Rozhovor s teoretikom kultúry László F. Földényim o pretrvávajúcej kríze Maďarska, rasistických útokoch a novom antisemitizme.
Foto: Peter Župník
Jedenásteho apríla budú v Maďarsku voľby. Všetci pozorovatelia očakávajú skok doprava. Aké sú príčiny tejto biedy? Esejista a literárny kritik László F. Földényi, ročník 1952, patrí medzi najvýznamnejších maďarských intelektuálov. Je docentom komparatívnej literárnej vedy na Univerzita Loránda Eötvösa v Budapešti a k jeho všestrannému esejistickému dielu okrem iného patria diela o Heinrichovi von Kleistovi, Casparovi Davidovi Friedrichov a o melanchólii. Naposledy mu vyšiel o text o Bezosudovosti Imre Kertésza. Rozhovor s László F. Földényim viedol Paul Jandl.
Maďarsko má pred sebou rozhodujúce voľby. Keď pôjdu 11. apríla Maďari do volebných miestností, pravicovo-populistický Fidesz bude môcť počítať s takmer šesťdesiatimi percentami hlasmi. Otvorene antisemitský a rasistický Jobbik si príde približne na dvadsať percent hlasov. Čo sa v Maďarsku deje?
László F. Földényi: Fidesz Viktora Orbána by mohol mať po voľbách aj dvojtretinovú väčšinu. Znamená to, že by sme v Maďarsku mohli mať systém jednej strany. Plno ľudí, ešte aj ľavičiarov, je dnes za tak systém. Za posledných dvadsať rokov sa ukázalo, že čím viac strán má zastúpenie v parlamente, tým je nedostižnejší akýkoľvek konsenzus. Maďarsko nikdy nemalo obdobie, v ktorom by strany v racionálnej diskusii dospelo ku konsenzu. Vždy boli len boje. Politický súper bol vždy vnímaný ako nepriateľ. Ľudia v Maďarsku sú frustrovaní a už nedôverujú systému viacerých strán. Inými slovami, už neveria v demokraciu.
Nie je to – necelých 21 rokov po páde železnej opony – tragický vývoj?
Isteže je tragický. Ale je aj logický. Keď si pozriete uplynulých 250 rokov maďarských dejín, tak to odjakživa tak bolo. Už koncom osemnásteho storočia, keď habsburský cisár Jozef II. chcel v Maďarsku uskutočniť svoje reformy, maďarská šľachta ho zastavila. Vôbec, v Maďarsku sa akékoľvek pokusy o reformy vždy sabotovali. Až do pádu režimu bolo Maďarsko spravované vyslovene jednohlasne a takpovediac autoritársky. Nikdy sme nemali možnosť učiť sa demokracii.
Hovoríte to stoicky alebo rezignovane?
Povedal by som, že je to hodnotovo neutrálny odhad. Ja osobne to považujem za smutné a prežívam to ako veľkú krízu. Pokračujeme v našich dejinách tam, kde sme ich štyridsiatom piatom zanechali. Antisemitizmus, s ktorým sa v Maďarsku evidentne dá robiť politika aj dnes, k tomu takisto úplne patrí. V minulých mesiacoch došlo k toľkým antisemitským výpadom a vyšlo toľko štvavých článkov, že ich skoro nikto už nedokáže všetky vymenovať.
Na rozdiel od iných krajín Maďarsko sa nikdy naozaj nekonfrontovalo s tým, ako hlboko bolo zapletené do holokaustu. Za posledné dva roky bolo z Maďarska deportovaných a v rámci Maďarska zavraždených 600 000 Židov. Bola to občianska vojna proti bezbranným, ktorá sa neskôr, za komunizmu, sa stala tabu. Dodnes sme sa s tou témou nevyrovnali, väzí hlboko v Maďaroch. Antisemitizmus je ako hnisavý vred, ktorý nám teraz praskol. Neplynú z neho skutočné fyzické dôsledky, ale mravne je to totálne dno. Krajina už vlastne nemôže klesnúť hlbšie. A to je vlastne dokonca aj pre Fisdesz šanca, aby tú morálku znovu zdvihol. Fidesz musí odkázať do svojich medzí antisemitské zoskupenia ako Jobbik. Videl by som v tom historickú výzvu. Pravicoví radikáli z Jobbiku snívajú o Veľkom Maďarsku. Štvú proti Židom a homosexuálom, ale hlavne proti maďarským Rómom. Doteraz sa nenašli riešenia, ako Rómov, predovšetkým žijúcich na severovýchode Maďarska, lepšie integrovať do spoločnosti. Problém skupiny obyvateľstva, ktorá je takmer úplne vylúčená z trhu práce a možností ekonomického rozvoja, sa večne len odkladal. Skupiny ako Jobbik využívajú rastúce napätia a rozdúchavajú nenávisť medzi ľuďmi. Čoraz viac dochádza k výbuchom násilia. Je to, ako keby Európa mala niekde uprostred sud s pušným prachom.
