Krátko po vojne vychádzal v Taliansku tvrdo protináboženský týždenník Don Basilio a prostredníctvom neho a rozprávania svojho otca som si zrekonštruoval duševné stavy laického predfašistického Talianska 19. storočia, keď pre každého vlastenca boli farári čierni havrani, a keď šli okolo, bolo si treba odpľuť, aby človeka neuriekli. Potom antiklerikálna vlna opadla, možno preto, lebo komunisti prijali článok 7 ústavy a rozhodli sa prijať vlastnú dohodu s cirkvou, čím sa usilovali získať hlasy katolíkov. Zostalo aj zopár historických liberálov a republikánov, ale nebola to nijaká masovka.
Dávno som nepočul ani vyslovene ateistické vyhlásenia, aké hrdo hlásali slobodní myslitelia v 19. storočí v klobúku so širokou strechou a kravatou uviazanou na mašľu. Trochu hádam preto, lebo tí, čo neverili, dôvodiac, že nemožno dokázať existenciu Boha ani jeho neexistenciu, pokladali ateizmus za akúsi vieru naruby, zvykli sami seba definovať ako ateistov; trochu preto, lebo neveriaci, rovnako ako sa im videlo nevychované nadávať a bohovať z obavy, aby neurazili veriacich, nevyhlasovali sa verejne za ateistov preto, aby sa za nich nemusela hanbiť vlastná manželka; a napokon trochu preto, lebo v ovzduší kresťanskodemokratickej vlády ateisti radšej neverili potichu.
Dnes to vyzerá, že sa veci zmenili, a nielenže ľudia proklamujú svoj ateizmus z plného hrdla, ale aj vychádzajú knihy a pamflety o škodlivom vplyve náboženstiev. Spomeniem zopár titulov: Traité d’athéologie od Michela Onfraya vyšiel vo Francúzsku asi pred dvoma rokmi, ďalej taliansky preklad knihy Daniela Dennetta (filozofa, ktorý sa zaoberá náboženstvom ako prirodzeným fenoménom) Prelomiť kúzlo – polemický titul Piergiorgia Odifreddiho, sarkastická kniha Dedo Mráz je dospelý Ježiško od Maurizia Ferrarisa, Rýchlokurz ateizmu od Antonia Lópeza Campilla a Juana Ignacia Ferrerasa, Etika bez Boha od Eugenia Lecaldana (naozaj možno prežiť morálny život len tým, že odsunieme Boha), či Boh nie je veľký. Ako náboženstvo otrávi úplne všetko od Christophera Hitchensa. Možno vyšli aj iné podobné knihy, ale nejako mi ušli, dúfam, že mi ich autori – preboha – odpustia.
V každom prípade sme svedkami návratu militantných foriem ateizmu. Diabolský plán, ako nazvali jezuiti pred dvesto rokmi Francúzsku revolúciu, anarchia, karbonári, liberáli, mazziniovci, garibaldiovci a socialisti spojení v židovsko-slobodomurárskom sprisahaní?
Pred pár dňami, keď som hľadal na internete niečo úplne iné, natrafil som na stránky, ktoré sa zaoberajú Expedíciou tisícich – Spedizione dei Mille, epizóda talianskeho obrodenia z roku 1860 – výprava dobrovoľníkov zo severného Talianska pod vedením Giuseppe Garibaldiho na Sicíliu. O tejto udalosti existujú tak obrodenecké názory – všetci boli rodení hrdinovia, ako aj reakcionársko-sanfedistické, t. j. filoklerikálne názory – banda kriminálnikov, ktorí zničili civilizované Kráľovstvo dvoch Sicílií, pričom sa neštítili lúpenia, znásilňovania a masakier a vyhrali iba preto, lebo podplatili burbonských generálov zlatom, ktoré dostali od anglických slobodomurárov. Medzi týmito krajnými názormi však stoja aj rozličné teórie serióznych vedcov-historikov, ktorí sa usilujú kritickým pohľadom zrekonštruovať svetlá i tiene tohto obdobia.
Teraz som však zistil, že absolútna väčšina internetových stránok o tejto udalosti má klerikálny podtón a reprezentuje tak pravicové katolícke skupiny, ako aj (pozrimeže!) isté náznaky názorov separatistickej Legy Nord, s ktorou spolupracujú sicílski prívrženci burbonovského rodu, a toto všetko sú separatistiské skupiny, spochybňujúce taliansku jednotu.
Je pravda, že toto sú internetové stránky, ktoré sa kopírujú a nachádzajú náhodne (objavil som tam aj chybu v dátume, ktorá sa zjavila na jednej z nich a mnohé ďalšie ju prebrali), no práve preto má človek dojem organizovanej internetovej invázie spôsobom, ktorý by pokladali za nevyberaný aj pápežskí historici z devätnásteho storočia.
Nachádzame sa pred procesom akcia-reakcia, no nie je jasné, či sanfedisti vydurili do pohybu antiklerikálov, alebo naopak. Isteže, v tomto fenoméne nechýba ani politické využitie náboženstva fundamentalistami iného druhu, z Washingtonu a Teheránu, znovuotvorenie darwinovskej polemiky, nech sa to zdá akokoľvek neuveriteľné, je frontálny atak na predpokladaný relativizmus modernej vedy, a u nás v Taliansku Family Day pre rozvedených prívržencov pravice.
Alebo možno sa po zapadnutí ideológií osemnásteho storočia prachom vraciame do bezpečných a pohodlných čias konfrontácie medzi Svätým srdcom monarchistickým a Liberté, egalité a fraternité.
© L’Espresso / The New York Times Syndicate