Víťazná porážka / Esej

20.augusta 1968 večer som okolo polnoci dočítal rozsiahly článok v nemeckom týždenníku Spiegel (v tom čase – na rozdiel od dvadsiatich predchádzajúcich rokov – už bolo bežne dostať v stánkoch svetové noviny a časopisy), ktorý sa končil úvahou o radikálnych zmenách, ktoré prinesie chystaný septembrový zjazd Komunistickej strany Československa: okrem iného aj existenciu ďalších politických strán a slobodné voľby. Autor predpokladal, že čosi také nemôže Sovietsky zväz pripustiť a tak mu zostáva už iba jediná možnosť: vojenská intervencia. O šiestej ráno ma zobudila mama, že v Bratislave sú ruské tanky. Spiegel mal očividne lepšie informácie ako Alexander Dubček a tí jeho súdruhovia z Predsedníctva ÚV KSČ, ktorí nepatrili k piatim signatárom „pozývacieho listu“, tajne doručeného 3.augusta do Kremľa.

O pár minút som už bol v budove Československej televízie na námestí SNP, kde dnes sídli Ministerstvo kultúry SR, a zo šiesteho poschodia som hľadel na námestie, kade sa plazili tanky s bielymi pruhmi. Medzi nimi sa tmolilo vojenské nákladné auto, na korbe sedeli na laviciach vojaci so samopalmi; čosi ich vyrušilo a spustili paľbu. Guľky svišťali popred otvorené obloky kamsi nad strechu. Prvý raz v živote som počul ten zvuk v „reáli“ a nie v kine. S kolegami sme čakali, že vojaci vtrhnú do budovy, ale nezastali a auto sa plazilo ďalej.

O hodinu sa však už okupanti do budovy vrútili a postupne vyháňali osadenstvo. Keď vošli do našej redakcie, vytrhli zo steny telefónne šnúry a už nás hnali dolu schodmi. Na prízemí nás kolegovia ešte stihli informovať, komu vďačíme za ten hodinový odklad. Vraj vrátnikovi. Prvú várku okupantov presvedčil, že nie sú v budove televízie, tá je vraj o dom vyššie. A tak vybehli von a obsadili hlavnú poštu. O hodinu svoj omyl napravili.

S kameramanom Fornayom sme sa presunuli dolu námestím do tržnice, kde bolo vtedy televízne štúdio. Dohodli sme sa, že zoženie kameru a o hodinu sa stretneme u mňa doma; býval som neďaleko, na Jedlíkovej ulici. Mal som teda hodinu voľno i sa vybral som sa o čosi ďalej na Štúrovu do redakcie Kultúrneho života. Už si nespomínam, kto všetko tam bol, v pamäti mi však nezmazateľne utkvel Ladislav Mňačko. Vo chvíli, keď sa ozvala guľometná paľba z tanku, ktorý stál pred Komenského univerzitou, vrhli sme sa všetci na zem – redakcia bola totiž na prízemí a guľky svišťali okolo oblokov. Jediný, kto zostal stáť vzpriamený, bol Mňačko. Sucho konštatoval: „Na také čosi som už dávno zvyknutý. Z Povstania i z Izraela.“ Keď paľba utíchla, rozlúčil sa a odišiel. Vybehol som za ním. Kráčal smerom k Pravde, v ruke sa mu hompáľala sieťovka a v nej „celodenná menáž“ – dva kartóny cigariet a fľaša vodky. Večer už bol vo Viedni. Stretli sme sa opäť až po novembri 1989.

