Foto: Eduard Korniyenko / Reuters
Najmenšie starosti robili Margo Gontarovej mŕtve deti. Na obrazovke jej počítača – na spravodajských weboch či sociálnych médiách – sa to nimi priam hemžilo, spolu s titulkami, ktoré z ich smrti obviňovali ukrajinské fašistické gangy, vyškolené NATO. Písal sa začiatok roku 2014, na Kryme práve prevzali moc vojaci, ktorí vyzerali ako Rusi a hovorili ako Rusi, nosili však uniformy bez označenia. Vojaci, o ktorých Vladimír Putin s jemným úškrnom práve oznámil svetu, že s Ruskom nemajú nič spoločné. Teraz sa východnej Ukrajiny začali zmocňovať separatisti. Margo Gontar sa snažila klásť odpor.
Väčšinou stačilo obyčajné vyhľadávanie na Googli, aby rýchlo našla pôvodné snímky mŕtvych. Niektoré fotografie v skutočnosti pochádzali z iných, dávnejších vojen; niektoré boli dokonca prebraté z filmov. Margo Gontar zverejňovala výsledky svojich rešerší na webe, zvanom StopFake, ktorý sa špecializoval na odhaľovanie klamstiev. V marci ho rozbehli dobrovoľníci ako ona, študenti žurnalistiky na Mohylovej Univerzite v Kyjeve. Tešilo ju, že môže oddeľovať pravdu od lží a do všetkých tých zmätkov vnášať kúsok istoty.
Občas to však bolo zložitejšie. V oficiálnych ruských televíznych správach sa začali objavovať plačúce kypré ženy a starci a rozprávať, ako ukrajinskí nacionalisti bijú rusky hovoriacich obyvateľov. Títo svedkovia pôsobili dôveryhodne. No čoskoro Margo Gontar zazrela tie isté kypré ženy a tých istých ranených mužov v ďalších a ďalších spravodajských reláciách, kde vystupovali ako iné osoby. Žena, ktorú v jedných správach predstavili ako obyvateľku Odessy bola o chvíľu matkou vojaka, inde obyvateľkou Charkova a neskôr zas protimajdanovou aktivistkou.
Keď v júli nad východnou Ukrajinou zostrelili let MH17 spoločnosti Malaysia Airlines, Margo Gontar prehľadávala internet a zbierala útržky proruských konšpiračných teórií. Na Twitteri objavila správu leteckého dispečera, ktorý videl ukrajinské prúdové lietadlá, letiace za malajským strojom, no nepodarilo sa jej nájsť žiaden dôkaz o tom, že dotyčný letecký dispečer skutočne existuje. Objavila desiatky webov v ruštine a angličtine, ktoré z ničoho nič začali zborovo hlásať, že let MH17 zostrelili Spojené štáty a že išlo o neúspešný pokus odpáliť Putinovo osobné lietadlo. Ruskí vodcovia separatistov na Ukrajine dokonca šírili správy o tom, že do lietadla ešte pred odletom naložili mŕtvoly – znelo to ako zápletka, ukradnutá zo seriálu BBC Sherlock. Tvrdenia boli nešikovne pozliepané tak, akoby ich tvorcom bolo jedno, či ich prichytia a išlo im len o to, aby odviedli pozornosť od dôkazov, že lietadlo zostrelili ukrajinskí separatisti s ruskou pomocou. Margo Gontar si začala klásť otázku, či sa sama nechytila do pasce Kremľa, ke’d venuje toľko času snahe demaskovať tieto zjavne vymyslené príbehy.
Čoskoro sa však sama, spolu so StopFake, stala súčasšou príbehu. Ruské médiá sa vo svojich správach začali odvolávať na StopFake – ale v ich podaní to vyznievalo tak, že Margo Gontar dokazuje, že vymyslené príbehy sú pravdivé a nie že ich demaskuje. Mala pocit, že sa pozerá do zrkadla a jej odraz je obrátený dolu hlavou. Začala sa jej krútiť hlava.
V takýchto chvíľach obvykle hľadala pevné záchytné body v západných médiách, no aj tie sa postupne začali vytrácať. Zakaždým, keď BBC či Tagesspiegel uverejnili nejakú správu, pokladali si za svoju povinnosť prezentovať aj verziu udalostí z Kremľa – fašistov, západné spiknutie, atď. – ako názor druhej strany, v snahe podávať vyvážené správy. Margo Gontar začala pochybovať o tom, či jej hľadanie istoty má vôbec zmysel: ak sa pravda pred očami neustále mení a každý príbeh má dve strany, ostali tu ešte vôbec nejaké pevné záchytné body?
