Pre komunistických papalášov všetci im „poddaní” obyvatelia krajiny jestvovali len ako nerozrôznená sivá masa. Ako ľud, čo je hromadný pojem, podobný stádu. Radi sa oháňali svojím sovietskym, československým ľudom. Všetko robili v záujme ľudu, v jeho prospech a naopak, vôľa ľudu bola to, čím sa riadilo ich rozhodovanie. Pravda, vôľa ľudu sa nedala zmerať a zvážiť, na to tu však boli práve papaláši, aby mu ju spätne vyveštili a tlmočili.
Mantrou našich súčasných politikov a ich volebných sloganov sú ľudia. Už to nie je stádo ľudu, ale ešte stále je to dosť abstraktná veličina. Politici tvrdia, že všetko, čo robia, robia pre ľudí ako takých a tento svoj objav si strážia tak žiarlivo, že metajú hromy-blesky na každého, kto by sa na ňom chcel tiež priživiť. Napríklad Robert Fico na Ivetu Radičovú.
Chýbajúca kategória
Lenže tu niet príliš o čom sa škriepiť. Všetky politické strany tvrdia o sebe, že vznikli pre ľudí, aby slúžili ľuďom, a v ich volebných sloganoch je práve preto určenie „pre ľudí” akosi nadbytočné. To je akoby pekár prišiel s reklamou, že jeho chlieb je pre ľudí. Nebude však bodovať týmto jeho všeobecným určením, ale iba jeho špecifickou chuťou.
Platí to aj na tie strany, slogan „pre ľudí” na otázku chuti politického programu totiž neodpovedá. A tak strany „ľudí” potom rozmieňajú na drobné: na rodiny, matky s deťmi, pacientov, nezamestnaných, seniorov atď., aby preukázali, na ktorých ľudí konkrétne vlastne myslia. Jedna kategória ľudí však v tomto výpočte obvykle zúfalo chýba. Sú to občania.
Politické strany si však nevytvorili ľudia ako takí ani ľudia ako rodiny či ako matky s deťmi, alebo ako bezdomovci, ba ani ako rodoľúbi Slováci, ale výlučne ľudia ako občania, teda ako politické bytosti, ako originálni nositelia moci, ktorú zverujú štátu. Tí, ktorí nielenže majú občiansku legitimáciu, ale sú aj bytostne zainteresovaní na správe vecí verejných. Svoju predstavu o spôsobe a cieľoch jej vykonávania vyjadrujú prostredníctvom politických strán, ich programov a predstaviteľov, ktorým odovzdávajú svoj hlas vo voľbách.
Programové vízie
Ficov Smer vo svojom programovom politickom posolstve slovo „občan” okrajovo použil iba dvakrát a aj tých „ľudí” má na prvom mieste len vo svojom volebnom hesle (Pre ľudí, za Slovensko). V texte zdôrazňuje potrebu silného štátu, ochrany národnoštátnych záujmov, štátnych symbolov, slovenského jazyka, záujmov Slovákov v zahraničí a slovenskej histórie proti veľkomaďarskému šovinizmu. O ľuďoch, ich potrebách a záujmoch sa zmieňuje veľmi zdržanlivo a o občanoch ako o svojich prvoradých politických partneroch už vôbec nie.
Volebný program SDKÚ-DS ako najsilnejšej opozičnej strany akoby v tomto ohľade len súťažil so Smerom, kto z nich je tu viac „pre ľudí”. Počnúc volebným heslom a končiac výrokmi ako „ide nám predovšetkým o ľudí”, hlavná pre nás je „kvalita každodenného života ľudí” a podobne. Aj to všetko slušne rozvádzajú – napríklad v kapitole dôstojný život – ale celok akoby smeroval len ku konzumným hodnotám tohto dôstojného života. „Za najdôležitejší cieľ považujeme vytvárať predpoklady pre zvyšovanie kvality života ľudí a životnej úrovne,” píše sa v úvode ich vízie pre Slovensko.
Tento pragmatický, utilitárny charakter vízie a jej poňatia dôstojného života aspoň čiastočne kompenzuje úvodné slovo k nej od Ivety Radičovej. Tam sa hovorí o rozhodujúcej úlohe občana, občianskej angažovanosti, škoda však, že iba vzhľadom na minulosť: „Rok 1989 bol prejavom odvahy. Mlčiaca väčšina prejavila občiansku angažovanosť. Cieľom zlomu nebol návrat do normálnych pomerov, ale vytvorenie nových pravidiel hry, slobodnej demokratickej spoločnosti.”
Nepríjemní voliči
So skrytým potenciálom týchto len nedávno tak skvele sa angažujúcich občanov Slovenska však akoby sa pre dnešok už ani nepočítalo. Žiadna politická strana neprejavuje ochotu bojovať o ich zapojenie sa do hry, o ich politické prebudenie, o ich vstup na politickú scénu. Akoby sa strany toho skôr báli. Je to naše kolbište, hovoria si, kolbište červených, modrých, zelených, čiernych straníkov a vpád ideologicky nevyhranených občanov na našu scénu by nám len kazil hru. Dokážeme si ju vybojovať aj bez nich. Stačí, keď nás budú voliť.
A tak strany radšej bojujú o priazeň matiek s deťmi, seniorov, nezamestnaných, všetkých čo sa zmestia do kategórie ľudí, okrem občanov ako politicky angažovaných bytostí. Tí by totiž vedeli byť nepríjemní, lebo by sa pýtali na občianske a politické práva, na komplex ľudských práv vôbec, o ktorých vo volebných programoch strán už nie je ani zmienka. Pýtali by sa na práva žien, detí, väzňov, pacientov, imigrantov, čomu sa strany vyhýbajú ako čert krížu.
Ba dokonca by možno mali tú drzosť spýtať sa nebodaj aj na to, ako je to u nás s právami národnostných menšín. O tom volebný program Smeru mlčí ako hrob a program SDKÚ to odbavuje piatimi vetami, z ktorých len dve majú v tomto kontexte zásadnú výpovednú hodnotu: budeme ochraňovať práva Slovákov „v menšinovom postavení” a „tvrdo a nekompromisne budeme odmietať všetky neoprávnené požiadavky” tých ostatných.
Neľútostné pravidlá
V týchto voľbách strany politicky angažovaných občanov ignorujú. Stačí im, keď dostanú hlasy svojich straníkov a všetkých tých spomenutých kategórií „ľudí”, ktoré oslovujú vo svojich programoch a na svojich tribúnach. Tieto hlasy sa totiž získavajú najľahšie, ich nositelia sa najskôr dajú opiť rožkom.
Možno sa však časom o občanov začnú zaujímať aj od strán odlišné politické sily a potom sa strany neprestanú čudovať, odkiaľ sa berie tá spontánnosť politických aktivít, tie požiadavky na zmenu prijatého mechanizmu, na čisté ruky, na vieru vo víťazstvo pravdy nad lžou, spravodlivosti nad cynizmom a úprimnosti nad pretvárkou. Budú tvrdiť, že v reálnej politike takéto blúznenie nemá miesta, že tá ma svoje neľútostné pravidlá.
U nás sa však ten zázrak vzkriesenia občianskej spoločnosti a jej razantného vstupu na politickú scénu raz už stal, prečo by sa teda nemohol zopakovať?
Esej vyšla v prílohe Fórum denníka SME.