Dvadsať rokov po Ceauşescovej poprave je tajná služba stále aktívna – len pod novými menami. Manipuluje so starými spismi, sledovanie a ohováranie pokračuje.
Foto: Leonard Freed / Magnum Photos
Každá cesta do Rumunska je pre mňa aj cestou do iného sveta, v ktorom som nevedela, čo z neho je v mojom vlastnom živote nainscenované a čo je náhoda. Preto som zakaždým vo všetkých svojich verejných vyjadreniach žiadala nahliadnutie do svojich spisov, čo mi zakaždým z iného dôvodu zamietli. Zato tu zakaždým boli indície, že ma zasa, čiže ešte stále, pozorujú.
Minulú jar som bola na pozvanie New Europe College (NEC) v Bukurešti. V prvý deň som s jednou novinárkou a fotografom sedela vo foyer hotela, keď prišiel svalnatý strážnik a žiadal odo mňa povolenie a fotografovi chcel vytrhnúť fotoaparát. Zúril: „Tu sa nesmie fotografovať, ani osoby.“ Nasledujúci večer som chcela ísť s jedným priateľom na večeru. Ako sme sa po telefóne dohodli, kamarát prišiel o šiestej po mňa do hotela. Keď zabočil do ulice, kde stojí hotel, sledoval ho nejaký muž. Keď na recepcii požiadal, aby mi zavolali, recepčná povedala, že musí najprv vyplniť návštevnícky formulár. Zľakol sa, lebo to sa nikdy nerobieva, nebolo to ani za Ceauşescua.
Šli sme do reštaurácie. Znovu a znovu mi navrhoval, aby sme prešli na druhú stranu ulice. Nevedela som, prečo. Na druhý deň som porozprávala Andreiovi Pleşu, riaditeľovi NEC, o návštevníckom formulári a o tom, že priateľa cestou do hotela a nás oboch cestou do reštaurácie sledovali. Andrei Pleşu bol pobúrený a poslal do hotela sekretárku, aby všetky budúce rezervácie stornovala. Riaditeľ hotela klamal, že recepčná bola v práci prvý deň a nevedela sa správať. Ale sekretárka ju poznala, stála v recepcii deň čo deň. Na to riaditeľ povedal, že „šéf“, čiže majiteľ hotela, je bývalý securatista, ktorého už bohužiaľ nikto nezmení. Potom sa usmial a povedal, že NEC síce môže rezervácie stornovať, ale že iné hotely tejto kategórie sú také isté.
Rozdiel je len v tom, že sa to nevie.
Odsťahovala som sa. Už som si viac nevšimla, že by ma sledovali. Buď sa stiahli, alebo pracovali profesionálne, čiže neviditeľne.
Na to, aby vedeli, že na osemnástu potrebujú sledovača, museli odpočúvať moje telefonáty z hotelovej izby. Ceauşescuova Securitate sa nerozpustila, ale len premenovala na SRI (Rumunská informačná služba). Tá podľa vlastných údajov prevzala 40 percent personálu Securitate. Skutočné percento je pravdepodobne ešte vyššie. A tých zvyšných 60 percent sú dnes dôchodcovia (s trikrát vyššími dôchodkami ako iní dôchodcovia) alebo nové hlavy trhovej ekonomiky. Exšpiceľ sa v Rumunsku okrem diplomacie môže uplatniť uplatniť všade.
Kto sa dožadoval prístupu k spisom, šiel na nervy aj priateľom
Otvorenie tajných spisov rumunských intelektuálov zaujímalo asi tak málo ako všetky tie rozpadnuté životopisy okolo nich, ako všetky tie nové dohody straníckych bosov a securitatistov. Keď ste ako ja všetky tie roky verejne žiadali nahliadnutie do spisov, išli ste tým na nervy aj vlastným priateľom. Preto sa spisy namiesto príslušného úradu, neochotne zriadeného roku 1999 na nátlak EU (s krkolomným názvom CNSAS) nachádzali v staronovej tajnej službe. Tá dirigovala prístup k spisom. Úrad jej musel poslať prosebnú žiadosť, ktorej sa niekedy vyhovelo, ale väčšinou sa zamietala, dokonca so zdôvodnením: na požadovanom spise sa ešte pracuje. Roku 2004 som bola v Bukurešti, aby som zdôraznila, že na svojej opakovanej žiadosti o nahliadnutie do spisu trvám. Čudovala som sa, pri vstupe do úradu stáli tri mladé slečny v pančuškách s neónovým leskom, minišatách s hlbokým výstrihom, ako keby to bol vchod do erotického klubu. A medzi slečnami stál vojak s puškou na pleci, ako keby ste vchádzali do kasárne. Riaditeľ úradu sa dal zaprieť, hoci som si s ním dohodla termín.
Začiatkom tohto roka skupina bádateľov narazila na spisy rumunsko-nemeckých autorov skupiny Banát. Securitate mala na každú menšinu osobitné oddelenie. To pre Nemcov sa volalo “Nemeckí nacionalisti a fašisti”, maďarská sekcia sa volala “Maďarskí iredentisti”, židovská “Židovskí nacionalisti”. Len rumunskí spisovatelia mali tú česť, že ich sledovalo oddelenie „Umenie a kultúra“.