Po niekoľkých mesiacoch práce pre StopFake už začala pochybovať o všetkom. Ako môžeme vedieť, či tá pôvodná fotka mŕtveho dieťaťa, ktorú našla, bola autentická? Čo keď ju tam tiež niekto podhodil? Realita sa jej zrazu zdala poddajná ako špongia. To, čo Rusi praktizovali, nebola obyčajná propaganda, ktorej účelom je presvedčiť a ktorú možno ľahko odhaliť. Tu sa odohrávalo čosi celkom iné: nielenže sa nič nedalo dokázať, ale zdalo sa, že sa vyparil samotný pojem dôkazu.
Mala pocit, že sa pozerá do zrkadla a jej odraz je obrátený dolu hlavou. Začala sa jej krútiť hlava.
Koncom minulého roka sa mi dostala do rúk príručka, zvaná Operácie informačno-psychologickej vojny: Krátky encyklopedický lexikon (ako autor je uvedený V. B. Veprincev a kol., knihu vydal r. 2011 v Moskve Hotline-Telecom a dá sa kúpiť online za 348 rubľov). Kniha je určená študentom, politickým technológom, štátnym bezpečnostným službám a štátnym úradníkom sú to akési skriptá pre začínajúcich bojovníkov v informačnej vojne. Dozvedia sa z nej, že informačné zbrane pôsobia ako neviditeľné žiarenie na svoj cieľ: Obyvatelia vôbec nepocítia, že sú jeho objektom. Zatiaľ čo obyčajná vojna stojí na skutočných puškách a diaľkových strelách, pokračuje príručka, informačná vojna je pružná, nedá sa predpovedať, z akého uhla alebo pomocou akého nástroja zaútočí.
V 495-stránkovej encyklopédii nájdeme úvod k informačno-psychologickej vojne, slovníček základnej terminológie a podrobné vývojové diagramy, opisujúce metódy a stratégie obranných a útočných operácií, ku ktorým patria operatívne triky (maskirovka), programaticko-matematický vplyv, dezinformácia, imitácia a televízne a rozhlasové vysielanie. V normálnej vojne, vysvetľuje kniha, víťazstvo znamená áno či nie; v informačnej vojne môže byť víťazstvo čiastkové. V rámci vedomia jednotlivca môže niekoľko protivníkov súperiť o určité témy.
Vždy som sa nazdával, že pojem informačná vojna je čosi podobné ako geopolitická debata, kde na jednej strane diskutujú ruskí a na druhej západní propagandisti a snažia sa presvedčiť tých, čo sú uprostred, že ich strana má pravdu. Príručka však predstavuje oveľa ďalekosiahlejší prístup: v informačnej vojne nejde ani natoľko o presvedčovacie metódy ako o ovplyvňovanie spoločenských vzťahov a ovládanie zdrojov strategických rezerv. Neviditeľné zbrane, pôsobiace ako žiarenie, ktoré má potlačiť biologické reflexy a zmocniť sa strategických rezerv? Celý text vyznieval ako skomolená sci-fi a nie ako príručka pre študentov a štátnych úradníkov.
No keď som sa začal podrobnejšie zaoberať najnovšou ruskou vojenskou teóriou, publikovanou v historických knihách a časopisoch, zvláštny jazyk encyklopédie naraz začal dávať zmysel. Od konca studenej vojny Rusko vyvíja obrovskú snahu dohnať potenciál Spojených štátov a ich spojencov. Roku 1999 sa vtedajší minister obrany Igor Sergejev priznal, že Rusko nie je schopné vojensky konkurovať Západu. Namiesto toho podľa neho musí hľadať revolučné cesty a asymetrickú orientáciu. V priebehu posledného desaťročia ruskí teoretici, zaoberajúci sa vojnou a rozviedkou, podrobne rozpracovali plány nefyzického vedenia vojny a pritom tvrdili, že na Rusko už týmto spôsobom útočia západné mimovládne organizácie a médiá.
Roku 2013 šéf generálneho štábu ruskej armády Valerij Gerasimov vyhlásil, že je už možné poraziť nepriateľa kombináciou politických, ekonomických, informačných, technologických a ekologických kampaní. Bola to súčasť predstavy o vojne, ktorá sa nevedie v oblasti fyzického kontaktu, ale v takzvanej psychosfére, povedané žargónom ruských teoretikov. Takéto budúce vojny sa nebudú odohrávať na bojisku, ale v mysliach ľudí.
Dezinformačné a psychologické operácie sú staré ako Trójsky kôň. Prístup Kremľa sa však od prístupu jeho západných súperov odlišuje tým, že kladie dôraz na psychosféru ako bojisko konfliktu. Informačné operácie už neslúžia len ako pomôcka vo fyzickom boji či vojenskej okupácii, ale stali sa samé cieľom. Veď aj ruská encyklopédia, určená ich vykonávateľom končí slovami: Informačná vojna v mnohých prípadoch nahrádza štandardnú vojnu.
