Alexej Serebrjakov ako Koža. Foto: Film Europe
K najslávnejším postavám ruskej kinematografie patrí Goša, hrdina filmu Moskva slzám neverí, epickej melodrámy, vyznamenanej roku 1980 Oscarom za najlepší zahraničný film. Goša je priam neskutočný: slobodná osobnosť v neslobodných časoch. Je to intelektuál, ktorý nepracuje vo vedeckom ústave, ale ako robotník a keďže pracuje manuálne, nemusí znášať ideologické zásahy, čo ničia vedeckých pracovníkov a pripravujú ich o nádej. Je to hollywoodsky krásavec, je výrečný a dobre oblečený. Milujú ho ženy i muži, no nepatrí nikomu. Pije – ale väčšinou s mierou. Občas sa zapletie do bitky, stále však vyzerá rovnako dobre.
Goša bol ideálom pre prinajmenšom dve generácie ruských mužov. Miliardár Michail Prochorov mi pred niekoľkými rokmi v rozhovore povedal, že Goša preňho znamenal stelesnenie ruského sna. Goša je až taký sovietsky superman, že pomaly ani nie je sovietsky, čo bol asi dôvod, prečo na sovietskom ministerstve kultúry upodozrievali režiséra filmu, Vladimíra Menšova, že nie je ideologicky celkom spoľahlivý a nedovolili mu vycestovať do Spojených štátov na odovzdávanie Oscarov. Menšov sa o svojom víťazstve dozvedel z telegramu. Vo filmárskych kruhoch sa traduje, že odpovedal telegramom, ktorý znel: MOSKVA NEVERÍ. BODKA. V SLZÁCH. BODKA.
Prešlo štyridsať rokov a z Menšova je zapálený zástanca ruského prezidenta Vladimira Putina a predseda ruskej komisie, ktorá nominuje filmy na Oscara. Menšov a jeho komisia vybrali ako tohtoročný ruský príspevok do kategórie cudzojazyčných filmov americkej filmovej akadémie film Andreja Zvjaginceva Leviatan (dostal sa aj medzi 5 nominovaných filmov a v nedeľu v noci zabojuje o Oscara, pozn. red.), v ktorom znovu ožíva postava ruského muža, ktorému sa darí žiť nezávislý život. Koža je automechanik, má vlastnú živnosť, pracuje len vtedy, keď sa mu chce a vyhradzuje si právo odmietnuť zákazku podľa vlastného uváženia. Celkom na začiatku filmu odmietne opraviť auto dôstojníkovi polície: policajtovi chvíľku trvá, kým pochopí, že s tým nič nemôže urobiť. Nepáčilo sa mu to, poznamená Koža pokojne, keď policajt odchádza. Koža, ktorého hrá ruská filmová hviezda Alexej Serebrjakov je hollywoodsky krásavec. Má mladú krásnu ženu a syna tínedžera, ktorý ho zbožňuje. Všetci miestni chlapi túžia byť jeho priateľmi. A Koža má navyše čosi, čo v Rusku nemá takmer nikto: krásny dom, ktorý vlastnili celé generácie jeho rodiny. Toto vlastníctvo je rovnako nereálne ako sloboda, akou Menšov obdaril svojho hrdinu Gošu.
V sovietskom štáte sa sedemdesiat rokov neuznávalo súkromné vlastníctvo, až na extrémne privilegované výnimky či ľudí, ktorým sa zázrakom pošťastilo uniknúť radaru. Je jednoducho nepredstaviteľné, že by takéto šťastie mohlo vydržať tak dlho, ako sa to podľa všetkého stalo v Kožovom prípade – pred ním v tomto dome žil jeho otec a starý otec – celý film je tak vlastne postavený na zázraku. Kožov dom je prežiarený svetlom a plný krásneho vkusného nábytku, a svojim obyvateľom dáva čosi, čo je pre pre celý život každého Rusa a celý život jeho starých rodičov obrovská vzácnosť: priestor, v ktorom spolu môžu dôstojne žič. Teraz si však na tento dom robí zálusk štát, respektíve primátor Kožovho mesta. Tento muž, ktorý je stelesnením súčasného skorumpovaného ruského štátu, chce dom zbúrať a na jeho mieste postaviť niečo iné. Koža je presvedčený, že primátor plánuje palác, čím myslí vulgárnu gýčovitú stavbu, čosi medzi stredovekým hradom a domčekom pre bábiky, aké obľubujú ruskí zbohatlíci. Skutočné vysvetlenie je ešte zlovestnejšie.
Roman Madjanov ako primátor.