Naraz sa našiel aj môj spis s názvom Cristina. Tri zväzky, 914 strán. Založený bol údajne 8. marca 1983 – ale obsahuje dokumenty z predchádzajúcich rokov. Dôvod otvorenia spisu: “Tendenčné skresľovanie reality na vidieku, najmä v dedinskom prostredí”, v mojej knihe Niederungen. Podporené textovými analýzami policajtov. A že patrím ku “krúžku nemecky píšucich autorov”, ktorý je “známy svojimi nepriateľskými prácami”.
Spis je dielom SRI v mene starej Securitate. Desať rokov mala čas na ňom pracovať. Dalo by sa povedať, “robiť mu kozmetiku”, spis je dokonale vypreparovaný.
Tri roky v závode na traktory Tehnometal, kde som bola prekladateľka, tam chýbajú. Prekladala som dokumentáciu k strojom z NDR, Rakúska a Švajčiarska. Dva roky som sedela v kancelárii so štyrmi účtovníčkami. Počítali mzdy robotníkov, ja som trápila svoje hrubé technické slovníky. Nemala som potuchy o hydraulických ani nehydraulických lisoch, pákach ani závitoch. Keď slovník ponúkal tri či aj sedem pojmov, šla som do haly a opýtala sa robotníkov. Povedali mi správne rumunské slovo a ani nemuseli vedieť nemecky – poznali tie stroje. V treťom roku bolo zriadené oddelenie protokolu. Riaditeľ ma tam preložil k dvom novoprijatým prekladateľkám, jednej na francúzštinu, jednej na angličtinu. Jedna bola vydatá za univerzitného profesora, o ktorom sa už, keď som študovala, vedelo, že je securatista. Druhá bola nevesta druhého najvyššieho tajného v meste. Kľúč k skrini so spismi mali len tie dve. Keď prišli zahraniční odborníci, musela som vyjsť z miestnosti. Potom som sa evidentne mala do tejto kancelárie osvedčiť, tajný menom Stana absolvoval dva pokusy naverbovať ma na spoluprácu. Keď som druhýkrát odmietla, rozlúčil sa so mnou: “Ešte ti to bude ľúto. Hodíme ťa do rieky.”
Raz ráno som prišla do práce, moje slovníky ležali na zemi pred dverami kancelárie. Na mojom mieste sedel nejaký inžinier. Už som nemala stôl ani stoličku. Dva dni som zanovito sedela so slovníkmi na betónových schodoch medzi prízemím a prvým poschodím a snažila sa niečo prekladať, aby nikto nemohol povedať, že nepracujem. Úradníci chodili nemo okolo mňa. Moja priateľka Jenny, inžinierka, vedela, čo sa stalo. Každý deň som jej na ceste domov rozprávala o všetkom, čo sa stalo. Prišla za mnou cez obedňajšiu prestávku, sadla si na schody. Jedli sme spolu ako kedysi u mňa v kancelárii. Z reproduktorov zneli ako vždy, robotnícke zbory o tom, ako je ľud šťastný. Jedla a plakala kvôli mne, ja nie. Musela som vydržať. Na tretí deň som si dala veci na Jennin písací stôl, uvoľnila mi jeden roh. Aj na štvrtý. Na piate ráno ma čakala pred dverami: “Už ťa nesmiem pustiť do kancelárie. Predstav si, moji kolegovia tvrdia, že si fízel.”
“Ako je to možné?” spýtala som sa. “Veď vieš, kde žijeme,” povedala. Vzala som si svoje slovníky a sadla si na znovu schody. Teraz som plakala aj ja. Keď som vošla do haly spýtať sa na nejaké slovo, robotníci pískali a kričali Securistka! Bol to začarovaný kruh. Koľkí fízli mohli byť v Jenninej kancelárii a v hale? Boli to útoky prikázané zhora, to ohováranie ma malo prinútiť dať výpoveď.
Na začiatku tých turbulentných rokov mi zomrel otec. Už som nemala samu seba pod kontrolou, musela som sa ubezpečovať o tom, že som na tomto svete. Začala som spisovať svoj doterajší život – z toho vznikli moje poviedky Niederungen.
Že som teraz bola za fízla, pretože som sa odmietla ním stať, bolo horšie ako to verbovanie aj vyhrážky smrťou. Že ma ohovárali práve tí, ktorých som chcela chrániť tým, že som ich odmietla fízlovať. Jenny a zopár kolegov vedeli, aká hra sa tu so mnou hrá. Ale všetci ostatní, ktorých som poznala len z videnia, to nevedeli. Ako som im mala vysvetliť, že ide presne o opak? To nebolo v ľudských silách a Securitate to vedela, a práve preto mi to urobila. A tiež vedela, že táto perfídnosť ma zničí viac ako ich vydieranie. Človek si zvykne aj na smrteľné vyhrážky. Patria k životu, ktorý máte. Vzdorujete strachu až do hĺbky duše. Ale ohováranie vám dušu vezme. Ste už len v obludnom obkľúčení.