Základná myšlienka je teda dosť jasná. Ale čo sa dá skutočne dosiahnuť neviditeľným žiarením? Ide tu len o pokus pritvrdiť to, čomu Američania hovoria mäkká moc, ktorá sa presadzuje prostredníctvom kultúry a verejnej diplomacie? Alebo máme skutočne do činenia s dákou novou formou vojny, ktorá je schopná prekabátiť nepriateľov Ruska bez toho, aby sa muselo strieľať?
Dezinformačné a psychologické operácie sú staré ako Trójsky kôň.
Koncom minulého roku som navštívil Estónsko, maličkú baltickú krajinu s 1,3 miliónmi obyvateľov, ktorá leží asi 150 kilometrov na západ od Petrohradu. Keď Rusko v marci 2014 anektovalo Krym, začalo sa hovoriť o tom, že by teraz mohlo prísť na rad Estónsko. (Dnes Krym: zajtra Estónsko?, znel titulok článku v časopise The Spectator.) Niekoľko mesiacov predo mnou do estónskeho hlavného mesta Taliniu priletel prezident Barack Obama, aby jeho obyvateľov verejne ubezpečil, že Amerika si splní svoj záväzok a obráni ich bezpečnosť. Obrana Talinu, Rigy a Viľniusu je rovnako dôležitá ako obrana Berlína, Paríža a Londýna, vyhlásil. Ak si ešte niekedy v takejto chvíli položíte otázku, kto vám príde na pomoc, odpoveď už poznáte: aliancia NATO, spolu s armádou Spojených štátov amerických, teraz, tu, v tejto chvíli.
Toomas Ilves, estónsky prezident, ma viedol dlhou chodbou svojej talinskej rezidencie a ukazoval mi portréty mužov, ktorí stáli na čele jeho krajiny počas prvého obdobia nezávislosti, medzi pádom ruskej ríše v roku 1917 a sovietskou okupáciou počas Druhej svetovej vojny. Nedopadli dobre: Tohto zastrelili, tento zmizol – zrejme ho zabili – tohto deportovali, komentoval Ilves obrazy, popri ktorých sme prechádzali.
Ako vždy, Ilves mal na sebe staromódne tvídové nohavice a motýlika, ktoré kontrastujú s jeho plánom spraviť z Estónska digitálne najpokročilejšiu krajinu v Európe. Vláda vyhlásila prístup k internetu za ľudské právo; občania môžu elektronicky hlasovať, stiahnuť si recepty od lekára, uhrádzať dane, vybavovať bankové transakcie či platiť mobilom za parkovanie. Podľa nových školských osnov sa všetci žiaci od siedmich rokov musia učiť programovať. Ilves, ktorý zo všetkých hláv štátov asi najviac používa Twitter, vo svojich prejavoch i rozhovoroch neustále spomína modernú technológiu.
Jeho e-Stónsky projekt je zameraný predovšetkým prakticky – krajina hľadá svoju ekonomickú špecializáciu – no má aj symbolický význam. Estónsku má pomôcť odpútať sa od sovietskeho stereotypu zaostalej provincie. Spraviť hrubú čiaru za minulosťou bolo dôležité v roku 2004, keď krajina vstupovala do NATO. Týmto krokom sa mal spečatiť vstup nového digitálneho Estónska na medzinárodnú scénu a krajinu navždy vyslobodiť spod ruského tlaku.
Od čias Sovietskeho zväzu sa ruskí nacionalisti a vojnoví veteráni, žijúci v Estónsku každoročne 9. mája, v takzvaný Deň víťazstva v Druhej svetovej vojne, stretávajú v centre Talinu, pri soche Bronzového vojaka – obrovského árijsky vyzerajúceho chlapa – pamätníka sovietskeho víťazstva nad nacistami. Asi tretina Estóncov sú Rusi či prinajmenšom rusky hovoriaci občania; väčšinou sú to potomkovia Rusov, ktorí sa sem presťahovali zo Sovietskeho zväzu po Druhej svetovej vojne, zatiaľ čo tisícky Estóncov deportovali do gulagu a rozprášili po celom ZSSR. Od roku 1945 do roku 1991 počet Rusov v Estónsku stúpol z 23 000 na 475 000. Po rozpade Sovietskeho zväzu však v Estónsku prijali nové zákony o občianstve a od Rusov, ktorí sem prišli po roku 1945 a chceli získať štátne občianstvo sa vyžadovalo, aby zložili skúšku z estónčiny. Vyvolalo to, samozrejme, napätie. Mnohí Rusi nepokladajú seba ani svojich rodičov za kolonizátorov: podľa oficiálnej línie Kremľa sa Estónsko roku 1941 vzdalo nezávislosti dobrovoľne. Niektorí sa v novom Estónsku začali cítiť ako občania druhej triedy: prečo sa recepty nevydávajú v ruštine? A prečo by v mestách s ruskou väčšinou nemohli byť ulice označené v ruštine?
