám však pochybnosti, či je naozaj pani Merkelová tragická postava. Ani George Bush jr. ňou nebol, hoci viacero tragédií vyvolal. Tragické postavy sa nevyznačujú tvrdosťou, ale utrpením a porážkou. Napríklad, Willy Brandt bol takou postavou. Pani Angela Merkelová mi pripomína skôr Aristofanovu Lysistratu.
Podobne ako Lysistrata, ktorá sa snaží zabrániť vojne medzi Aténami a Spartou, aj pani Merkelová, aspoň v posledných dňoch, sa pokúša zastaviť pád eura. Či sa jej to podarí tak, ako sa to podarilo Lysistrate, je zatiaľ otvorené, tak ako zostáva otvorené, či krízu prežijeme. Len keby pani Merkelová stroskotala, to jediné by ju povýšilo na tragickú postavu.
Nemci si myslia, že grécky starovek ovládajú tak dobre ako žiadny iný európsky národ, dokonca lepšie ako sami Gréci. Čo je síce prehnané, ale niečo na tom bude. Kto čítal druhý diel Goetheho Fausta, iste vie, aký bol Nemcom starovek dôverne známy.
Tým by sa tiež dalo vysvetliť, prečo má nemecká zúrivosť na nás v sebe čosi antické. Chcú, aby sme vypili jed ako Sókrates, lebo sme porušili zákony.
Nemci si však, žiaľ, antiku tak zidealizovali, že im z nej jednoducho zmizla jej ľudská stránka a každodenný život. Opäť nám v tom stačí pohľad do druhého dielu Fausta. Goetheho Arkádia v helénskej tragédii nikdy nejestvovala, ani v staroveku, ani dnes. A v postave Euforiona môžeme zbadať veľký rozdiel medzi Nemcami a Angličanmi. Goethe idealizuje lorda Byrona ako Euphoriona. Lenže lord Byron v skutočnosti nechcel zachraňovať starovekú Hellas, ale po boku negramotných gréckych sedliakov a pastierov bojovať proti Osmanom. To je to, čo niektoré nemecké noviny dnes nedokážu pochopiť.
Majú nám za zlé, že sme za dvetisíc rokov nesplodili nového Platóna, Sofokla či Perikla, že sme len húf lúzerov. Glorifikujú síce staroveké Atény, ale ich postoj je postojom Sparťanov. Keďže ich idealizujú, nemôžu vidieť, že styčnou plochou medzi novým a starým Gréckom nie sú veľkí tragédi či filozofi, ale každodenný život.
Každodenný život starovekých Aténčanov, ich mentalita, spôsob, ako robili obchody, ich kľučkovanie okolo zákonov, to všetko je Novogrékom veľmi blízke a známe. Bol to tiež dôvod, pre ktorý sa Sparťania dívali na Aténčanov tak zvrchu.
Život v Sparte bol veľmi usporiadaný, veľmi disciplinovaný, ale aj veľmi fádny. To nebol v Aténach nikdy. Nebol tam fádny život v staroveku a nie je fádny ani dnes, ani v tejto mizérii.
V tomto zmysle má k moderným Grékom omnoho bližšie ako tragédi Aristofanes. Netreba dlho hľadať v jeho diele, aby sme našli tú vhodnú hru. Je ňou Plutos (Bohatstvo). Aristofanes mal geniálny nápad: Plutos nevidí, Bohatstvo je slepec. Všetky ostatné postavy sa snažia Bohatstvo strhnúť k sebe, a ono si všetko nechá, pretože je slepé a bezbranné. Keď sa pozrieme na dnešného Pluta ako na slepca, všetko do seba zapadne: Gréci, eurozóna, finančné trhy, banky – všetko. Pretože aj dnes je Plutos trhaný na všetky strany a nevie sa brániť, pretože je slepý.
V poslednom čase sa ozýva čoraz viac hlasov, ktoré sa boja toho, že nová grécka Odysea by sa mohla rozšíriť na Odyseu európsku. Dúfam, že šéfovia vlád eurozóny pred novodobým Kyklopom, ktorým je dnes medzinárodný finančný trh, na otázku „kto si?“, nebudú musieť odpovedať „nikto“ ako odpovedal Odyseus.
To potom totiž nebude žiadna rafinovaná odpoveď, ale čistá pravda. Ale možno potom Európania dospejú aj k poznaniu, že problém EU nie je prvotne finančný, ale politický.
Text vyšiel v nemeckom preklade v denníku Die Tageszeitung.