Už neviem, ako dlho ten stav trval. Pripadal mi nekonečný. Zrejme to boli iba týždne. Nakoniec ma prepustili.
O tom všetkom sú v mojom spise dve slová, rukou napísané na okraji jedného protokolu o odpočúvaní – o niekoľko rokov som doma rozprávala o pokuse naverbovať ma v tej fabrike. Nadporučík Padurariu na okraj zapísal: “Je to tak.”
Potom prišli výsluchy. Obvinenia: že nepracujem, živím sa prostitúciou, kšeftovaním na čiernom trhu, že som príživníčka. Hovorili mi mená, o ktorých som v živote nepočula. A o špionáži pre Spolkovú spravodajskú službu, pretože som sa kamarátila s knihovníčkou Goethe-Institutu a s jednou tlmočníčkou z nemeckého veľvyslanectva. Ale nielen to. Oni nepotrebovali žiadne predvolávanie, jednoducho si vás vylovili na ulici. Bola som na ceste do kaderníctva a policajt ma odviedol úzkymi dverami do suterénu internátu. Pri stole sedeli traja muži v civile. Malý kostnatý bol šéf. Chcel odo mňa preukaz, povedal: “Tak čo, ty kurva, tak sa zasa vidíme.” Nikdy predtým som ho nevidela. Že som mala sex s ôsmimi arabskými študentmi a dala som si zaplatiť pančuškami a kozmetikou. Nepoznala som ani jedného arabského študenta. Ale keď som to povedala, vyšetrovateľ reagoval: “Keď chceme, nájdeme si dvadsať Arabov, čo to dosvedčia. Uvidíš, bude to parádny proces.” Stále mi preukaz hádzal na zem, musela som sa znovu a znovu zhýbať a dvíhať ho. Takých tridsať, štyridsaťkrát. Keď som spomalila, kopol ma do krížov. Za dverami sa ozval ženský výkrik. Mučenie alebo znásilňovanie, dúfam, že len magnetofón, hovorila som si. Potom som musela zjesť osem vajec natvrdo a zelenú cibuľu so soľou. Všetko som to poprehĺtala. Potom kostnatý otvoril plechové dvere, vyhodil mi občiansky preukaz a kopol ma do zadku. Spadla som tvárou do trávy vedľa nejakých kríkov. Vracala som bez toho, aby som pritom zdvihla hlavu. Bez náhlenia som si vzala občiansky preukaz a šla zasa domov. Vylovenie na ulici bolo hrozivejšie ako predvolanie. Nikto nevedel, kde ste. Človek mohol zmiznúť, už sa nikdy neobjaviť, alebo, ako sa vyhrážali, mohli vás vytiahnuť z rieky ako nafúknutú mŕtvolu. Povedali by: samovražda.
V spisoch nie je žiadny výsluch, žiadne predvolanie, žiadne vylovenie na ulici
Čo je v spise dňa 30. novembra 1986: “Každú cestu Cristiny, do Bukurešti alebo na iné miesto v krajine, treba včas oznámiť na Oddelenie I/A (vnútorná opozícia) a na III/A (protišpionážne), aby bola zabezpečená nepretržitá kontrola.” Že teda nesmiem byť nikde bez sledovania, aby bolo možné “uskutočňovať potrebné kontrolné opatrenie v jej vzťahoch so západonemeckými diplomatmi a západonemeckými občanmi.”
Sledovanie bolo rôzne, podľa účelu. Niekedy ste si ich nevšimli, inokedy boli nápadní, správali sa hrubo a agresívne mlátili okolo seba. Keď mali moje poviedky vyjsť v západoberlínskom vydavateľstve Rotbuch Verlag, s redaktorkou sme sa rozhodli nenápadne stretnúť v Poiana Braşov v Karpatoch. Cestovali sme tam každá zvlášť, kvázi na lyžovačku. Môj muž Richard Wagner odcestoval s rukopisom do Bukurešti. Ja som mala prísť za ním o deň neskôr bez rukopisu. Na stanici v Temešvári nás čakali dvaja muži a chceli nás vziať so sebou. Povedala som: “Bez príkazu na zadržanie s vami nejdem.” Zhabali mi lístok na vlak a občiansky preukaz a než zmizli, povedali mi, že sa odtiaľ nemám pohnúť, kým sa nevrátia. Ale medzitým prišiel vlak, vošla som na nástupište. Bolo to v čase veľkého šetrenia elektrinou, spací vozeň stál v tme na konci nástupišťa. Nastupovať sa smelo až tesne pred odchodom, dvere boli ešte zatvorené.