Ruskí nacionalisti sa zhromažďovali pod Bronzovým vojakom, spievali tam sovietske piesne a sochu zahalili do ruských a sovietskych zástav. Estónski nacionalisti začali na tom istom mieste organizovať kontrademonštrácie. Roku 2006 sa istý estónsky nacionalistický spisovateľ vyhrážal, že sochu vyhodí do povetria. V marci 2007 estónsky parlament odhlasoval, že sochu prenesú na vojenský cintorín – oficiálnym dôvodom bola snaha upokojiť situáciu. Ruskí politici a médiá však zareagovali zúrivo: Estónske vedenie kolaboruje s fašistami! vyhlásil moskovský starosta. Je to nehanebnosť, povedal minister zahraničných vecí. Ruské médiá prekrstili krajinu na eSStónsko. Skupina samozvaných strážcov národa, ktorí si hovoria Nočná stráž, sa utáborila pod Bronzovým vojakom, aby zabránili jeho odstráneniu.
V noci 26. apríla 2007, keď sochu mali odniesť preč, dav Rusov začal hádzať tehly a fľaše po estónskej polícii. Vypukli nepokoje. Došlo k drancovaniu obchodov. Jeden človek zahynul. Ruské médiá, ktoré sa v Estónsku tešia veľkej obľube, hlásili, že ho zabili policajti (čo nebola pravda), že v trajektovom prístave utĺkli nejakých Rusov na smrť (čo nebola pravda), že Rusov počas vypočúvania mučili a dávali im psychotrópne prostriedky (čo nebola pravda).
Na druhý deň, keď pracovníci estónskej vlády, novín a bánk prišli do práce, zistili, že in nefungujú počítače – systém ochromil jeden z najväčších kybernetických útokov, k akým kedy došlo. E-stónsko bolo offline.
Mnohí Estónci sú dodnes presvedčení, že celú záležitosť koordinovala Moskva. Dokázať sa to však nedá. Nacionalistický ruský poslanec a expert na politickú propagandu Sergej Markov sa po kyberútoku nechal v médiách počuť, že útok koordinoval jeho asistent s pomocou vlasteneckých hekerov, ale že postupoval nezávisle od Kremľa. Estónske bezpečnostné služby tvrdia, že zaznamenali stretnutia medzi Nočnou strážou a pracovníkmi ruského veľvyslanectva. No dokázať, že nepokoje koordinovala Moskva, nebolo také jednoduché. Isté bolo jedine to, že niekto chcel dať estónskej vláde signál, že nie je taká bezpečná ako sa nazdáva. No bezpečná voči čomu? Občas si kladiem otázku, či cieľom útokov nebolo len to, aby sme v očiach našich spojencov z NATO pôsobili paranoidne a nespoľahlivo, hovorí Ilves. A to zas podrýva dôveru v alianciu.
Jedným z hlavných taktických pojmov v ruskej informačnej vojne je myšlienka zvratného ovládania. Timothy L Thomas, analytik v Kancelárii pre zahraničné vojenské štúdie americkej armády a odborník na nedávne ruské vojenské dejiny a teóriu, sa nazdáva, že zvratné ovládanie spočíva v tom, že protivníkovi sa dodávajú špeciálne upravené informácie, ktoré ho prinútia, aby dobrovoľne prijal rozhodnutie, ktoré si želá iniciátor akcie. Inými slovami, musíte natoľko dobre poznať správanie svojho protivníka, že ho môžete prinútiť spraviť to, čo sami chcete. Známym príkladom z čias studenej vojny boli každoročné vojenské prehliadky na Červenom námestí, kde sa ZSSR pred celým svetom vystatoval svojimi atómovými zbraňami a balistickými raketami. Sovieti vedeli, že pre západných analytikov je to jedinečná príležitosť pozrieť sa na ich arzenál, a vyrukovali s falošnými atómovými zbraňami s mimoriadne veľkými hlavicami s náložou. Tie mali presvedčiť Západ, že Sovieti majú mocné a technologicky vyspelé zbrane a tým vyvolať paniku. Účelom, píše Thomas, bolo zviesť na scestie zahraničných vedcov, ktorí chceli túto vyspelú techniku okopírovať a premárniť ich vzácny čas a peniaze.
Za sovietskych čias bolo zvratné ovládanie témou rozsiahleho akademického výskumu. Jedným z hlavných predstaviteľov bol V. A. Lefebre, matematický psychológ, ktorý podľa Thomasa opísal zvratné ovládanie v kontexte a v rámci logiky zvratnej hry. Začiatkom 21. storočia Ruský psychologický ústav začal dvakrát do roka vydávať časopis, venovaný tejto problematike. Vychádzali tu články o algebre svedomia a zvratných hrách medzi ľuďmi a robotmi.
