Foto: Gilles Peress
Najneskôr v siedmej triede sa nás žiakov pýtali, či sa chceme stať vojakmi alebo dôstojníkmi z povolania. Na triednom stretnutí pred dvomi rokmi mi bývalá nemčinárka, ktorá bola vtedy zároveň zástupkyňou riaditeľa, porozprávala o tom, ako musela každé dva týždne podávať správu o priebehu týchto verbovacích rozhovorov. Keď ste sa nechceli stať dôstojníkom alebo vojakom z povolania, tak ste mali ísť aspoň na tri roky na vojnu. V týchto “rozhovoroch” sa to uvádzalo ako predpoklad, aby ste sa mohli dostať na “rozšírenú strednú školu”, čo bolo zas prvým predpokladom pre získanie maturity.
To, čo som zo začiatku považoval za úspech, totiž že som trval na osemnásťmesačnej základnej vojenskej službe (vlastne na to neexistovalo z oficiálnej strany nijaké ozajstné zdôvodnenie, lebo koho robotnícka trieda uprednostňuje, od toho môže očakávať aj príslušnú protislužbu) sa čoskoro ukázalo ako oportunizmus. Lebo v deviatej triede som mal spolužiaka, suseda v lavici, ktorý úplne odmietol ísť na vojnu.
Takáto konštelácia mohla byť (pokiaľ viem) len na drážďanskej Kreuzschule, v ktorej boli členovia speváckeho zboru Kreuzchor rozdelení do rôznych tried. Narazil som na niekoho, kto sa postavil za svoje presvedčenie. To, že mal choré oči, čo by ho s najväčšou pravdepodobnosťou ušetrilo armády, bolo preňho nepodstatné. Moja mama, ktorá mi nikdy dovtedy nič naozaj nenakázala, jedného dňa zatiahla záchrannú brzdu a zakázala mi čo len vziať do úst slovo odopierač, kým nie som plnoletý, potom nech si už robím, čo chcem. Môj priateľ a sused z lavice, najlepší žiak, musel po desiatej triede odísť zo školy aj speváckeho zboru.
Keďže ako osemnásťročný som sa už sotva mohol s čistým svedomím odvolávať na “kresťanské motívy” odopretia vojenskej služby a keďže som chcel v NDR zostať a vyštudovať tu, nastúpil som po maturite na základnú vojenskú službu k takzvanej “motostreleckej jednotke” v Oranienburgu.
Boli sme ubytovaní v bývalých kasárňach SS bývalého koncentračného tábora Sachsenhausen. Na táborovej bráne bolo osemnásť červených trojuholníkov, lebo v koncentračnom tábore Sachsenhausen vyvražďovali väzňov z osemnástich krajín. Počet červených trojuholníkov bol ako stvorený na to, aby sme podľa nich odratúvali našich osemnásť mesiacov.
Bolo jasné, že k pohraničným jednotkám sa nedostanem. Rok predtým, ako ma povolali, štátna bezpečnosť mňa a moju mamu obvinila z plánovaného (vykonštruovaného) úteku. Okrem toho sme mali príbuzných na Západe.
Obdivoval som a obdivujem všetkých tých, čo mali odvahu odmietnuť službu na hraniciach. Dalo sa to, aj keď vás potom prevelili zvlášť ďaleko od domova. Ale v podstate sme všetci, čo sme zložili prísahu na štátnu zástavu a držali niekedy stráž s ostrou muníciou (strážili sme jednotku, čo hlavne znamenalo, že sme mali zabrániť, aby vojaci pašovali alkohol) mali rozkaz strieľať, aj keď (pokiaľ si to dobre pamätám) až po troch predbežných výstrahách.
To, že diskusia o odpieraní vojenskej služby vôbec nebola taká abstraktná, ako by si bol pomyslel aj môj sused v lavici, som zistil už dva či tri týždne po prísahe, keď v Poľsku vyhlásili výnimočný stav. Vedeli sme, že našu jednotku už na jar vyzbrojili ostrou muníciou.
Strach, že budeme musieť pochodovať do Poľska, vyplýval aj z toho, že sme si mysleli, že naša ľudová armáda v šesťdesiatom ôsmom už raz vpadla do Československa, čo, ako dnes viem, bola dezinformácia. Mal som kamarátov v Leningrade, čo sa báli, že ich ako dôstojníkov pošlú do Afganistanu.
Kto mal niekedy na sebe uniformu, kto musel vyskakovať pri poplachu, vonkajší svet, ak vôbec, mohol vidieť len cez krížovú škáru, a rozkazy dostával vysielačkou, si nemôže byť istý, ako by sa zachoval, keby šlo do tuhého. Dúfam a myslím si, že by som nikdy nevystrelil. Ale čo by som bol urobil?
Ako som sa dočítal v deväťdesiatom piatom v knihe, ktorá vyšla v berlínskom Akademie-Verlagu, náš zásah visel na vlásku. Erich Honecker chcel zasiahnuť, lebo sa bál, že keď už Poliaci nechcú byť bratským národom, NDR bude degradovaná na slepé črevo ostbloku. Sovietsky zväz otáľal, Leonid Brežnev bol chorý a zásah v Afganistane sa vyvinul na fiasko. Zachránil nás – ak sa dá vtedajším protokolom veriť – rumunský diktátor Nicolae Ceausescu. Povedal nie, na čo vycúval aj János Kádár, a z intervencie nebolo nič.
V kasárňach naše debaty stále krúžili okolo otázky, či je rozdiel medzi životom vnútri a za múrmi kasární kvalitatívny, alebo kvantitatívny. To, čo dnes vyzerá ako preháňanie, bolo v našej vtedajšej každodennej komunikácii veľmi dôležité. Ten, kto to považoval za rozdiel kvality, bol presvedčený, že NDR nie je ako armáda. Kto v tom videl kvantitatívny rozdiel, ten spájal kasárenské múry s Berlínskym múrom, čo sa v Oranienburgu, na hranici so Západným Berlínom, dalo vidieť veľmi názorne.
Neviem, aké dôsledky by čerstvo znovuobjavený rozkaz na streľbu v praxi mal pre špeciálnu jednotku štátnej bezpečnosti. Ale tak či tak to nič nemenilo na príšernosti múru. V súvislosti s touto správou sa uvádzal aj počet pohraničníkov, ktorí ušli – 2800, a to číslo ma príjemne prekvapilo.
Ťažké to začne byť, keď sa spýtame na dôsledky takej múrovo-armádno-streleckej skúsenosti. Pred niekoľkými týždňami som našiel v novinách glosu s titulkom: Long Island.
Stálo tam: “Demonštrácia. Na jednej strane Američania s tabuľami, na ktorých stojí: Aliens musia byť vyhodení z krajiny. Preskočili plot, porušili zákon. Na druhej strane stáli Mexičania, ktorí čakali, že budú môcť za pár dolárov čistiť v domoch na pláži bazény alebo kosiť trávnik. Príde polícia. Zamiešajú sa do toho turisti. Nepáči sa im, ako sa tu hovorí o cudzincoch, sami sú cudzinci. From Germany. Ale potom by tomu mali rozumieť, hovorí im demonštrant, veď vtedy dokonca postavili múr, len aby sa k nim nedostali cudzinci. Doteraz sme sa na to dívali celkom inak.”