To sa od pádu múru nikto nepokúsil krajinu zmodernizovať?
Pokúsil, a nevidel by som maďarské obyvateľstvo ako monolitický útvar. Ale v Maďarsku, aj v terajšom kapitalizme, funguje polofeudálny spoločenský systém. Je to historicky podmienený postoj, že stále dúfame, že nás spasí štát, že nás zachráni vrchnosť. Preto v Maďarsku mohol zvlášť dobre fungovať. Lepšie ako v napríklad v Československu. Ľudia boli s týmto systémom spokojní. Nie náhodou je komunista János Kádár podľa prieskumov v Maďarsku stále najpopulárnejší politik dvadsiateho storočia.
Maďari akoby boli z toho, čo sa stalo po roku 1989, zo všetkých najsklamanejší.
Myslím si, že to je dedičstvo kádárovského komunizmu. Kádár bol veľmi múdry. Dal ľuďom najavo, že existujú tabu. Keď sa ich nebudú dotýkať, budú mať svoje malé slobody. Tabu bol fakt, že Maďarsko je neslobodná, okupovaná krajina, a tabu bola aj krvavo potlačená revolúcia roku 1956. Celé obyvateľstvo sa pred týmto tabu sklonilo, a tak sme si žili relatívne spokojne. Základom tejto vtedajšej spokojnosti bol jeden veľký sebaklam. Lož, ktorá sa nám teraz mstí. Česi či Poliaci boli na tom inak. Keďže obyvateľstvo oboch týchto krajín bolo za komunizmu utláčané a prenasledované oveľa viac, tak naozaj cíti vyslobodenie. Maďarsko tejto svojej lži len ťažko unikne. Bolo by ju treba konečne ako takú pomenovať.
Maďarská filozofka Ágnes Heller si ťažká na to, že kádárizmus ľudí úplne pokazil. Preto žiadna zo strán neprejavila nezvislú iniciatívu ani mobilitu.
Orbán sa túto na počudovanie dodnes trvajúcu Kádárovu popularitu snaží využiť tak, že ho napodobňuje. Preberá jeho výroky, jeho humor, dokonca jeho reč tela. Pôsobí to naozaj strašidelne, ale ľudia jasajú, pretože im pripadá ako otcovská postava. A žne s tým veľké politické úspechy.
Žeby v Maďarsku existovali len utópie nasmerované do minulosti? Maďarsko akoby malo k svojim dejinám tragický vzťah. Akoby trauma rozdelenia Maďarského kráľovstva Trianonskou zmluvou z roku 1920 bola stále živá.
Je možné, že Maďarsko má aj obrazy budúcnosti, ale tie sú stále tajné. Maďari sami sebe pripadajú veľmi tragickí. Osemsto rokov sme nevyhrali ani jednu podstatnejšiu vojnu. Nie sú to teda šťastné dejiny. Aj v hymne sa len ľutujeme a nariekame. Vklinení medzi veľmoci sme boli vždy len ich hračka. Maďari majú množstvo dôvodov žalovať sa, ale na druhej strane aj veľa možností. Veľmi ľahko by to mohla byť aj veľmi efektívna a úspešná krajina. Nie som pesimista. Terajšia naozaj krízová situácia by mohla prispieť aj k tomu, že sa začneme rozvíjať.
Prečo nemáte obavy z toho, že Viktor Orbán zneužije svoju moc? Mohol by zmeniť ústavu a vládnuť celé desaťročia.