Aj tí dvaja muži tam boli, chodili hore dolu, vrhli sa na mňa a trikrát ma sotili na zem. Zašpinená a zmätená som vstala, ako keby sa nič nedialo. Keď sa dvere spacieho vozňa konečne otvorili, tlačila som sa pred nimi spolu s ostatnými cestujúcimi. Nastúpili aj tí dvaja muži. Šla som do kupé, odpoly sa vyzliekla, natiahla si na šaty pyžamo, aby som bola nápadná, keď ma odtiaľ budú ťahať. Keď sa vlak pohol, šla som na záchod a za umývadlo som strčila list pre Amnesty International. Dvaja muži stáli na chodbe a rozprávali sa so sprievodcom. Mala som v kupé dolnú posteľ. Možno, lebo sa tam ku mne ľahšie dostanú, myslela som si. Keď sprievodca prišiel do môjho kupé, dal mi lístok a občiansky preukaz. Opýtala som sa, odkiaľ to má a čo od neho chceli tí dvaja muži chceli. “Ktorí muži?”, povedal mi. “sú ich tu tucty”.
Celú noc som nezadriemala. Bolo to ľahkomyseľné, nastúpiť, hocikde ma za jazdy vyhodia z vlaku na pusté, zasnežené pole. Keď začalo byť vonku sivo, strach sa začal rozpúšťať. Na inscenovanú samovraždu by boli určite využili tmu, myslela som si. Než sa zobudili prví cestujúci, šla som na WC a vybrala schovaný list. Potom som sa obliekla a čakala, kým vlak nedorazí do Bukurešti. Vystúpila som ako keby nič. Ani o tomto dni nie je v spise nič.
Sledovanie malo následky na iných. Tajná služba si všimla jedného priateľa po prvýkrát na mojom čítaní z Niederungen v bukureštskom Goethe-Institute. Vzápätí zisťovali jeho osobné údaje, bol naňho založený spis, a odvtedy ho pozorovali. Je to v jeho spise, v mojom k tomu nie je ani slovo.
Tajná služba prichádzala a odkázala, ako chcela, keď sme neboli doma. Často naschvál zanechávali stopy, ohorky z cigariet, obrazy viseli nakrivo, stoličky boli inak rozostavené. To najstiesňujúcejšie sa ťahalo celé týždne. Z líščej kožušiny, ktorá ležala na dlážke, odrezávali postupne chvost, laby a nakoniec hlavu. Vždy to bolo položené na líščom bruchu. Rezy nebolo vidieť. Prvýkrát som si to všimla pri upratovaní – že tam leží odrezaný chvost. To som si ešte myslela, že je to náhoda.
Keď potom po ďalších týždňoch bola odrezaná zadná laba, začala som mať hrôzu. Kým neodrezali aj hlavu, bolo prvé, čo som urobila, keď som prišla domov, vždy kontrola kožušiny. Mohlo sa stať všetko, byt stratil svoje súkromie. Keď sme jedli, zakaždým ma napadlo, že jedlo môže byť otrávené. O tomto psychologickom terore nie je v spise ani slovo.
V lete 1986 nás navštívila spisovateľka Anna Jonas v Temešvári. Spolu s ďalšími autormi napísali Rumunskému zväzu spisovateľov 4. novembra 4.11.1985 list – ktorý je aj v mojom spise – a protestovali v ňom proti tomu, že nesmiem vycestovať na knižný veľtrh, na evanjelický snem a do svojho vydavateľstva. Návšteva je v mojom spise presne zdokumentovaná, existuje telex z 18. augusta 1986 adresovaný pohraničnému úradu, aby batožinu Anny Jonas pri návrate “čo najdôkladnejšie” prehľadali a hlásili výsledok.
Naproti tomu v spise úplne chýba návšteva novinára z ZEIT-u Rolfa Michaelisa. Chcel so mnou urobiť rozhovor, keď v Nemecku vyšli Niederungen. Poslal mi telegram, že príde, a spoľahol sa na to, že ma nájde doma. Lenže telegram zachytila tajná služba, Richard Wagner a ja sme nič netušiac odcestovali na pár dní za jeho rodičmi na vidiek. Dva dni márne vyzváňal pri našich dverách. Na druhý deň naňho čakali pri odpadovej šachte traja muži a brutálne ho zbili. Na oboch nohách mal polámané päty, bývali sme na piatom poschodí, výťah nechodil, pretože nebola elektrina. Michaelis sa musel vyplaziť na ulicu všetkými štyrmi tmavými poschodiami. Michaelisov telegram v spise chýba, hoci je tam celá zbierka zachytených listov zo Západu. Podľa spisu tá návšteva nikdy nebola. Aj z tejto medzery vidieť, že tajná služba skutky svojho personálu vymazávala, aby pomocou spisu nikoho nebolo možné volať na zodpovednosť. Tak sa zo Securitate po Ceauşescuovej smrti stalo abstraktné monštrom bez páchateľov.
Rolf Michaelis nás chcel ochrániť a napísal o tomto útoku, až keď už sme žili v Nemecku. Zo spisu viem, že to bola chyba. Nie mlčanie, ale len verejnosť na Západe nás dokázali ochrániť. Z môjho spisu tiež vyplýva, že sa proti mne pripravoval surreálny proces za “špionáž pre Spokovú spravodajskú službu”. Odozve mojich kníh na Západe a literárnym cenám v Nemecku vďačím za to, že plán nerealizovali a nezatkli ma.