Film je vizuálne aj dramaticky strhujúci. A presne vystihuje dnešné Rusko: korupcia, nerovnosť a v konečnom dôsledku beznádej, ktoré sú hnacím motorom deja vo filme sa prejavujú ešte vypuklejšie počas súčasnej ekonomickej krízy. Sám Vladimír Putin, v snahe presvedčiť národ o tom, že naďalej pevne drží v rukách oťaže moci, vyhlásil na pravidelnej každoročnej tlačovej konferencii, že ruské úrady nevlastnia nijaké paláce.
Leviatana nakrúcali na polárnom kruhu, na jednom z mnohých nekonečných ruských pobreží, ktoré môžu pôsobiť úchvatne alebo zúfalo, podľa uhla záberu. Začína sa scénou, dôverne známou každému Rusovi, ktorý sa kedy pustil do boja s byrokraciou a prehral ho. Blond sudkyňa v čiernom talári s bielou mašľou stojí obklopená dvomi klonmi a supersonickým monotónnym hlasom odrapkáva rozhodnutie súdu, ktoré Kožovi odoberá majetok. V ten istý večer, keď Koža a jeho kamarát Dmitrij (Vladimír Vdovičenkov) utápajú žiaľ vo vodke, sa k jeho domu nechá doviezť primátor, ktorý naopak oslavoval víťazstvo. Stojí pred domom so svojimi prisluhovačmi a kričí: ‘Nemáš žiadne práva, nikdy si nemal žiadne práva a nikdy nebudeš mať žiadne práva!’ a svoj krik sprevádza obvyklými ruskými nadávkami.
V tomto filme sa nič len nenaznačuje. Negatívni hrdinovia – trojica vláda, súdy a cirkev – je stelesnením zla. Oni sú Leviatan, biblická obluda, ktorá sa nedá chytiť, skrotiť ani zabiť. Kladní hrdinovia – Koža a jeho žena (Elena Ljadova) a ich priatelia (Dmitrij a manželský pár, ktorých hrajú Anna Ukolovova a Aleksej Rozin, sú symbolom troch priateľov Jóba) sú teda jednoznačne dobrí. Ich vzájomná láska, priateľstvo a schopnosť odpúšťať sú autentické. A výsledok je predurčený: kladní hrdinovia budú bojovať a prehrajú.
Hádam vy dvaja nechcete bojovať s celým mestom? pýta sa Kožova manželka predtým ako sa jej manžel spolu s Dmitrijom pustia do boja.
Chceš povedať, že tie svine sú už celé mesto? odpovie Koža.
Koža, netvár sa, že nevieš, o čom hovorím. Neprejde ani minúta a Kožu zatknú.
Predurčené je nielen to, že kladní hrdinovia musia prehrať, ale aj ako dopadne každá epizóda, ktorá k tomu vedie. Všetko najhoršie, čo sa len môže prihodiť sa prihodí. Všetko, čo je krásne, bude zničené. Drobná omrvinka osobnej slobody a súkromného priestoru, ktorá prežila sovietsku totalitu a postsovietsku nezákonnosť bude vykynožená v novom ruskom období temna.
Práve táto istota je témou filmu. Je to ďalší logický krok na ceste päťdesiatročného Zvjaginceva, ktorý vo svojich dielach reflektuje náladu svojej krajiny. Jeho predchádzajúce snímky Návrat (cena za najlepší režijný debut na benátskom festivale roku 2003) a Vyhnanstvo (cena za najlepší herecký výkon pre Konstantina Lavronenka na festivale v Cannes v roku 2007) boli náladové filmy s otvoreným koncom, venované úzkosti a stavu, v ktorom nikdy nevieme, čo sa deje. Ďalší film Jelena z roku 2011 (ktorý získal medzinárodnú filmársku cenu na festivale v Sundance) bol krátkym a presne cieleným útokom na jeden z najpôsobivejších mýtov Ruska, oplývajúceho ropou, podľa ktorého bablo pobeždajet zlo “prachy víťazia nad zlom”. Zvjagincevovo posolstvo však znelo: peniaze vyvolávajú zlo. Leviatan, nakrútený v čase, keď sa ropná konjunktúra končila, no krach ešte nebol taký evidentný ako dnes, ukazuje zúfalstvo ako jediný naplno odôvodnený pocit v dnešnom Rusku.
Alexej Serebrjakov ako Koža.
V Rusku zatiaľ len málo divákov malo možnosť film Leviatan. Premiéru dvakrát odložili a film má prísť do kín v tento mesiac, ale s úplne novým zvukovým záznamom, očisteným od nadávok, v súlade s novými puritánskymi zákonmi (ktoré zakazujú neslušné vyjadrovanie vo všetkých médiách, aj v dielach, určených výlučne dospelým). Kým snímka čakala na premiéru, hodnota rubľa sa prepadla a väčšina Rusov prišla o polovicu majetku; protikorupčného blogera a najznámejšieho predstaviteľa opozície Alekseja Navaľného postavili pred súd a hrozí mu až desať rokov väzenia. Vo svojom záverečnom slove pred moskovským súdom Navaľnyj nazval režim juntou, ktorá ukradla všetko vrátane, ako ruské obecenstvo dobre vie, súkromného vlastníctva – domu, pozemku či firmy, po ktorej zatúžil dáky úradník.
