Ach, gubernia neobmedzených možností / Esej

Ako tak sledujeme dianie na Slovenku, máme čoraz naliehavejší pocit, že nápadne kopíruje Revízora.

Ruský dramatik Nikolaj Vasilievič Gogoľ napísal svetoznámu komédiu Revízor v tridsiatych rokoch 19. storočia za cára Mikuláša I. Literárni historici si ju cenia ako vzácny druh komédie, v ktorej nedominuje zápletka, lež charaktery. No výstižnejší by bol azda termín „bezcharaktery”.

Napočudovanie práve bezcharakternosť spravila z Revízora jednu z najnehynúcejších a najhranejších divadelných hier posledných dvoch storočí.

Jeho hrdinovia

Ako tak sledujem dianie v tejto našej krajine, mám čoraz naliehavejší pocit, že nápadne kopíruje Gogoľov príbeh a najmä jeho „hrdinov”. Tá podobnosť nemôže byť náhodná. Svedčí buď o genialite Gogoľa, alebo o nevšednej sčítanosti tých, ktorí v tejto krajine udávajú tón a vládnu bez škrupúľ – podľa vzoru nesmrteľnej komédie a jej protagonistov.

Miestna polícia v nej smrdí od hlavy. Policajný komisár kradne, berie úplatky a spravidla nič nedokáže vyšetriť. Poštár má jedinú vášeň: otvára listy. Strašne ho totiž baví dozvedieť sa čo najviac pikantérií o spoluobčanoch a príležitostne ich použiť proti nim. Školský inšpektor v podstate nerobí nič, len sa panicky bojí akejkoľvek revízie (nevedno prečo: žeby nedodal učebnice či zmrvil jazykový zákon…). Sudca je úplatný hlupák čo sa usiluje vyzerať múdro, úplatky prijíma najradšej v podobe šteniatok poľovníckych psov a v budove súdu chová husi. Skrátka, má iné záujmy než je spravodlivosť. Kazačok však netancuje.

Keď sa v meste objaví neznámy študent, ktorého všetci považujú omylom za revízora z hlavného mesta, začnú mu podliezať a každý udáva každého. Študent menom Chlestakov situáciu využije, vyryžuje z podivného zapadákova, čo sa dá, zvedie mešťanostovu dcéru i ženu, od mešťanostu si požičia okrem mastnej sumy koč aj s koňmi a zdúchne kade ľahšie. Kým zmizne, napíše ešte list priateľovi do hlavného mesta, v ktorom mu vylíči miestne pomery. Keď je už za horami, za dolami, otvorí list poštár a všetko praskne.
Sudcovský striptíz

Prečítal som si ikstý raz Revízora a vzápätí zopár čerstvých novín. I užasol som.

Ministerka spravodlivosti odvolala sudkyňu banskobystrického súdu iba zato, že povedala svoj kritický názor na pomery v súdnictve (žeby husi v budove súdu?). Ale na druhý deň o tej kauze stručne čítam: „ministerka sudkyňu v piatok vyzliekla zo sudcovského talára a v sobotu ju doň opäť obliekla”.
Ach Slovensko, gubernia neobmedzených možností, Gogoľ bledne závisťou. A šéf vyzlečenej-oblečenej sudkyne, ktorý ju prikázal na podnet ministerky z talára vyzliecť, lebo jej existencia sa vraj „stala predmetom politického boja”, ju na druhý deň na pokyn iného politika prikázal opäť do talára obliecť. Obaja vplyvní – politička i politik, teda ministerka a premiér – ktorí tento striptíz iniciovali, sú síce z dvoch bratských koaličných strán, ale to im nebráni, aby zviedli  „politický boj” o talár sudkyne. A šéf súdu, obliekajúci aj vyzliekajúci sudkyňu z talára, sa sám stáva „predmetom politického boja” a mal by sa logicky v duchu pravidiel teraz sám z talára vyzliecť. Keď sa tak stane, konečne uvidíme nahú pravdu a spravodlivosť v našej gubernii!

Pyšný úsmev

Gogoľov policajný komisár, ktorý kradne, berie úplatky a nič nedokáže vyšetriť, takisto zbledne závisťou, keď zistí, ako slovenská polícia promptne vyšetrila sexuálne poklesky františkánskych mníchov a vzápätí svoje sherlockovské odhalenia musela s hanbou odvolať.

A aby si občania  zapamätali, že takéto schopnosti nie sú pre ňu jedinečné, na druhý deň musela zrušiť rozhodnutie z júla o vyhostení 219 chorvátskych futbalových fanúšikov Hajduku Split za „hromadné porušenie verejného poriadku”, keďže nič podobné predpisy Európskej únie, ktorej je toto Slovensko členom, nepoznajú.

A keď už sme pri slovenskej polícii a Gogoľovi, opäť sa „potvrdila pravda” (tentoraz priam vedecky z univerzitných kruhov a podľa starých fotografií), že Hedviga Malinová v nitrianskom parku prepadla a sknokautovala samu seba. Tu sa už Gogoľ pyšne usmieva, lebo tentoraz slovenská polícia a vedecké fotograficko-medicínske autority iba skopírovali jeho slávnu komédiu. Keď v Revízorovi mešťanosta vyčíta policajnému inšpektorovi, že nechal zmlátiť vdovu po kaprálovi, tak sa policajt suverénne bráni: „To je číra lož! Sama sa zmlátila!”

Významná osoba

A keď mešťanosta v závere komédie zistí, že ten sopliak, čo sa vydával za revízora z hlavného mesta, napísal list priateľovi-novinárovi a ten to teraz všetko zverejní, tak sa spravodlivo rozhorčí a hromží sám na seba:
„Takú onucu, také fiťfiriť si pokladal za významnú osobu. A teraz široko-ďaleko po svete rozvláči, čo sa tu zbehlo. A nielenže budem každému na posmech! Ale ešte sa nájde nejaký perohryz, nejaká literárna ploštica a strčí ma do komédie. To ma na tom najväčšmi žerie!.. A všetci sa budú len vyškierať a tlieskať! Čomu sa rehocete, čo? Sami sebe sa rehocete!” kričí v Gogoľovej komédii z javiska na divákov od zlosti brunátny premiér… prepáčte: mešťanosta… Perohryzov on totiž naozaj nemá rád.

Text vyšiel v prílohe Fórum denníka SME.