Keď som sa vrátil domov, aby som vyčkal Fornaya s kamerou, na schodoch som stretol svoju úžasnú babičku. Stihla sa ešte narodiť v 19.storočí, v roku 1989. Prežila dve svetové vojny a o chlp aj holokaust. Vedela čo v takej chvíli robiť. V ruke mala veľkú kabelu. „Idem nakoupiť mouku a chleba a šmalc,“ riekla svojou osvedčenou českoslovenčinou, „za moment su nazpátek.“ A už trielila celkom samozrejme do obchodného domu ASO, ktorý stál na Námestí SNP hneď vedľa kostola Milosrdných bratov. O desať minút sa z námestia ozval rachot, guľometné dávky pálili do kostolnej veže, až kým ju nerozstrieľali ako rešeto. Stŕpol som. Babička sa však vrátila neporušená a s plnou kabelou. „Jsou to barbari, keby to byla synagoga, tomu rozumím, to majú ve zvyku, ale Milosrdní braťá?!“ Keď prišiel Emil Fornay s kamerou, natrela nám mastné chleby a urobila prstom krížik na čelo – môj starý otec z otcovej strany, evanjelický farár, stihol totiž sfalšovať zápis vo vsetínskej matrike, vystavil jej antedatovaný krstný list a tak ju zachránil pred koncentrákom; ctila teda krížik a na Veľký piatok a na Silvestra so mnou chodila do evanjelického kostola. „Vraťte sa mi celí, dacani!“ dodala starostlivo. S Fornayom a s kamerou sme vyrazili do ulíc a vďaka semitskému krížiku sme dobrodružné nakrúcanie v zdraví prežili.

Na uliciach sa diali veci! Absurdné, heroické, bláznivé, tragické. Ako vždy v takých historických udalostiach, ktoré však v tom momente ako historické nevnímate. Do pamäti sa vám vryjú detaily, bez ladu a skladu. Obete pred Univerzitou, zastrelené pravdepodobne v tej istej chvíli a z toho istého tanku odkiaľ fičali guľky popod okná Kultúrneho života. Dominik Tatarka plamenne rečniaci na mramorovom sokli, ktorý zostal trčať prázdny na Námestí SNP ako kôl v plote potom, čo z neho slovenskí poststalinisti odstránili sochu diktátora a Stalinovo námestie premenovali na Námestie SNP; ale až v roku 1962, kedy už aj českí poststalinisti v matičke Prahe vyhodili do luftu nad Vltavou najväčší megapomník masového vraha. V samotnej Moskve odhalil Chruščov Stalinove zločiny v tajnom prejave na zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu vo februári 1956 a v Budapešti maďarskí študenti Stalinovu sochu strhli a rozmlátili 23.októbra 1956; naši súdruhovia si počkali ešte celých šesť rokov. Teraz sa však ruské tanky pomaľované absurdnými bielymi pásmi vrátili do Bratislavy a podľa vyjavených tvárí vojakov v mizerných uniformách sa zdalo, že zrejme ani netušia, kde sú a prečo sa tu ocitli. Ale jedno bolo v momente zrozumiteľné a jasné všetkým, aj tým čo dovtedy mali ešte nejaké ilúzie – že moc Kremľa stojí na hlavniach tankov. Ako v roku 1953 vo východnom Berlíne, ako v roku 1956 v Poľsku a v Maďarsku, ako v roku 1979 Afganistane a napokon aj vlani v Gruzínsku.

Zatiaľ čo okupanti zavliekli do Ruska našich náčelníkov Strany a Vlády a Parlamentu, osirelí občania sa tu postarali o seba sami. A čuduj sa svete bol aj chlieb, aj elektrina, aj benzín!

