Foto: Robert Capa / Magnum Photos
Pre pôvodných obyvateľov Ameriky a väčšinu národov, ktoré zostali dlho bez písma, bol čas, keď ľudia neboli ešte naozaj oddelení od zvierat a mohli spolu navzájom komunikovať, mýtickým časom. To, že sa historický čas začal odvodzovať od Babylonskej veže, keď ľudia stratili schopnosť používať spoločný jazyk a prestali si rozumieť, by im muselo pripadať ako absolútne zúženie vecí. Pre nich sa koniec tejto primitívnej harmónie odohrával na oveľa širšej scéne: nezasiahol iba ľudí, ale všetky živé bytosti.
Ešte aj dnes sme si stále matne vedomí tejto prvotnej solidarity medzi všetkými formami života. Máločo tak naliehavo vtláčame našim deťom už od narodenia či takmer od narodenia. Obklopujeme ich simulakrami zvierat, gumovými či plyšovými, a prvé obrázkové knihy, ktoré im dáme pred oči, im ukazujú zvieratá oveľa skôr, než ich uvidia také, aké sú: slona, koníka, somárika, mačku, kohúta, myš, zajačika. Akoby sme im v ich najnežnejšom veku chceli odovzdať nostalgiu za jednotou, o ktorej sa potom už rýchlo dozvedia, že pominula. Nie je na tom ni? čudné, že zabíjanie živých tvorov pre potravu kladie pred ľudí, či si to uvedomujú, alebo nie, filozofický problém, ktorý sa snažili riešiť všetky spoločnosti. Starý zákon z toho robí nepriamy následok nášho pádu. V rajskej záhrade sa Adam a Eva živili ovocnými plodmi. Až od čias Noeho sa z ľudí stali mäsožravci. Je príznačné, že táto trhlina medzi ľudským rodom a zvieratami bezprostredne predchádza príbehu Babylonskej veže, čiže oddeleniu ľudí od seba navzájom, ako by to bol následok toho veľkého rozdelenia či jedna z jeho špecifických podôb. Podľa tejto koncepcie sa jedenie mäsa stalo akýmsi obohatením vegetariánskeho režimu. A naopak, niektoré národy bez písma v tom takmer vidia ľahšiu formu kanibalizmu.
Humanizujú vzťah medzi lovcom a jeho korisťou a prežívajú ho ako druh príbuzenstva, sú spriaznení manželstvom. A lov či rybolov boli tiež istým druhom endo-kanibalizmu. Iné národy, niekedy aj tie isté, sú presvedčené, že celkovú sumu života vo vesmíre treba neustále udržovať v rovnováhe. Lovec alebo rybár, ktorý ju vychyľuje na svoju stranu, ju bude musieť zas prechýliť na úkor svojej vlastnej šance na prežitie. To je zas iný spôsob, ako vidieť v jedení mäsa formu kanibalizmu: podľa tejto koncepcie jeme seba samých v domnienke, že jeme korisť. Pred niekoľkými rokmi, keď sa ešte nehovorilo o chorobe šialených kráv, som v jednom svojom článku vysvetľoval, že choroby zvierat ako Jacob-Creutzfeldtova choroba, bývali spojené s praxou spojenou s kanibalizmom vo vlastnom zmysle tohto slova.
Dnes sa vie, že choroba z tej istej rodiny chorôb, ktorá bola schopná zaútočiť na dobytok v niekoľkých európskych krajinách naraz a pre ľudí, čo ho konzumujú, predstavuje smrteľné nebezpečenstvo, sa prenáša pomletými časťami dobytka. Mäsovo-kostnou múčkou, ktorá slúžila ako krmivo, podľa vzoru, ktorý, mimochodom, nie je v dejinách nový. Dobové texty svedčia o tom, že počas náboženských vojen, ktoré zaplavili Francúzsko v 16. storočí, boli hladujúci Parížania nútení živiť sa chlebom pečeným z múky zo zomletých ľudských kostí, ktoré vynášali z katakomb. Súvislosť medzi mäsitou stravou a formou kanibalizmu v rozšírenom až univerzálnom zmysle má v našej mysli hlboké korene. Vystúpila znovu na povrch s epidémiou choroby šialených kráv, pretože k nebezpečenstvu, že sa nakazíme smrteľnou chorobou, sa pridala hrôza, ktorá sa tradične spája s kanibalizmom – ktorý sme tentoraz preniesli na dobytok. Tak samozrejme, ako sme od útleho detstva vychovaní a navyknutí, zostávame mäsožravcami, aj keď sa väčšmi uchyľujeme k náhradkám mäsa. Isté je, že spotreba mäsa aspoň na nejaký čas významne klesla. Myslím, že je takmer isté, že jedného dňa v budúcnosti bude ľuďom pripadať obraz mäsiarskeho výkladu s hovädzími či bravčovými stehnami zavesenými na hákoch rovnako odporný ako cestovateľom v 16. či 17. storočí kanibalské hostiny pôvodných obyvateľov Ameriky alebo Afričanov či Oceánčanov. Svedčí o tom stúpajúca vlna hnutia ochrancov zvierat: čoraz zreteľnejšie vnímame rozpor, do ktorého nás vrhli naše mravy, rozpor medzi jednotou stvorenia, aká sa prejavila ešte pri vstupe do Noemovej archy, a tým, ako ju sám Stvoriteľ už pri vystupovaní z nej poprel.