V kontexte informačnej vojny zvratné ovládanie znamená, že Estónci sa snažia odhaliť, o čo Kremľu ide a ochromuje ich, že nedokážu adekvátne zareagovať na provokácie, ktorých pôvod a ciele sa nedajú zistiť – ba možnože nemajú iný cieľ ako vyvolať prehnanú reakciu. Keď sa ruskí politici vyhrážajú, že sú schopní dobyť Estónsko, znamená to, že by sem skutočne mohli vtrhnúť? Opýtala sa Iivi Masso, Ilvesova poradkyňa pre bezpečnostné otázky, keď sa k nám pripojila v prezidentovej rezidencii. Alebo nás len chcú demoralizovať? Alebo chcú, aby ich citovali zahraniční novinári, čo bude signálom pre trhy, že nie sme spoľahliví, a to odradí investorov?
Ale čo ak tento sa tento princíp dá spochybniť bez toho, aby padol
jediný výstrel?
Niekoľko mesiacov po návšteve Estónska som bol na seminári o politikách NATO v Kyjeve, kde sa malo diskutovať práve o týchto nových výzvach. Seminár sa konal v miestnosti, ktorá vyzerala ako tanečná sála vo vznešenom hoteli – so stĺpmi, štukatúrou a zrkadlami na plafóne. Celkom vzadu sa pohupoval pred powerpointovou prezentáciou drobný chlapík z Cornwallu. Bol to Mark Laity, bývalý bezpečnostný korešpondent BBC, ktorý je teraz vedúcim strategických komunikácií v rámci NATO.
Laity na obrovské plátno premietol vývojový diagram, ktorý vysvetľoval jednotlivé časti príbehu: konflikt vyvoláva túžbu po riešení a to sa realizuje pomocou činov, účastníkov a udalostí. Pripomínalo to látku, ktorú preberajú študenti v prvom ročníku filmovej fakulty alebo na seminároch z teórie literatúry. Vo svojej prezentácii podčiarkol, že by sme svet mali vnímať ako sústavu príbehov v rámci naratívnej krajiny. Pre účastníkov konferencie, poväčšine príslušníkov armád a štátnych úradníkov, to bol celkom nový pohľad na svet. Usilovne si robili poznámky.
NATO je na skutočnom bojisku naďalej neporaziteľné, no Laity chcel upozorniť na to, že naratívna krajina predstavuje nové a neznáme bojisko, kde už NATO nie je jednoznačne vo výhode. Naplno sa to prejavilo v priebehu minulého roku, odkedy sa zdá, že Kremeľ sa snaží niekedy rafinovane, niekedy celkom otvorene, testovať hranice spojenectiev z čias studenej vojny. Sémantickým zámkom, spečaťujúcim Severoatlantickú dohodu, je Článok 5, kde sa hovorí, že vojenský útok na jednu z krajín NATO je útokom na všetky. Aj Obama sa odvolal na Článok 5 vo svojom prejave v Taline a povedal, že jeho znenie je jasné ako facka. Ale čo ak tento sa tento princíp dá spochybniť bez toho, aby padol jediný výstrel? Keby sa Bulharsko stalo obeťou kyberútoku zo strany neznámych aktérov, spriaznených s Ruskom, znamenalo by to, že vstúpi do platnosti Článok 5? A čo ak v pohraničnom meste v Pobaltí vypukne drobná vzbura, ktorú zorganizujú miestni obyvatelia, podozrivo prepojení s ruskými bezpečnostnými službami? Alebo: vyhlásia všetky krajiny NATO vojnu, ak bude ohrozené estónske online bankovníctvo?
Zdá sa, že od začiatku konfliktu na Ukrajine sa Kremeľ snaží dráždiť a provokovať svojich západných susedov aj konvenčnými prostriedkami. (V Rusku samozrejme tvrdia, že je to práve naopak.) Roku 2010 v lotyšských vodách zaregistrovali jednu ruskú vojnovú loď; roku 2014 ich už bolo štyridsať. Lotyšské lietadlá dostali roku 2010 príkaz vzlietnuť päťkrát; roku 2014 už museli vzlietnuť viac ako stokrát – toľko ruských lietadiel vniklo do baltického vzdušného priestoru. A vo februári tohto roku zaregistrovali ruské bombardovacie lietadlá neďaleko pobrežia Cornwallu.
Všetky tieto manévre dostali NATO do patovej situácie. Ak na ne nezareagujú, spochybní sa význam celej organizácie. Preto sa Obama musel vybrať do Talinu a preto britský minister obrany Phillip Hammon v marci nekompromisne vyhlásil, že Rusko predstavuje potencionálne hlavnú a najväčšiu hrozbu pre našu bezpečnosť. Na druhej strane je aj Kremľu nad slnko jasnejšie, že NATO muselo zareagovať. Čo ak to stačí na to, aby NATO vyzeralo bezmocne?