Rolf Michaelis nám pred svojou návštevou nemohol zavolať, pretože sme nemali telefón. V Rumunsku sa na prípojku čakalo aj roky. Nám ju však ponúkli aj bez žiadosti. Odmietli sme, pretože sme vedeli, že telefón by bol v našom malom bytíku praktickou odpočúvacou stanicou. U priateľov, ktorí telefón mali, sa, len čo prišla návšteva, telefón hneď odkladal do chladničky a hostitelia pustili nejakú platňu. Odmietnutie telefónu nepomohlo, pretože polovica spisového materiálu, ktorý sa mi dostal do rúk, sú protokoly z odpočúvania bytu.
V spise Richarda Wagnera sa nachádza nota de analiza z 20. februára 1985, z ktorej vyplýva, kedy nikto z nás dvoch nie je doma. A: “okamžite bolo zrealizované namontovanie špeciálnych prostriedkov v byte, s pomocou ktorých získavame údaje operatívneho záujmu.” V spise je aj plán na montáž ploštíc. V byte pod nami prevŕtali strop a u nás dlážku. Ploštice boli v obidvoch izbách za skriňami.
Protokoly z odpočúvaní sú plné troch bodiek, pretože odpočúvanie rušila hudba z gramofónu. Ale hudbu sme púšťali preto, že sme si mysleli, že tajná polícia nastavuje mikrofóny. Nikdy sme si nepomysleli, že sa odpočúva vo dne v noci. Isteže vás pri výsluchoch konfrontovali s vecami, ktoré vôbec nemohli vedieť. Ale uprostred šialenej chudoby a zaostalosti Rumunska sme si mysleli, že Securitate si nemôže dovoliť modernú odpočúvaciu techniku. Vlastne sme si tiež mysleli, že síce sme jej nepriatelia, ale že za takú námahu nestojíme. V celom tom strachu sme boli aj tak boli naivní a v rozsahu odpočúvania sme sa zásadne mýlili.
Securitate overovala zamestnanie, pracovisko a politickú spoľahlivosť všetkých obyvateľov nášho desaťposchodového bloku a rozdala osobné dotazníky, zrejme chcela v okolí naverbovalať špicľov. Kto ešte nikdy predtým nebol v zornom poli tajnej polície, dostal pečiatku NECUNOSCUT (neznámy).
Protokoly z odpočúvania sú denné správy. Odpočuté rozhovory sa v nich zhrnujú, relevantné miesta “nepriateľské k štátu” sú zaznamenané doslova. Pri neznámych návštevníkoch sú na okraji otázniky a príkaz vypátrať, kto to je. Aj protokoly z odpočúvania sú neúplné.
Aj najbližšia priateľka je súčasťou systému lásky a zrady
Jedným z našich najbližších priateľov bol Roland Kirsch. Býval za rohom a skoro každý deň bol u nás. Bol inžinier na bitúnku, fotografoval melanchóliu všedných dní a písal prozaické miniatúry. Roku 1996 mu v Nemecku vyšla kniha Sen mesačnej mačky – z pozostalosti, v máji 1989 ho totiž našli v byte obeseného. Susedia dnes hovoria, že v noci, keď zomrel, sa z jeho bytu ozývali hlasy. Ani ja neverím na samovraždu. V Rumunsku trvali vybavovačky všetkých formalít pred pohrebom celé dni. V prípade samovraždy bola samozrejmosťou pitva. Ale rodičia Rolanda Kirscha mali papiere vybavené za deň. Rýchlo a bez pitvy sa dostal pod zem. A v celom tom hrubom zväzku odpočúvacích protokolov sa ani raz nepíše o návšteve Rolanda Kirscha. To meno vymazali, táto osoba nikdy neexistovala.
Na jednu mučivú otázku mi však môj spis predsa len dal odpoveď. Rok po tom, čo som sa vysťahovala, prišla do Berlína na návštevu Jenny. Od šikanovania vo fabrike to bola moja najbližšia kamarátka. Aj po tom, čo ma prepustili, sme sa denne vídali. Ale keď som sa potom v našej berlínskej kuchyni pozrela na jej pas a uvidela tam francúzske a grécke víza, vybehla som na ňu: “Takýto pas sa nedáva len tak, čo si za to urobila?” Jej odpoveď: “Poslala ma tajná polícia, a ja som ťa chcela za každú cenu ešte raz vidieť.” Jenny mala rakovinu – už dávno je mŕtva. Povedala mi, že dostala za úlohu prezrieť náš byt a naše denné zvyklosti. Kedy vstávame a kedy chodíme spať, kde nakupujeme. Ale že keď sa vráti, bude hovoriť len to, na čom sa dohodneme. Bývala u nás, chcela tu zostať na mesiac. Každým dňom vo mne rástla nedôvera. Už po pár dňoch som jej poprehrabovala kufor a našla v ňom telefonické číslo rumunského konzulátu a kópiu nášho kľúča od bytu.
Odvtedy som žila s podozrením, že snáď bola na mňa nasadená od začiatku, že to bolo priateľstvo na objednávku. Ako vidím v spise, SURSA (zdroj) – SANDA im po návrate dala presný plánik bytu.