Spomedzi všetkých filozofov je Auguste Comte pravdepodobne jediný, kto venoval systematickú pozornosť vzťahom medzi ľuďmi a zvieratami. Robil to spôsobom, o ktorom sa nikdy radšej podrobnejšie nepísalo, lebo sa považoval za intelektuálny výstrelok, ktorému sa tento génius sem-tam neubránil. Napriek tomu si zaslúži, aby sme sa pri čom pristavili. Auguste Comte rozdelil zvieratá do troch kategórií. Do prvej zaradil tie, ktoré tak alebo onak človeka ohrozovali. Navrhuje ich jednoducho zničiť. Do druhej kategórie zhromaždil druhy chované a chránené človekom na jedlo: dobytok, prasatá, ovce, hydinu.
V priebehu tisícročí ich človek tak hlboko premenil, že ich nemôžeme volať zvieratami. Musíme v nich vidieť potravinové laboratóriá, v ktorých sa vyrábajú organické zložky, ktoré naša konštitúcia potrebuje. Túto druhú kategóriu teda Auguste Comte vlastne vylúčil zo zvieracej ríše. No a tú tretiu integroval ako ľudskú. Do nej patria tvory, ktoré považujeme za svojich spoločníkov, ba často aj za svojich aktívnych pomocníkov, zvieratá, ktorých “mentálnu podradnosť často preháňame”. Niektoré, ako napríklad pes a mačka, sú mäsožravé. Iné, keďže sú bylinožravé, nedosahujú takú intelektuálnu úroveň, aby sme ich mohli využiť. Comte navrhuje vychovať z nich mäsožravce. Nie je na tom nič až také nemožné, keď si pomyslíme, že napríklad v Nórsku sa dobytok kŕmi sušenými rybami, keď sa minie iné krmivo. Keď už vďaka novej diéte budú aktívnejšie a inteligentnejšie, budú lepšie uspôsobené na to, aby pomáhali svojim pánom, slúžili ľudstvu. Bude sa im dať zveriť základný dohľad nad zdrojmi energie a strojmi, takže ľudia sa budú môcť venovať iným úlohám. Isteže to bola utópia, to vedel aj Comte, ale o nič väčšia než transmutácia kovov, ktorá bola kedysi počiatkom modernej chémie. Tým, že myšlienku transmutácie uplatnil na zvieratá, len rozšíril utópiu z roviny hmoty na rovinu života.
Tieto poldruhého storočia staré názory sú v mnohom prorocké, presne tak, ako sú v mnohom paradoxné. Naozaj sa naplnilo, že človek priamo aj nepriamo spôsobil, že nespočetné zvieracie druhy vymreli, a mnoho ďalších je vážne ohrozených. Len pomyslite na medvede, slony, nosorožce, vlky, množstvo druhov hmyzu a ďalších bezstavovcov, ktoré človek postupne deň po dni vykynožil tým, ako postupne ničil ich prostredie. Prorocká bola aj vízia zvierat, ktorými sa človek živí, nemilosrdne zredukovaných na potravinové laboratóriá. To hrôzostrašne ilustruje hromadný sériový chov jahniat, prasiat, kureniec. Ten dokonca otriasol aj Európskym parlamentom. A prorockou bola napokon aj myšlienka, že zvieratá tvoriace tretiu skupinu budú človeku aktívne pomáha?, ako o tom svedčia čoraz rôznejšie úlohy, ktoré zverujeme psom, opiciam, špeciálne trénovaným na pomoc invalidom, nádeje, ktoré vkladáme do delfínov. Predstava transformácie bylinožravcov na mäsožravce bola tiež prorocká. Dôkazom toho bola dráma šialených kráv. To však nedopadlo tak, ako si to predstavoval Comte. Ak sme bylinožravce premenili na mäsožravce, nie je to až taká zásadná premena, ako by sme si mohli myslieť. Prežúvavce totiž aj tak nie sú naozaj pravé bylinožravce, lebo sa živia predovšetkým mikroorganizmami, ktoré v špeciálne prispôsobenej tráviacej sústave vznikajú fermentáciou rastlín. Predovšetkým však táto premena nebola myslená na prospech aktívnym spoločníkom človeka, ale na úkor týchto zvierat, ktoré Auguste Comte označil za potravinové laboratóriá. Osudná chyba, pred ktorou dokonca už on svojím spôsobom varoval, keď hovoril, že “prekročenie zvieratstva im môže poškodiť.” Poškodiť môže nielen im, ale aj nám. Vyčlenili sme ich z ich zvieratstva tým, že sme ich premenili ani nie tak na mäsožravce ako na kanibalov, a potravinové laboratóriá sme nechtiac premenili na smrtiace laboratóriá.