Ak sa boj prenesie do psychosféry, vojenská prevaha NATO stratí význam – ba dokonca sa zmení na jeho Achillovu pätu, pretože v dôsledku svojej obrovskej sily je aliancia ťarbavá a jej rozvrátenie vyznie dramatickejšie. Túto zimu som sa rozprával s Rickom Stengelom, zástupcom amerického ministra zahraničných vecí pre verejnú diplomaciu a jedného zo štátnych úradníkov, ktorí formulujú americkú reakciu na ruské ruské operácie, zamerané na zahmlievanie informácií.
Rick Stengel, bývalý redaktor časopisu Time, dnes sedí vo Washingtone v kancelárii, v ktorej kedysi George Marshall vymyslel plán na rekonštrukciu Európy po Druhej svetovej vojne. Na víkend chodí domov do New Yorku, stretli sme sa teda v kaviarni na Upper West Side, kde býva. V Time som sa riadil mottom: Vysvetľujeme Amerike svet a svetu Ameriku, povedal mi. Svoje nové zamestnanie chápe ako pokračovanie tejto filozofie, aplikované v širšom meradle. Verí, že trpezlivé vysvetľovanie, postavené na identifikovateľných faktoch, má ešte stále šancu zvíťaziť. Od anexie Krymu jeho tím zostavuje zoznamy faktov a šíri ich na sociálnych sieťach v snahe poprieť dezinformácie z Kremľa – je to čosi ako americká oficiálna verzia ukrajinského webu StopFake. Rick Stengel tomu hovorí faktické overovanie informácií z Kremľa. Nevenuje sa len Rusku: ministerstvo zahraničných vecí na Twitteri rozbehlo aj kampaň proti Islamskému štátu, zvanú Rozmýšľaj a rozmysli si to, ktorá sa snaží šíriť pravdivé informácie o terorizme, aby odradila ľudí, čo sa chcú pridať na stranu IS. (Vzhľadom na úspechy IS vo verbovaní sa im to asi veľmi nedarí.) Tento prístup je postavený na princípe liberálnej žurnalistiky a Rick Stengel verí, že ak predloží lepšie argumenty a rukolapné dôkazy, z debaty vyjde víťazne.
Zdá sa, že im nejde o to, aby vytvorili alternatívne verzie pravdy, ale aby zasiali neistotu a spochybnili pravdu.
V novembri, keď som sa stretol so Stengelom, bol celý Manhattan polepený plagátmi s reklamou na RT – ruskú medzinárodnú spravodajskú televíziu. V tom čase práve spustili vysielanie v USA reklamnou kampaňou, v ktorej sľubovali alternatívny názor k americkým mainstreamovým médiám. Než som nastúpil do funkcie, nikdy som RT nepozeral, povedal mi Stengel. Televíziu financuje Kremeľ (ročný rozpočet sa odhaduje na 230 miliónov dolárov) a vysielanie je v angličtine, nemčine, srbčine, španielčine a aj arabčine. RT tvrdí, že má celosvetový dosah, 700 miliónov divákov, a že ich videoklipy si na YouTube pozrelo vyše dve miliardy ľudí. Napokon, pre YouTube sú údajne najväčším dodávateľom správ.
Šéfka RT Margarita Simonyan donekonečna opakuje heslo: Objektívne spravodajstvo neexistuje. Možno je to pravda, no RT vidí svoje poslanie v tom, že túto floskulu ženie na hranicu únosnosti. V situácii, keď na Západe množstvo ľudí prestalo veriť bezúhonnosti a autorite mainstreamových médií, sa RT podľa všetkého drží zásady, že keď pojem objektivity prestane existovať, všetky verzie budú rovnako pravdivé. V Amerike, kde sa médiá podňa prieskumov verejnej mienky nikdy nespamätali zo straty dôvery, akú zažili po okupácii Iraku roku 2003, sa na plagátoch RT objavili obrazy Georgea W Busha, oslavujúceho splnené poslanie s titulkom: Takto to dopadne tam, kde nezaznieva iný názor. Nevyhol som sa nutkaniu súhlasne prikývnuť.
No na plagátoch som nenašiel žiaden argument, prečo dôverovať Putinovej televízii; ich hlavné posolstvo znie, že západným médiám neslobodno veriť.
Nie je ťažké dokázať, že spravodajstvo RT prekypuje konšpiračnými teóriami a absurdnými výmyslami: v jednom programe napríklad ukazovali sfalšované dokumenty, ktoré mali dokázať, že Spojené štáty navádzajú ukrajinskú vládu na etnické čistky rusky hovoriaceho obyvateľstva na západnej Ukrajine. Ďalšia relácia rozoberala otázku, či CIA nevynašla Ebolu ako zbraň proti rozvojovým krajinám. Moderátori takmer nikdy nespochybňujú názory expertov, napríklad počas diskusií na témy ako je konflikt v Sýrii, krajine, kde Moskva podporuje prezidenta Baššára al-Assada. Jeden z týchto expertov, ktorí pravidelne vystupujú v reláciách RT tvrdil, že občiansku vojnu v Sýrii naplánoval roku 1997 Paul Wolfowitz a iný zas označil množstvo obetí za spoločné dielo CIA, MI6 a Mossadu.