Ale na uliciach – ako vravím – sa diali veci! Absurdné, heroické, bláznivé, tragické. Happening, karneval a rekviem zároveň. Mladík zúrivo kope teniskou do pásov oceľovej obludy. Ruský tank rachoce, spoza nádrže mu trčí žrď a na nej veje československá zástava. Čo tým chcel „zastrkovač“ povedať? Je československá zástava metaforou podrobenia sa oblude alebo je metaforou pokorenia obludy? Zastokol ju tam Vasiľ Biľak, keď tank rušal okolo jeho vily na Mišíkovej ulici, alebo ju tam vrazil Peter Legner ešte predtým, než ho pred hlavnou poštou na Námestí SNP okupanti zavraždili? Ilegálny, no zároveň oficiálny slovenský rozhlas varuje, že ľudia, ktorí sa angažovali v „obrodnom procese“ (ó aké renesančné slovo!) sú pravdepodobne na zoznamoch KGB a majú sa ukryť do ilegality. Môj starší priateľ sa narýchlo balí, lúči sa s rodinou a keďže naozaj patrí medzi najohrozenejších predstaviteľov istej opozičnej organizácie, neprezradí kvôli konšpirácii úkryt ani vlastnej manželke – a celý okupačný týždeň strávi v rozkošnej ilegalite u svojej tajnej milenky. Na stenách, plotoch, kandelábroch a výkladoch sa skvejú sarkastické, vtipné a neraz i veršované nápisy, kresby, karikatúry – v latinke i v azbuke. Vojaci Československej ľudovej armády sú – nie z moci okupantov, ale vlastného velenia – zavretí v kasárňach a nesmú vychádzať. Veliteľ okupačnej armády vyhlasuje zákaz nočného vychádzania a jeho vojačikovia v pokrčených uniformách za tmy blúdia mestom, plagáty strhávajú a nápisy zatierajú. Na druhý deň ich autori opäť obnovujú. Zlodeji zverejňujú v ilegálnom slobodnom rozhlase sľub, že v čase invázie nebudú kradnúť. Iní vyberajú príspevky pre rodiny obetí a nikdy ich pravdaže neodovzdajú. Na miestach, kde okupanti zastrelili nevinných ľudí, vznikajú pomníčky a horia sviečky. Okupanti ich v noci rozkopú a sviečky zničia. Na druhý deň sú opäť obnovené. Prostitútky sa zaväzujú na svoju česť, že okupantom nedajú. Revoluční študenti v Paríži ešte v máji vylepovali plagáty „Nie sme s Dubčekom, sme s Maom!“ Teraz ich strhávajú.

21.augusta 1969 si občania Československej socialistickej republiky pripomínajú prvé výročie okupácie a vyjdú do ulíc. Keďže toto výročie predbežne nepovažujú za slávnostné, neoslavujú ho, ale dovoľujú si protestovať. Brutálne proti nim zakročia vlastní policajti a Ľudové milície. Príslušný „Obuškový zákon“ prijalo Národné zhromaždenie a podpísal ho jeho predseda Alexander Dubček. V Prahe, v Brne a v ďalších českých mestách sú mŕtvi, v Bratislave, v Košiciach a inde na Slovensku zmlátení, zranení, zatknutí. Zaistených študentov nemilosrdne vylúčia zo škôl.

Nikdy sa zrejme neskončia úvahy o tom, čo bolo v Československu väčším činom: či rok 1968 alebo 1989. Myslím si, že podobné úvahy sú jalové. V roku 1968 stálo Československo na prahu takej reformy, ktorá by za normálnych okolností (ale kedy už boli v sovietskych guberniách normálne okolnosti?) zrejme zmenila totalitný politický systém na pluralitnú demokraciu, vo východnej Európe osamotené. V roku 1989 však bolo Československo takmer posledným štátom komunistického bloku, ktorý zavrhol komunizmus; tesne po nás nasledovalo v Európe už iba Rumunsko.

Jednako však mala sovietska vojenská intervencia a nasledujúca brutálna domáca komunistická normalizácia zmysel. Tony Judt vo svojej reprezentatívnej, obsiahlej publikácii Povojnová Európa (Slovart, 2007) zakľučuje kapitolu o historickej etape 1945-1971 s víziou nasledovného dvadsaťročia takto: „Komunizmus vo východnej Európe sa potácal, udržiavaný pri živote čudným spojením zahraničných pôžičiek a ruských bajonetov: hnijúca zdochlina bola nakoniec odplavená až v roku 1989. Ale duša komunizmu zomrela dvadsať rokov predtým: v Prahe v auguste 1968.“

Text vyšiel v skrátenej verzii v prílohe Fórum denníka SME.