Ruský minister kultúry nedávno vo svojom prejave spomenul Leviatana bez toho, aby film menoval, a vyjadril sa, že patrí medzi filmy, ktoré Rusko ukazujú ako žumpu. Prečo teda Rusko film nominovalo na Oscara? Vladimír Menšov, predseda nominačnej komise, bol proti. Je to veľmi pôsobivé dielo, hovorí, ale ťažko straviteľné. Ľudia si vytvárajú dojem o určitej krajine na základe filmov. Ak si cudzinci pozrú tento film, získajú dojem, že žijeme obklopení takýmto zlom. Je to taký beznádejný film! Ak si Menšov všimol, že film je poctou jeho vlastnej postave, musel postrehnúť aj to, že jeho mladší kolega svojho hrdinu v priebehu filmu nechá prísť o to najdôležitejšie: o osobnú slobodu a nádej. Na druhej strane je veľa Rusov – podľa všetkého k nim patrí aj minister kultúry – presvedčených, že pre cudzincov, prinajmenšom Američanov, je život v Rusku presne takýto zlý a zúfalý. Pokladajú to za nespravodlivé a tým, že ruská komisia hlasovala za Leviatana vlastne nahrala predpokladaným americkým predsudkom: Nech sa páči, hovorí nominačná komisia, dajte tú svoju dekadentnú cenu filmu, ktorý Rusko ukazuje také, ako ho vy Američania aj tak vidíte.
A ešte je tu jeden problém s Oscarom: nakoľko na takomto uznaní záleží krajine, ktorá má pocit, že vedie vojnu so Spojenými štátmi (prostredníctvom Ukrajiny)? Dvaja ďalší možní kandidáti, významní režiséri Andrej Končalovskij a jeho brat Nikita Michalkov, nositeľ niekoľkých Oscarov, svoje filmy stiahli z nominácie. Končalovskij povedal, že netúži po milodaroch z Hollywoodu. Ak Zvjagincev získa Oscara, je pravdepodobné, že ho doma odsúdia. Médiá i ministerstvo kultúry. Bude to smutná ozvena toho, čo Menšovovi zažil roku 1980.
Ruská komisia vo svojom nekonečnom cynizme asi precenila schopnosť Američanov predstaviť si hĺbku ruského zúfalstva. Divák nedokáže 141 minút odtrhnúť zrak od filmového plátna, na ktorom sa jednoznačné postavy pohybujú po vyľudnenej krajine len vďaka presne vystihnutým detailom a vrtochom ruského nešťastia. Ako sa stane, že všetko dopadne tak zle, ako to zjavne musí dopadnúť?
Diváci nemusia vedieť nič o Rusku, aby ich zaujala dráma drobného jednotlivca, bojujúceho so Systémom. Tí, čo o Rusku niečo vedia, zachytia narážky na aktuálne politické udalosti. Asi v polovici filmu sa na rozmazanej sivej televíznej obrazovke počas spravodajskej relácie na stene objaví nápis: PUSSY RIOT. A celkom na konci ďalšia narážka na protestujúce umelecké zoskupenie zaznie priamo z filmového plátna počas kázne: Keď bohorúhačstvo nazývajú modlitbou, hovorí pop a naráža pritom na Punkovú modlitbu Pussy Riot, protest v moskovskom chráme, za ktorý boli tri členky skupiny odsúdené na dva roky väzenia, znamená to zničenie pravdy. Film je pokračovaním diskusie, ktorú dievčatá z Pussy Riot začali roku 2012. Svojím vystúpením protestovali proti symbióze cirkvi a štátu a skončili za to vo väzení. Právnik Dmitrij sa v Leviatanovi pokúša faktami bojovať proti mašinérii cirkvi, súdov a štátu. Dmitrij neverí v Boha, zjavenia, či spovede. Verí len faktom.
Keď Kožu zatvoria, Dmitrij sa vyberie za primátorom. Je vyzbrojený faktami, ktoré dokazujú primátorove zločiny a je presvedčený, že ho vydieraním prinúti dodržať zákon. Verí v silu faktov. Primátor sa skutočne na sekundu preľakne.
Čo chcete? opýta sa.
Chcem, aby Nikolajovi nevzali to, čo mu patrí, hovorí právnik.
Ale veď to nie je možné, odpovie úradník a jednoznačnosť tejto vety ho samého upokojí.
Táto scéna sa odohráva v prvej časti filmu a od tejto chvíle vieme, ako všetko dopadne. Fakty neobstoja pred Pravdou – a ruský Leviatan má na pravdu monopol.
Text vyšiel na stránkach New York Review of Books.