StopFake a iní zdokumentovali slabé stránky RT, no tejto televízii asi nejde o novinársku dôveryhodnosť. Ak objektívne spravodajstvo nie je možné, a ak je tým pádom akýkoľvek názor, aj ten najbizarnejší, rovnako správny či nesprávny ako všetky ostatné, vyplýva z toho v konečnom dôsledku, ktorý je možno hlavným cieľom, že všetky médiá sú rovnako nedôveryhodné a každá novinárska chyba, ktorej sa dopustí BBC alebo New York Times sa dá interpretovať ako neodškriepiteľná známka toho, že sú prisluhovačmi svojich vlád.
Spiklenecké fantázie, ktoré tvoria hlavnú náplň vysielania RT pripomínajú aktívne kroky, starú dobrú taktiku psychologických operácií KGB, ktorú sovietsky emigrant Oleg Kalugin označil za jadro spravodajských služieb. Rezorty, ktoré mali na starosti tieto aktívne kroky, sa nesnažili zbierať spravodajské informácie. Ich náplň práce podľa Kalugina spočívala v rozvratnej činnosti: vraziť klin do západného spoločenstva, predovšetkým NATO, a oslabiť Spojené štáty. Obľúbenou taktikou bolo podsúvanie falošných správ, dezinformácií, medzinárodným tlačovým agentúram. Jedna takáto správa začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia obsahovala starostlivo vykonštruované medicínske dôkazy, že AIDS vyvinula CIA, aby vyhubila americké černošské obyvateľstvo.
Zatiaľ, čo v minulosti KGB celé mesiace, ba až roky premyslene šírila dôkladne pripravené falzifikáty prostredníctvom svojich tajných agentov, nové dezinformácie sú lacné, priehľadné a narýchlo zbúchané – bleskovo vymyslené a okamžite pohodené na internet. Zdá sa, že im nejde o to, aby vytvorili alternatívne verzie pravdy, ale aby zasiali neistotu a spochybnili pravdu. Aj profesionálnym proputinovským trollom, ktorí strašia v komentoch na rôznych weboch, ide predovšetkým o to, aby znemožnili konštruktívnu diskusiu. Nedávno sme si v Guardiane mohli prečítať reportáž Shauna Walkera z továrne trollov v Petrohrade, kde zamestnancom platia mesačne asi 700 eur za to, že sa vydávajú za obyčajných používateľov internetu, ktorí bránia Putina, zverejňujú urážlivé obrázky zahraničných politických predstaviteľov a šíria konšpiračné teórie, napríklad o tom, že ukrajinským demonštrantom na Majdane dávali čaj, do ktorého boli primešané drogy, a že pod ich vplyvom zhodili (promoskovskú) vládu.
Všetky tieto iniciatívy sa kumulujú do akejsi linguistickej sabotáže infraštruktúry zdravého rozumu: ak sa samotná šanca racionálnej argumentácie zahalí do hmly neistoty, debata stráca pôdu pod nohami a dá sa predpokladať, že verejnosť možno sama dospeje k názoru, že nemá zmysel lámať si hlavu nad tým, kto má pravdu, alebo si dať námahu vôbec počúvať.
Sklon ku konšpiračnému mysleniu je mimoriadne rozšírený medzi zástancami pravicových nacionalistických a populistických strán.
Zdá sa, že informačná vojna Kremľa sa snaží vyvolať spôsob myslenia, aký momentálne rezonuje u európskych občanov. Pracovníci niekoľkých európskych thinktankov, autori správy, ktorá nedávno vyšla pod titulom Konšpiračné myslenie v ére transformácií sa venovali prekvitaniu konšpiračných teórií vo Francúzsku, Maďarsku a na Slovensku. Dospeli k záveru, že súčasné obdobie transformácií v Európe zvýšilo neistotu v otázke kolektívnej identity a pocit straty kontroly. A to zas vytvára ideálne podmienky pre prekvitanie konšpiračných teórií. Sklon ku konšpiračnému mysleniu je mimoriadne rozšírený medzi zástancami pravicových nacionalistických a populistických strán ako Front National vo Francúzsku či Jobbik v Maďarsku, ktoré podporujú Moskvu a tešia sa podpore Moskvy. (Marine le Pen sa v novembri priznala, že jej FN prijal pôžičku vo výške 9 miliónov eur od moskovskej banky, ktorej majiteľom je prokremľovský podnikateľ; trvá však na tom, že táto transakcia nijako nesúvisela s tým, že vyslovila podporu Putinovej anexii Krymu.) V Európskom parlamente teraz dvadsať percent poslancov reprezentuje strany – väčšinou extrémisticky pravicové – ktoré sú na strane Moskvy.