Možno raz choroba šialených kráv definitívne vymizne. Možno sa podarí vyvinú? účinnú vakcínu alebo liek, možno ju eliminuje prísny veterinárny dozor nad zvieratami chovanými na mäso. Ale možné sú aj iné scenáre. Šepká sa, že choroba môže raz preskočiť medzidruhové biologické hranice a zasiahnuť všetky zvieratá, ktorými sa živíme, zavládne natrvalo a stane sa jednou z hlavných pliag, ktoré zrodila priemyselná civilizácia a ktoré čoraz vážnejšie kompromitujú uspokojovanie potrieb všetkých ľudských bytostí. Už dýchame len znečistený vzduch. Znečistená je aj voda, ani tá už nie je dostupná bez obmedzenia.
Odkedy sa objavil AIDS, sexuálne kontakty so sebou prinášajú osudové riziko. Všetky tieto fenomény zasahujú hlboko do životných podmienok ľudstva a ohlasujú novú éru. V nej nastupuje toto ďalšie smrteľné nebezpečenstvo, ktoré so sebou prináša jedenie mäsa. Nie je to napokon jediný faktor, ktorý by mohol človeka prinútiť, aby zmenil smer. Vo svete, v ktorom sa svetová populácia pravdepodobne za menej než polstoročie zdvojnásobí, sa dobytok a ostatné chovné zvieratá stanú človeku konkurenciou. V Spojených štátoch, ako hovorí štatistika, slúžia dve tretiny produkcie obilnín na výživu hospodárskych zvierat. Nezabúdajme, že tie nám vo forme svojho mäsa dávajú omnoho menej kalórií, než koľko za života spotrebujú. Napríklad, kura, ako som sa dozvedel, asi pätinu. Zväčšujúca sa ľudská populácia bude na svoje prežitie rýchlo potrebovať celú obilnú produkciu: dobytku a hydine už nezostane nič. Podľa súčasných výskumov by samotná dnešná produkcia obilnín však uživila dvojnásobne početné ľudstvo. Zdá sa, že v západných spoločnostiach sa spotreba mäsa spontánne stenčuje, akoby tieto spoločnosti začínali meniť svoje stravovacie návyky. Ak je to tak, potom choroba šialených kráv, ktorá zrejme odradila konzumentov mäsa, len urýchlila vývoj. Len mu dodala mystickú príchuť nejasného pocitu, že náš druh platí za to, že sa vzoprel prirodzenému poriadku. Poľnohospodári sa chopia úlohy vypestovať rastliny čím bohatšie na bielkoviny, chemici začnú vyvíjať bielkoviny, ktoré sa budú umelo syntetizovať. Ale aj v prípade, že sa hrozba choroby šialených kráv a ďalších chorôb z toho istého kmeňa rozhostí natrvalo, môžeme sa staviť, že náš apetít na mäso celkom nevymizne. Len jeho ukájanie sa stane zriedkavou, drahou a riskantnou záležitosťou.
Japonci poznajú čosi podobné s rybou fugu, z ktorej sa robí sushi. Rybou dokonalej chuti, ktorá pri nedokonalom vyčistení obsahuje smrteľný jed. Mäso sa bude objavovať na stoloch pri výnimočných príležitostiach. Bude sa jesť s takou istou zmesou nábožnej úcty a úzkosti, aká podľa svedectiev dávnych cestovateľov sprevádzala v niektorých národoch hostiny kanibalov. V oboch prípadoch pôjde o spojenie s predkami a zároveň o to, že podstupujeme riziko, ktoré so sebou prináša nebezpečná podstata živých tvorov, ktorí boli či stali sa našimi nepriateľmi. Chov zvierat na mäso už nebude rentabilný a zanikne.
Mäso kúpené v mimoriadne luxusných obchodoch bude výlučne len ulovené. Bývalé naše stáda, ponechané na seba, sa stanú lovnou zverou a ako každá iná zver na vidieku znovu zdivie. Nemôžeme teda tvrdiť, že rozpínanie civilizácie, ktorá sa považuje za globálnu, zuniformizuje planétu. Obyvateľstvo, natlačené do megapolisov veľkých ako vidiek, začne osídľovať ďalšie priestory. A tie, raz a navždy spustošené obyvateľmi, začnú pripomínať pradávne prostredie, v ktorom si vybojujú miesto tie najčudnejšie formy života. Vývoj ľudstva nebude smerovať k monotónnosti, naopak. Bude zvýrazňovať protiklady, dokonca vytvorí nové a znovu nastolí vládu rôznosti. Prelomiť zvyky tisícročia, taká je lekcia múdrosti, ktorú sa raz snáď naučíme od šialených kráv.