Národný jazyk je výrazné politikum. Slovenčina nie je výnimkou. V tomto zmysle je chvályhodné, že súčasná slovenská vláda venuje slovenčine pozornosť. Hoci to nie je po prvý raz, čo sa najvyššia oficiálna moc pôsobiaca na našom území, materčinou Slovákov zaoberá. „Šetrenie, opatrené v zmysle vysokého rozkazu zo dňa 4. tohoto mesiaca o bývalom profesorovi na protestantskom lýceu v Prešporku Ľudevítovi Štúrovi, podavšom žiadosť o povolenie vydávať v Uhersku slovenský časopis pod názvom Slovenskje Národňje Novini, donáša nasledujúci výsledok (…) Nič tak nemôže oslobodiť ľud negramotný tento z týchto bludných názorov a vytrhnúť tie státisíce Slovákov z ich úplnej nevedomosti, ako časopis – Ľudevítom Štúrom v umiernenom, dobrom duchu redigovaný, ktorý by rozvetveným slovenským miliónom kládol na srdce dobré zámery vlády (…) V najhlbšej pokore a oddanosti trvajúc poslušný služobník Ferstl, v. r., Viedeň, 27. decembra 1844.“
Spisovná slovenčina tak povstala nie z jazyka vzdelancov (bernolákovčina), nie z jazyka cirkevných obradov (jazyk prekladu biblie), ako to bolo u mnohých európskych národov, ale z nárečia. Povedané jazykom politiky – nebola na to politická vôľa. Zato pod žiadosť za uznanie turčianskeho nárečia adresovanú viedenskému dvoru sa podpísalo štyridsaťšesť turčianskych zemanov. Štúr si dokázal zabezpečiť aj podporu vplyvného kléru i laikov pri dvore. Dokonca aj priaznivý posudok tajnej polície, ako vyplýva z citovaného. Aj keď nám niektoré jeho verše, publikované ako dôkaz „potrebi písaňja v tomto nárečí“ môžu dnes pripadať ako úsmevné veršovníctvo, je potrebné vysloviť ich autorovi a predovšetkým autorovi tejto „politickej stratégie“ uznanie. Obdiv. Dosiahol, čo chcel a pre Slovákov urobil veľa. Veľmi veľa. Predovšetkým na politickom poli. Skrz jazyk, hoci o jazyk až tak veľmi nešlo. Ba temer vôbec. Aby však mohol vzniknúť slovenský politický národ, musel najskôr vzniknúť ako kultúrne súrodé spoločenstvo. Musel sa vylúpnuť z uhorského národa. Historického, kultúrneho, i politického. Toto máme definitívne za sebou. Poľský maršálek Pilsudski povedal: „Kto si neváži svoju minulosť, nezaslúži si prítomnosť a nemá právo na budúcnosť.“ Nech by naša minulosť bola akákoľvek, inú nemáme. Ak ju budeme preparovať, aj naša prítomnosť bude len taká – vykastrovaná. A počul už niekto o tom, žeby sa kastráti vedeli prirodzene množiť?
Turčianske nárečie za jeden a pol storočia svojej existencie historické hendikepy, ktoré jazyk ľudu má, prekonala. Do slovenčiny je preložené a prebásnené temer všetko podstatné zo svetového literárneho dedičstva, pribúdajú suverénne preklady z moderných a súčasných literatúr, pôvodná literárna tvorba sa rozvinula vo všemožných podobách a žánroch, svoje sociolekty majú jednotlivé spoločenské vrstvy, slang vzniká a odumiera spolu so svojou generáciou (čo bolo v sedemdesiatych rokoch betálne, je dnes kúlové), ani slovenské texty populárnej hudby nie sú hlúpejšie, než texty anglických hitov. A nájdu sa aj skvosty. Slovenčina prežila obdobie kominterny, chozraščotu a ostatného kolchozníctva dovlečeného do jazyka spolu s boľševickými metódami riadenia spoločnosti i jazyka. Stále dokáže pružne a bez narúšania svojich základov reagovať na technologický, spoločenský, i politický vývoj (máme v jazyku prítomný počítač aj písičko, negociátora aj vyjednávača, prasačiu i prasaciu patáliu), keď tu zrazu – bum! Jazykový zákon!