Rozvíjanie obyčajov ohováraním
V protokole odpočúvania z 21. Decembra 1984 stojí ako poznámka na okraj vedľa Jenninho mena: “Musíme identifikovať JENI, medzi nimi je očividne veľká dôvera.” To priateľstvo, ktoré pre mňa znamenalo tak veľa, zničila tá berlínska návšteva, nalákala ťažko chorú Jenny po chemoterapii na zradu. Kópia kľúča ma presvedčila, že Jenny plní úlohu. Musela som jej povedať, aby okamžite odišla z nášho bytu. Musela som vyhnať svoju najlepšiu priateľku, musela som seba a Richarda Wagnera ochrániť pred jej zadaním. Z toho klbka lásky a zrady sa nedalo vymotať. Tisíckrát sa mi v hlave prehadzovala jej návšteva, trúchlila som za tým priateľstvom, na svoj úžas som zistila, že Jenny sa po mojom odchode dokonca dala dokopy s jedným dôstojníkom Securitate. Dnes som rada, pretože zo spisov je jasné, že blízkosť medzi nami vznikla sama od seba, že ju nezosnovala tajná polícia, že Jenny bola na mňa nasadená, až keď som sa vysťahovala. Človek je už potom skromný a tam, kde je všetko otrávené, hľadá čiastočky, ktoré nie sú kontaminované, čo ako drobné. Som teraz skoro až šťastná, že môj spis je dôkaz, že medzi nami bol naozajstný cit.
Keď v Nemecku vyšli Niederungen a začali chodiť prvé pozvania, nesmela som cestovať. Ale keď k tomu začali pribúdať pozvania na odovzdávanie literárnych cien, Securitate zmenila stratégiu.
Kým dovtedy som bola nezamestnaná, koncom leta 1984 mi nečakane ponúkli učiteľské miesto a hneď prvý deň som dostala od riaditeľa odporúčanie, ktoré bolo potrebné, aby ste mohli cestovať. A v októbri 1984 som naozaj mohla cestovať. Aj obidva nasledujúce razy som mohla ísť literárnu cenu prevziať. Lenže zámer tých ciest, ako teraz vyplýva z môjho spisu, bol zákerný: kolegovia v škole už vo mne nemali vidieť disidentku, ale obľúbenkyňu režimu a na Západe ma mali začať podozrievať, že som agentka.
Na jednom i druhom, zvlášť na tej agentke, tajná polícia usilovne pracovala. Fízlovský personál bol poverený ohováraním smerom na Nemecko. V pláne opatrení z 1. júla 1985 sa spokojne konštatuje: “V dôsledku viacerých zahraničných ciest sa medzi niektorými hercami v Nemeckom štátnom divadle v Temešvári ujala myšlienka, že Cristina je agentkou rumunskej Securitate. Západonemecký režisér Alexander Montleart, dočasne v Nemeckom divadle v Temešvári, už toto podozrenie vyjadril, v prítomnosti Martiny Olczyk z Goethe-Institutu a jedného úradníka Nemeckého veľvyslanectva v Bukurešti.”
Roku 1987 som sa vysťahovala z Rumunska a opatrenia na “kompromitáciu a izoláciu” sa zintenzívnili. V nota de analiza z marca 1989 sa píše: “V kompromitačnej akcii budeme spolupracovať so Službou D (Dezinformácie) tak, že budeme niektoré články alebo niektoré memorandá publikovať v zahraničí – ako keby pochádzali z nemeckej emigrácie – posielať viacerým kruhom a autoritám, ktoré majú v Nemecku vplyv.” Jedným zo špicľov, ktorí boli na to vyhliadnutí, bol Sorin, pretože “má literárne a žurnalistické sklony, ktoré sú pre zahájené aktivity potrebné.”
Tretieho júla 1989 posiela Oddelenie Abteilung I/A raport ústrediu Securitate v Bukurešti. Rumunský spisovateľ Damian Ureche na jeho príkaz napísal list, ktorý mňa a Richarda Wagnera denuncuje, že sme špicli. Je tam žiadosť ústrediu, aby list povolila. Tanečnica jedného folklórneho súboru, ktorý cestoval do Nemecka, ho mala dostať do Rádia Slobodná Európa a do ARD.