Mohol by takto zebetónovať systém jednej strany. Ale keby Fidesz nemal dvojtretinovú väčšinu, opozícia by kedykoľvek prekazila politický konsenzus. To by malo za následok zasa len naťahovanie. Naša dnešná situácia je iná ako predtým. Nie sme kolóniu veľmoci, a už tu nie je žiadne nacistické Nemecko, v tieni ktorého by sme si mohli dovoliť čokoľvek. EU by zabránila najhoršiemu.
Proti xenofóbnemu pravicovému populizmu Jörga Haidera v Rakúsku protestovali státisíce. Zato maďarská občianska spoločnosť je rozvinutá pomerne slabo.
Áno, naozaj je na tom dosť zle. Existujú menšie skupinky, ale predovšetkým mládež v nich nie je zastúpená. Žasnem nad tým, čo sa stalo s mládežou. Predtým bola za to, aby staré systémy padli, teraz odrazu chce väčší poriadok. Túži po jasnej hierarchii a poveloch.
Zasahujú maďarskí intelektuáli vôbec ešte do politickej diskusie?
V diskusiách sa objavujú čoraz menej. Bývajú terčmi útokov. Pred nejakým časom vyšiel v jednom týždenníku článok, ktorý vyzýval obyvateľov, aby ničili knihy Imre Kertésza, Pétera Esterházyho, Pétera Nádasa a Györgya Konráda, vypožičať si ich z knižníc a zničiť. Malo by to byť čosi ako pálenie kníh. To vyšlo v novinách, blízkych Viktorovi Orbánovi. Z toho vidíte, aké vládnu nálady. Kto je kritický k Maďarsku, je hneď vlastizradca. Vie sa, že títo spisovatelia sú v zahraničí veľmi uznávaní, to ľudí znervózňuje. Aj samotný Orbán im v jednom prejave vynadal do „intelektuálskych hviezd“.
Nie je podstatou pravicového populizmu dávať kritikom okamžite nálepky vlastizradcov?
Sú tu pokusy izolovať ich, a Jobbik sa ich okamžite chytá a prekladá do rasizmu a antisemitizmu. Nejde o štát. Hrá sa etnickou kartou, tak sa to v Maďarsku robí už dvesto rokov.
Spisovateľ György Konrád sa vyjadril, že politická kasta v Maďarsku je infantilná, pretože tu sa nekonajú politické debaty, ale len zvady, ktoré sa občas vedú aj ručne.
Áno, je veľmi infantilná, ale mnohé mi pripadá aj ako prevlek. Ujímajú sa starých rolí. Keď sa dívame na zhromaždenie Jobbiku, je to naozaj strašidelná maškaráda. Sú tu paravojenské “Maďarské gardy “. Vyťahujú sa staré uniformy a symboly, skoro ako v divadle. Také niečo sa rýchlo preje. Nemôžete roky pochodovať so zástavami, to unudí ešte aj vlajkonošov.
Vy ste sa prihovárali za to, aby sa otázky národnej identity neprenechávali len a len pravicovým politickým zoskupeniam.
Celá EU sa skladá z národných štátov. Keď sa rozbíja charakter nejakej krajiny, napríklad zásahmi globalizovanej ekonomiky, tak na tom môžu získať hlavne extrémne pravicové politické zoskupenia. Tak to nesmie byť. Národná identita sa nedá preskočiť. Máme svoje rodisko a svoj jazyk. Keď sa musí zdôrazňovať národná identita, tak to už je znak frustrácia, znak, že niečo nefunguje. Národná identita je v dnešnej Európe citlivý konštrukt. V dobrých časoch sa nikto nezaoberá tým, či je Francúz, Nemec alebo Maďar, v zlých – ako nás učia dejiny – sa z toho môže stať veľký problém.
Takže mnohé bude závisieť od toho, akí budú Maďari sebavedomí.
To je otázne už aspoň dvesto rokov. Herder vtedy predpovedal, že Maďari čoskoro vymrú. V skutočnosti rastie maďarský národ rýchlejšie než mnoho iných európskych národov. A Maďarsko za svoje tisícročné dejiny ešte nikdy nemalo takú veľkú šancu, že ho v najbližších rokoch nikto neobsadí.
Možnože je problémom Maďarov skôr to, že sa obsadili sami.
Áno, to je pravda. A nacionalistickým silám v Maďarsku je to stále málo.