Nevinní. Foto: Reuters
Hororový scenár bulharských sestričiek, ktorý Kaddáfí začiatkom týždňa po dlhých rokovaniach s úniou ukončil, mi pripomenul slávny Churchillov výrok: “Balkán produkuje viac dejín, než dokáže spotrebovať.”
Od začiatku dvadsiateho storočia bolo Bulharsko trikrát zapletené do rukojemníckych drám, ktoré, hoci ich protagonisti sa javia odlišne, mali šokujúco podobný priebeh.
Prvýkrát to bolo, keď predsedu bulharskej komunistickej strany Georgija Dimitrova a dvoch ďalších Bulharov obvinili nacisti, že roku 1933 na pokyn Kominterny zapálili Ríšsky snem. Roku 1992 zatkli a odsúdili Sergeja Antonova, zamestnanca Balkan Arlines, obvineného z organizovania atentátu na pápeža na objednávku KGB.
A v deväťdesiatom deviatom, práve vtedy, keď mala Líbya platiť kompenzácie za obete útoku z Lockerbie, bolo zatknutých päť bulharských zdravotných sestier, ktoré pracovali v nemocnici v Benghází. Obvinili ich, že úmyselne nakazili 461 detí – na objednávku CIA a izraelského Mossadu. Mučením ich prinútili priznať sa – spoločne s jedným palestínskym lekárom, ktorý bol utečenec bez štátnej príslušnosti, a tak sa musel zaobísť bez ochraňujúcej krajiny – a odsúdili ich na smrť.
Všetky tieto prípady sa stali predmetom medzinárodnej konfrontácie, a tak ako v tomto poslednom prípade, napokon vždy vyšlo najavo, že obvinení boli nevinní. V prípade prvých dvoch obvinení nariadil oslobodenie samotný súd, v líbyjskom prípade zistila medzinárodná komisia, že infekcia sa v Nemecku začala šíriť už dávno pred prípadom obvinených sestier a lekára.
Prečo Bulharsko? Odpoveď je jednoduchá: je to najslabší spojenec napadnutého väčšieho bloku. Zaútočiť v osemdesiatych rokoch na Sovietsky zväz alebo teraz vydierať francúzskymi či nemeckými rukojemníkmi by bolo neporovnateľne ťažšie. Nehovoriac o Američanoch – tí neváhali Líbyu bombardovať, keď šlo o nich. Bulharsko je perfektný cieľ útoku, je to podbruško silnejších spojencov: bude z toho aféra, ale nie hrozba. Jeho diplomacia je bezmocná, politika nedôsledná. Musíme si len uvedomiť: stovky Bulharov, pracujúcich v Líbyi, teraz čakajú na svoje platy, a hoci vláda im ich sľúbila, nemôže im za týchto okolností zaručiť bezpečnosť. V rámci Európskej únie, ktorej od stroskotania ústavy chýba centrum, sa problém ešte zostruje. Za Sarkozyho zásahom sa skrýva idea stredomorskej kooperačnej zóny, ktorá by mohla predstavovať alternatívu k pristúpeniu Turecka do Európskej únie. Ani ona, ani predaj zbraní a nukleárneho príslušenstva Líbyi ako odmena za zajatie rukojemníkov neznamenajú konsenzus a nemôžu byť ani faktorom, konsolidujúcim jednotu Európskej únie.
Pokiaľ ide o samotné Bulharsko, líbyjský prípad sa stal od pádu komunizmu prvou príležitosťou na inak neznámu národnú jednotu. Vo všeobecnej médiami povzbudzovanej eufórii akoby sa na všetky ostatné otázky zabudlo.
Napríklad tesne pred prepustením rukojemníčok vyšetrovacia komisia spracúvajúca komunistickú štátnu bezpečnosť zistila, že bulharský prezident Parvanov a jeho viceprezident Marin, ako aj niektorí jeho kolegovia boli tajní spolupracovníci (Parvanov pod krycím menom “Goze” a Marin ako “Slávik”) komunistickej štátnej bezpečnosti. No akonáhle prezident slávnostne oznámil omilostenie rukojemníčok, bulharská verejnosť akoby mu všetko odpustila.
Samozrejme, že odvšadiaľ počúvame, akí hrdí by mali Bulhari byť na to, že sa už konečne stanú plnohodnotnými členmi Európskej únie. Lenže je šťastný návrat rukojemníčok skutočne bulharské či európske víťazstvo? Bulharský premiér navrhol, aby Bulharsko “dobrovoľne” zaplatilo 44 miliónov eur, ktoré mu Líbya dlží, do tajomného kompenzačného fondu, ktorý vytvoril katarský emir pre nakazené deti. Takže síce nie priame výkupné, ale nepriame, tak aby si krajina zachránila tvár. Iné krajiny majú ten príklad nasledovať.
Ešte odpornejšie to bude, keď sa Líbya onedlho pre Európu stane prijímacím táborom neželaných prisťahovalcov. Potom by sa medzinárodná verejnosť mala zmobilizovať proti Tripolisu aj proti ropným firmám, ktoré by chceli, aby sa Kaddáfí vrátil na medzinárodnú scénu. V týchto budúcich zápasoch bude Bulharsko sotva figurovať v prvých radoch. Národ sa topí v dojatí, že krajania sú konečne šťastne späť, díva sa na ľudské slzy a počúva srdcervúce príbehy. Podbruško Európskej únie či, ak chcete, jej mäkké časti, sú pripravené na ďalší kopanec.