Najdôležitejším „partnerom“ na ohováračské opatrenia v Nemecku bolo krajanské združenie banátskych Švábov, banátska Landsmannschaft. Už v osemdesiatom piatom Securitate so zadosťučinením konštatuje: “Vedenie Banátskej Landsmannschaft v Nemecku negatívne komentovalo túto knihu (Niederungen), a to aj spoločne s predstaviteľmi rumunského veľvyslanectva v Nemecku.” Odkedy Niederungen vyšli, Landsmannschaft vo svojom orgáne Banater Post písala: “Fekálna próza, stranícka kurva, špiní do vlastného hniezda” – znelo obvyklé hodnotenie ich vlastnej “literárnej kritiky”. A že som tú knihu od začiatku písala na objednávku Securitate. Keď som sedela na betónových schodoch fabriky, Landsmannschaft zjavne pestovala dobré vzťahy s personálom veľvyslanectva Ceauşescuovej diktatúry. Ja by som sa nebola odvážila tam vôbec vstúpiť, pretože som nevedela, či by som sa odtiaľ vrátila. Pokiaľ ide o vzťahy s Ceauşescuovými diplomatmi, nečudo, že Landsmannschaft za celé tie roky nepovedala na diktatúru krivého slova. Spoločne s režimom robila výpredaj rumunských Nemcov, cena 12 000 mariek na hlavu, čo vyplatila Nemecká spolková republika za každú vysťahovanú osobu, to Landsmannschaft neprekážalo. Ani jej neprekážalo, že toto obchodovanie s ľuďmi bolo pre diktatúru významným devízovým zdrojom. V rovnakej zhode s režimom ma nenávidela a pomáhala v ohováračskej práci. Urobili zo mňa úhlavného nepriateľa a ako permanentný terč jej útokov som sa stala súčasťou landsmannschaftovskej identity. Kto ma ohováral, dokazoval lásku k vlasti. Landsmannschaft teda svoju starostlivosť o tradície a obyčaje rozšírila o ohováranie. V mojom spise sa píše: “Kvôli jej spisom, ktoré vrhajú banátskych Švábov do zlého sveta,“ ma osoby z tohto okruhu mimo Rumunsko „izolovali a blamovali”. A: “Tejto akcie sa zúčastnili aj naše orgány vďaka možnostiam, ktorými v zahraničí disponujeme”. A tiež “Kompromitačný materiál treba poslať aj Horstovi Fasselovi, na adresu jeho inštitútu, spolu s prosbou, aby ho ďalej šíril.” Myslí sa tým Podunajsko-švábsky inštitút v Tübingene, ktorého bol vtedy Fassel riaditeľom. A predtým, v osemdesiatych rokoch bol redaktorom Banater Post. Donášači rumunskej tajnej služby vo svojich správach nafúkli význam banátskej Landsmannschaft v Nemecku do rozmerov, aké nikdy taký nemal.
Jedným z najhorlivejších bol Sorin, ktorý už v osemdesiatom treťom snoril v temešvárskej skupine autorov. Jeden môj známy, ktorý si preštudoval spis svojho medzitým už nebohého otca, zistil z kódovanej značky, ktorá je na každej správe priradená ku kryciemu menu, že Sorin už v osemdesiatom druhom poskytol 38 správ. Aj v mojom spise s vyše tridsiatimi krycími menami špicľov je Sorin jednou z hlavných postáv. V pláne opatrení z 30. novembra 1986 sa vyslovene píše, že Sorin je poverený zistiť, čo mám momentálne v pláne a aké kontakty mám v Rumunsku a v zahraničí. Raz nás v Temešvári navštívil šéf prílohy bukureštských novín Nová cesta spolu s Waltherom Konschitzkym. V protokole z odpočúvania v ten deň si nadporučík Padurariu, ktorý ma vždy vypočúval, na okraj zaznamenáva identifikáciu tohto návštevníka: Sorin.
Už počas diktatúry cestoval tento Sorin pravidelne do Nemecka a ešte pred pádom Ceauşescua sa vysťahoval, ako mnoho securitatistov. Potom bol referentom pre kultúru v Landsmannschafte, od roku 1992 do roku 1998. Odvtedy – keďže ústredie v Mníchove toto miesto vyškrtlo – vykonáva túto funkciu ako čestnú.
Landsmannschaft sa nikdy veľmi nestarala o fízlov vo vlastných radoch. Od svojho založenia roku 1950 si buduje svoju vlasť z dychovky, osláv v krojoch, vyzdobených sedliackych domov a vyrezávaných dverí. Hitlerovu aj Ceauşescuovu diktatúru vždy vytesňovala. Vedúce postavy národno-socialistickej národnej menšiny v Banáte patrili k jej zakladateľom.