Význam týchto strán rastie paralelne s klesajúcou dôverou v národné vlády. Vo chvíľach finančnej a geopolitickej neistoty ľudia vyhľadávajú za vlasy pritiahnuté teórie na vysvetlenie kríz. Je to ukážka neviditeľného žiarenia, o ktorom sa píše v ruskej encyklopédii informačno-psychologickej vojny? Keď ľudia prestanú veriť myšlienke racionálneho diskurzu, ostávajú len senzácie. Ten, kto vie vyrozprávať lepší príbeh a podať ho agresívnejším spôsobom – a komu je úplne jedno, či je overiteľný – získa náskok pred tým, kto sa snaží metodicky dokazovať fakty.
Čokoľvek si myslíme o informačnej stratégii Kremľa, treba uznať, že súznie so súčasným duchom, ktorý vidíme aj v Amerike a Británii. Americký komik Stephen Colbert udrel klinec po hlavičke, keď vymyslel pojem pravdárstva (truthiness), ktoré vybabre s diskusiou, založenou na faktoch.
K informačnej vojne možno pristupovať dvoma spôsobmi, píše sa v encyklopédii. Prvý spôsob uznáva prvenstvo vecí v reálnom svete a snaží sa ich predstaviť tak, aby vyzneli priaznivo či nepriaznivo. Strategickejší prístup, pokraľujú autori, kladie informácie pred veci. Inak povedané, zdá sa, že encyklopédia hlása, že realitu možno prerobiť.
Rusko nie je jedinou krajinou, kde sa tieto metódy používajú. V Ázii je to Čína, ktorá sa snaží účinnou zmesou psychologických a právnických vojenských metód presadiť svoj nárok na hegemóniu v Juhočínskom mori. Roku 2013 skupina vedcov pod vedením Stefana Halpera z univerzity v Cambridgei pripravila pre Pentagon správu, zvanú Čína: Tri vojenské ťaženia. Opisuje sa v nej čínska reakcia na spor s Filipínami, týkajúci sa piesčín, na ktoré si robili nárok obidve krajiny – Čína nasadila ekonomické sankcie, psychologické zastrašovanie (v podobe vojnových lodí, ktoré prenikli do filipínskych vôd) a kampaň v médiách, vykresľujúcu správanie Manily ako nebezpečne radikálnej krajiny. Vojnové metódy v 21. prvom storočí nadobudli nový a životne dôležitý rozmer, píše Halper. Je ním presvedčenie, že je možno dôležitejšie, čí príbeh zvíťazí než čia armáda zvíťazí.
Novinárov učia, že majú prezentovať názor oboch strán, frustrovane mi rozprával Rick Stengel. Keď v Kremli povedia, že na Kryme nie sú ruskí vojaci, médiá to musia zopakovať. Ako sa dá bojovať s niekým, kto si jednoducho vymýšľa?
Možno to bol len dôsledok pásmovej choroby alebo toho, že na Manhattan odrazu padol zimný večer, no keď som odchádzal zo stretnutia so Stengelom, nemohol som sa zbaviť predstavy budúcnosti, zaplavenej dezinformáciami, kde sa žiaden spor nedá vyhrať a žiaden názor nemá väčšiu autoritu ako akýkoľvek iný. Ale takmer okamžite mi napadlo: čo ak sú moje obavy súčasťou tejto hry? V informačno-psychologickej vojne neexistujú jasné víťazstvá, pozície, vyznačené zástavkami či presunuté hranice, len nekonečné hry s vedomím v psychosfére, kde víťazstvo môže znamenať pravý opak toho, čo ste spočiatku predpokladali. Napríklad také RT – je ich cieľom šíriť správy, konšpirácie a názory? Alebo vytvárať dojem ruskej sily a sebavedomia, takže neustálym rozprávaním o svojej trúfalosti len zvyšujú tento dojem?
Začal som si klásť otázku, či samotná myšlienka informačno-psychologickej vojny, ktorá sugeruje, že Rusko vynašlo záhadnú zbraň, proti ktorej je Západ bezbranný, nie je len druhom informačnej vojny. Možnože celá encyklopédia a reči o neviditeľnom žiarení, ktoré vypnú biologickú obranyschopnosť sú proste blaf, tak ako falošné atómové zbrane, ktoré predvádzali na červenom námestí, aby dychtivých západných analytikov zaviedli do sály krivých zrkadiel. No, ak je toto klasický príklad zvratného ovládania v novej verzii pre 21. storočie, ktoré má prinútiť nepriateľa, aby spravil to, čo chcete – je aj esej, ktorú práve čítate, súčasťou tohto plánu?