Jazyk je politikum. Preto je dobré, keď mu vládna verchuška venuje pozornosť. Hrozné však je, že prakticky jediné, na čo sa zmôžu, je zákonná norma definujúca postihy tým, ktorí sa voči slovenčine prehrešia. Takéto myslenie je príkladom kultúrneho barbarstva najhrubšieho zrna. To nie je vlastný gól, to je uterák v ringu! Prečo, súdruhovia!? Slovenčina predsa nie je ani náhodou na lopatkách. A keby aj bola – nezachránil by ju žiadny reštrikčný zákon. Takto sa totižto jazyku nepomáha. Spomeňte si na vybrané slová, diktáty a povinné čítanie. Sú to tie momenty, kvôli ktorým si radi prečítate Válka, Rúfusa, Vilikovského, Tatarku? Represívny jazykový zákon je len ich korunou. A propos – ak niekto z našich špičkových politikov vie, kto je autorom veršov „démon kýs škaredý/ chvost vlečúc po zemi/ ko mne sa priplazil/ do ucha šepce mi“, pred tým sa hlboko ukloním. Ak sa taký medzi tými škaredými démonmi nájde, pokojne vrátim diplom učiteľa slovenčiny.
Jazyk je politikum. Politici to dobre vedia. Bolo by načase, aby sme si to uvedomili aj my, jeho používatelia. Hlavne tí, ktorí pracujú s jazykom a v jazyku. Spisovatelia, publicisti, učitelia. Učitelia predovšetkým. Nejde o to, aby sa už nehovorilo „hrať na husle“, ale „hrať na husliach, klavíri, gitare…“. Ani o to, aby sme si neobjednávali „dva piva“ len preto, že smädný občan je spoza Braniska. Príklady pochádzajúce z jazykovo zmiešaného územia by som mohol uvádzať donekonečna. Za všetky s láskou spomínam na prerieknutie sa čatára absolventa Muzsaya prezrádzajúceho veliteľovi tajomstvo výroby domácich klobás – ale pozor, veliteľ, treba dymiť na studenom úde, zdôraznil nakoniec. Keby to povedal takrečeno správne, teda „údiť na studenom dyme“, zapamätali by sme si iba skvelú chuť klobásy jeho otca. Ech, dvojzmysel! Vidíte, ako sa tej slovenčine darí? Často aj proti vôli používateľa.
Jazyk je politikum. Treba rozlišovať situácie a podoby jazyka situáciám zodpovedajúce. Slovenčina dospela do štádia, že má aj „vysoký jazyk“, aj „hovorovú podobu“. Reálne. Kodifikačný proces prebieha. Je to proces, nie akt vôle kohokoľvek, vrátane inštitúcií. Má nárečia, slangy, žargóny, argoty. Nesmieme dovoliť politikom, aby jazyk používali ako záplatu na apartné sáčka zdedené po politrukoch a iných agitátorčíkoch. Pod ich starostlivým dohľadom by sa naša, dnes už naozaj bohatá slovenčina, scvrkla na štekavú hatlamatilku plnú slov, pri ktorých sa dobre prskajú jedovaté sliny na adresu kohokoľvek, kto sa opováži čo i len naznačiť, že kráľ je nie nahý, ale – podlý. Pretože ak pripustíme, že nejaká formálna autorita bude môcť prstom ukázať na previnilca a za jazykový priestupok ho potrestať, čo bude ďalší krok? Gymnáziá budú prednostne prijímať žiakov so slovenskými menami? Kto vyhotoví zoznam tých mien? Zvláštny odbor ministerstva vnútra? Potom sa budú zvýhodňovať etnicky čisté manželstvá? Do ktorého kolena sa bude skúmať rodokmeň? A kde sa to zastaví? Okopírujeme Norimberské zákony?
Ani cisár pán, ani terajší koaliční vicišpáni, nekonali a nekonajú z číreho altruizmu, či rodoľubstva. Ľudovít Štúr, „svojím vzdelaním, jazykovými vedomosťami, popularitou, ako aj svojím mravným správaním, obzvlášť však svojím, štátnej správe oddaným zmýšľaním, je na vydávanie slovenských novín patrične a úplne kvalifikovaný a tak možno odôvodnene očakávať, že bude vedieť oceniť najvyššiu milosť, ktorou mu k tomu povolenie udeliť ráčite…“, sa cisárskej moci zdal byť vhodným nástrojom. Viedeň sa potrebovala poistiť proti Budapešti i proti panslávskym chúťkam národov žijúcich v „žalári národov“. Je smutné, že po jeden a pol storočí sa predstavitelia našej vlastnej vlády nezmôžu ani na toľko, aby sa konečne starali o slovenčinu a Slovensko, nie o Budapešť. Je trápne, že im to svojím mlčaním dovolíme, milí kolegovia.
Text vyšiel v skrátenej verzii v prílohe Fórum denníka SME.