Landsmannschaft dnes odmieta skúmať vplyv Securitate vo svojich radoch a tvrdí, že je to premlčané. Vzhľadom na jej politickú váhu v Nemecku je to neprijateľné. Napriek tomu, že združuje len necelých desať percent z vysťahovaných banátskych Švábov, po celé tie roky mala svojich zástupcov v rozhlasových a televíznych radách a kultúrnych inštitúciách. Keď som prišla do Nemecka, rozhlasoví redaktori mi rozprávali, že ich relácia so mnou im priniesla problémy, pretože po vysielaní intervenovala Landsmannschaft. Okrem toho bola po celé tie roky jednou z hlavných prevodovových pák pri vybavovaní žiadostí o vysťahovanie, ktorým sa v niektorých prípadoch snažila zabrániť. Napríklad žiadosť literárneho kritika Emmericha Reichratha, ktorému vychádzali recenzie v banátskom Tellerrande. Aj ja som pred vysťahovaním dostávala od „krajanov“ listy, písali mi: “Nie ste v Nemecku vítaná.” V prechodnej ubytovni v Norimbergu bola kancelária Landsmannschaft hneď vedľa kancelárie Spolkovej spravodajskej služby. Pri vybavovaní formalít ste potrebovali aj pečiatku Landsmannschaft. Prijali ma vetou: “Nemecký vzduch vám neurobí dobre.” Bola som hrozne prechladnutá po noci na otvorenom prívese traktora, ktorým sme prišli na hranice. Bol február. Za vedľajšími dverami, Spravodajskej služby Nemecka, bolo prijatie ešte chladnejšie. Dnes viem, prečo. Ohováračský plán Securitate sa vydaril. “Mali ste kontakt s tamojšou tajnou políciou?” Moja odpoveď: “Ona so mnou, v tom je rozdiel”, neurobila na úradníka žiadny dojem. “Rozdiely nechajte na mňa, za to som platený,” povedal. A: “Ak ste dostali úlohu, teraz to ešte môžete povedať.” Zatiaľ čo všetci ostatní vychádzali z tejto kancelárie v priebehu niekoľkých minút s razítkom, že nepredstavujú riziko, Richarda Wagnera a mňa niekoľko dní oddelene vypočúvali. Moja matka dostala potvrdenie o občianstve automaticky, ale nám celé mesiace hovorili, že je potrebné “podrobné dohľadávanie”. Bolo to smiešne. Na jednej strane mi Úrad pre ochranu ústavy posielal výstrahy pred hrozbami zo strany Securitate: nebývať na prízemí, na cestách neprijímať dary, nenechávať na stole krabičky s cigaretami, nikdy nejsť s neznámymi ľuďmi do bytu, kúpiť si pištoľ na odstrašenie, a tak ďalej. Na druhej strane podozrenie, že som agentka, blokovalo moje nemecké občianstvo.
Pýtam sa, prečo ma Spolková spravodajská služba podozrievala, ale nikdy nevypátrala to množstvo agentov v Landsmannschafte a v emigrácii. Pravdepodobne sa tam spoliehali na informácie z Landsmannschaft. Preto je dnes Nemecko takou útulnou rezerváciou agentov Securitate. Keď si dnes navzájom porovnáte spisy Banátskej skupiny autorov, dá sa v nich identifikovať plno agentov ako Sorin, Voicu, Gruia, Marin, Walter, Matei a mnoho ďalších. Sú to učitelia, profesori, úradníci, novinári, herci. Nikto ich nikdy neodkryl.
Celá nemecká debata o prekonávaní minulosti im môže byť ukradnutá. Sú síce nemeckí občania, ale pre nemecké úrady neprehliadnuteľní. Ich fízlovanie je tu exteritoriálne. A na rozdiel od agentov Stasi po znovuzjednotení Nemecka sa agenti Securitate aj naďalej uplatnili. Dnes totiž sedia v novej rumunskej tajnej polícii.
Nemecký Bundestag financoval prácu Landsmannschaft počas diktatúry aj po nej. Žiadal niekto niekedy vyšetriť, ako sa jej personál zaplietol s rumunskou diktatúrou?
V osemdesiatom deviatom, po páde Ceauşescua, som si myslela, že ohováračské kampane proti mne sú konečne zbytočné. Lenže pokračovali. V deväťdesiatom prvom som ako štipendistka v rímskej Villa Massimo dostala anonymné vyhrážky. A očividne znovu ožila aj listová kampaň Securitate. Keď mi roku 2004 dali Literárnu cenu Nadácie Konrada Adenauera, dostávala nadácia celé hŕby listov plných bežného ohovárania. Tentoraz akciu enormne vystupňovali, aj predsedníctvo Bundestagu, aj predsedníčka poroty, Birgit Lermenová, aj Joachim Gauck, ktorý mal predniesť laudatio, dostali listy, ktoré ma denuncovali ako agentku, členku Komunistickej strany Rumunska a tú, čo špiní do vlastných radov. O štvrť na štyri ráno zvonil telefón u Birgit Lermenovej, presne o polnoci u Bernharda Vogela, predsedu nadácie, a štvrť na jednu u Joachima Gaucka. Nadávky a vyhrážky, s podmazom Piesne Horsta Wessela. Telefonáty sa opakovali celé noci, kým polícia nevypátrala, odkiaľ sa telefonovalo.
Osoba vymyslená vo falšovateľskej dielni sa osamostatnila
Vo svojom spise vystupujem ako dve odlišné postavy. Jedna sa volá Cristina, je to nepriateľka štátu a treba ju likvidovať. Na kompromitovanie tejto Cristiny bola vo falšovateľskej dielni Oddelenia D (dezinformácie) vyfabrikovaná atrapa so všetkými ingredienciami, ktoré mi najviac škodia – bigotná komunistka, bezohľadná agentka. Kamkoľvek som prišla, musela som s tou atrapou žiť. Nielenže ju za mnou posielali, ona tam vždy bola skôr. Aj keď som od začiatku a vždy písala iba proti diktatúre, atrapa dodnes žije vlastným životom. Osamostatnila sa. Diktatúra je už dvadsať rokov pasé, ale atrapa stále svetielkuje naokolo. Ako dlho ešte?
Esej vyšla v týždenníku Die Zeit, v slovenskom preklade v skrátenej verzii v prílohe Fórum denníka SME.